63. časť Neznámych slovenských dejín: Za dvanásť matičných rokov vzniklo podhubie národného povedomia

Bratislava 20. októbra 2019 (HSP/Kresba:Marián Tkáč)

Matica slovenská bola dvanásť rokov slovenským parlamentom, vládou, akadémiou vied, galériou, múzeom, národnou knižnicou…, všetkým tým, čo Slovákom chýbalo. Spojila najvýznamnejšie slovenské osobnosti tých čias, spomeňme Moysesa, Daxnera, Francisciho, Hurbana, Čulena alebo Paulinyho-Tótha

Štefan Moyses bol od čias Mojmíra II. prvým predstaviteľom Slovákov, zvoleným ich viac-menej reprezentatívnym fórom. Na audiencii u Františka Jozefa 10. septembra 1863 ako predseda Matice prikývol na cisárovu požiadavku: „Nádejam sa, že lojálny slovenský národ činným a horlivým dosvedčí sa pri ústavnom užšom pripojení môjho kráľovstva uhorského ku celistvej dŕžave.“ Slováci to však nemohli splniť, následkom čoho im ako „neupotrebiteľnému faktoru“ klesla vo Viedni cena. Tam sa presvedčili: „S týmto národíkom veľké problémy nebudú. Nasýtil sa, hľa, aj obyčajnými rétorickými sľubmi. Cisár im povolil akýsi ústav pre osvetu, a oni namýšľajú si, plávajú v oblakoch. Oni si nebodaj vskutku myslia, že sme ich ako národ uznali, že sme ich postavili na úroveň Maďarov!“

Štátna moc nedala Matici a slovenskému pohybu pokoj, všade mala svojich špiónov, a tí posielali „hore“ informácie: „31. augusta 1864 poslal z Bratislavy Ľudovít Turzo, pracovník advokátskej kancelárie doktora Mudroňa, telegram do Nového Sadu: Najsrdečnejšie blahoželania posielame v mene bratislavských Slovanov…“ Dátum 2. novembra 1864 má oznámenie podané Čechom Vorafkom predsedníctvu Vysokého Kráľovského uhorského miestodržiteľstva: Superintendent Kuzmány dostal pre knižnicu Slovenskej Matice od ruského cára „dielo pozostávajúce z bohato vybavených zväzkov, ktoré obsahujú vo farebnej tlači starodávne kroje, zbrane, výzbroj a iné historicky pozoruhodné obrázky.“ Nuž, monarchia sa ocitla v ohrození: Slováci dostali z Ruska starodávne kroje, zbrane, výzbroj – aj keď len „vo farebnej tlači“…

Moysesovým mužom bol František Víťazoslav Sasinek, ktorý sa v Matici ocitol 25. septembra 1864. Prestal byť mníchom a stal sa diecéznym kňazom v Banskej Bystrici, kde bolo počas Moysesovho života druhé sídlo Matice. V ešte celkom nedokončenom mestskom dome v Martine, v Národnej svetlici, sa prvý raz konalo valné zhromaždenie Matice 9. augusta 1865. Hlavné slovo mal Moyses: „Účinkovanie Slovenskej Matice hodnotím vysoko. Naša činnosť začína byť všestranne prospešná a blahodarná…“ Potom roztiahol ruky ako na kázni: „Pravda, kto by bol spokojný s postavením slovenského národa? Jeho núdza je nevýslovná, jeho potreby nesčíselné. Rodu môj milý, národe slovenský! Spal si duševne stá, ba tisíce liet, precitni k práci človeka hodnej a sebe užitočnej.“ Bol to posledný prejav Moysesa v Martine. Pri lúčení symbolicky pred katolíckou farou vyobjímal luteránov Hurbana, Hodžu, Kuzmányho a poprosil ich: „Pobozkajte svojich!“ To bola jednota národa!

Vo voľbách v roku 1865 nezískali však Slováci ani jedného poslanca, nežičil tomu systém uhorských volieb, nevolilo sa tajne, ale verejne, pričom každý musel vysloviť nahlas meno kandidáta, za ktorého hlasuje. A tak sa dalo vydierať, vo veľkom korumpovať, podvádzať, zastrašovať. Priebeh volieb a ich výsledky veľmi sklamali Moysesa. Keď mu Kuzmány navrhol, aby opäť intervenoval vo Viedni, Moyses len trpko odvetil: „Slovákom už nič iné neostane, ako držať sa ľudového príslovia ˃Nic nepytajce, len ich bice!˂“

Štvrté matičné valné zhromaždenie sa konalo krátko po prehratej vojne Rakúska s Pruskom – 12. septembra 1866. Nezúčastnil sa ho ani Moyses, ale ani Kuzmány, ktorý náhle zomrel 14. augusta 1866 (pochovali ho na martinskom cintoríne, čím sa založila tradícia Národného cintorína, slovenského panteónu). Časy sa začali prudko zhoršovať. Po prehratej rakúskej vojne s Pruskom nevyberavý tlak Maďarov silnel a 4. februára 1867 sa premenila rakúska monarchia na duálny štát Rakúsko-Uhorsko. Nemci a Maďari si rozdelili zóny svojho útlaku slovanskej väčšiny v monarchii v zmysle hesla: „Střežte své houfy, my postřežíme své“. Starý úradný názov Uhorsko (Hungaria) zmenili na Magyarország (Ríša maďarská) a od tej doby bol program Maďarov jasný: utvoriť z Uhorska samostatný, jednorečový maďarský štát. Obe časti duálnej monarchie mali spoločného len panovníka, zahraničnú politiku, armádu a financie. Spoločnú menu riadila Rakúsko-uhorská banka (od roku 1878) s dvoma hlavnými ústavmi vo Viedni a v Budapešti.

Vyrovnanie prinieslo neblahé dôsledky pre Slovákov. Po tom, napríklad, čo Moyses vymenoval 25. júla 1867 Sasinka za riadneho profesora bohoslovia a o dva mesiace aj za katechétu na bystrickom učiteľskom ústave, ktorý mal vtedy slovenského ducha, čoskoro mu musel so slzami v očiach oznámiť, že minister výučby ho pozbavil všetkých funkcií. Ešte nedlho trvali neveľké výhody, ktoré Slováci získali pred vyrovnaním. Začiatkom roku 1868 sa objavili v Budapešti Slovenské noviny (až do zániku v roku 1875 vychádzali trikrát týždenne), za ktorými stál slovenský staviteľ Ján Nepomuk Bobula, a príslušníci Novej školy, reprezentovaní zväčša slovenskými katolíkmi s programom federalizácie Uhorska. V roku 1870 sa presťahovali do Martina Pešťbudínske vedomosti ako Národnie noviny. Pri 10. výročí prijatia Memoranda, 6. júna 1871 vznikla najstaršia politická strana, Slovenská národná strana (SNS) s predsedom Viliamom Paulinym Tóthom a členmi výboru Martinom Čulenom a Jánom Franciscim.

A potom sa spustila lavína útlaku, ktorý odštartoval národnostný zákon z roku 1868. Zrazu bol tu len jeden politický národ, ktorého členmi boli všetci občania Uhorska, a maďarčina sa stala jediným štátnym jazykom. Nemaďarským národom prisľúbil určité práva, ale vykonávacie predpisy neboli nikdy vydané, a tak v skutočnosti zákon vôbec nehatil najzúrivejšiu maďarizáciu. Prijali aj zákon o pomaďarčovaní topografických názvov a čoskoro vyšli ďalšie zákony, knihy a publikácie, ktoré neskrývane prinášali návody ako maďarizovať a pomaďarčovať. Gusztáv Beksics nabádal na pomaďarčovanie miest, ako najlepšiu metódu maďarizácie Nemaďarov.

Keď 5. júla 1869 umrel Štefan Moyses, Sasinek nemohol nad jeho hrobom vo Svätom Kríži (Žiari nad Hronom) predniesť po slovensky pohrebnú kázeň. (A podobne ani v roku 1914 nad hrobom Sasinka nemohlo zaznieť ani jedno slovenské slovo.) Na matičnom valnom zhromaždení 4. augusta 1869 zvolili Sasinka za tajomníka Matice a on sa presťahoval do Martina, lebo po Moysesovej smrti sa sem museli presťahovať i matičné zbierky z Bystrice. Matičiari sa rozhodli smútiť za Moysesom celý rok, predsednícke miesto obsadili až v roku 1870 Jozefom Kozáčkom, ktorý pôsobil ako kanonik v rumunskej Oradei.

A potom prišiel rok slovenského národného poníženia, rok 1875. Na radu Bélu Grünwalda, slovenského odrodilca z Banskej Štiavnice, vláda Kálamna Tiszu postupne zrušila všetky slovenské gymnáziá, a „zo štátnych záujmov“ aj Spolok miernosti sv. Ruženca v Trenčianskej stolici a napokon 6. apríla 1875 Maticu slovenskú. Bol to výročitý deň smrti sv. Metoda spred 990 rokov: 6. apríl 885 – 6. apríl 1875. Skonfiškovali Matičný dom so zariadením. Zatvoreniu Matice predchádzala krádež vzácnych matičných zbierok a rozhodujúcou zámienkou bola však reč Sasinka na otvorení Univerzity Františka Jozefa v Záhrebe 9. októbra 1874: „Chorváti! Ste bratia naši podľa krvi! My sme vám dali telo, vy nám dajte ducha! Lebo ako telo bez duše mŕtve je, tak aj národ bez vedy mŕtvy je. To je slnko osvety, ktoré dnes vyšlo nad Záhrebom. Nech zasvieti aj nám Slovákom. Toto sú sväté slová: Dajte nám z vášho oleja, lebo naše lampy hasnú!“ Pre maďarskú vrchnosť najväčší dôkaz vlastizrady.

Matica sa stala hlavnou prekážkou pomaďarčenia Slovákov. Za dvanásť rokov sa vytvorilo podhubie národného vedomia pre blížiace sa roky neľútostného maďarského útlaku. A Sasinkove Slovenské letopisy a knihy o slovenských dejinách ovplyvnili národné zmýšľanie až pokým ho „nenapravil“ Luboš Niederle svojou teóriou o príchode predkov Slovákov do strednej Európy v rámci „sťahovania sa národov“.

Marián Tkáč