A tak sa 3. augusta 1863 zo všetkých strán hrnulo do Martina množstvo ľudí. Pri vstupe do mesta od Banskej Bystrice stála slávobrána: „Štefanovi Moysesovi, biskupovi, za jeho vernosť k pravde slovenského národa!“ Keď Moysesov kočiar ťahaný štyrmi sivkami v sprievode stoličnej jazdeckej jednotky z Banskej Bystrice za hlaholu zvonov, streľbe z mažiarov, hudbe, a nekonečným volaním „Sláva!“ prešiel cez slávnostnú bránu, privítal ho evanjelický superintendent Karol Kuzmány.

Pri katolíckej fare ho vítal Janko Francisci s dočasným výborom Matice slovenskej. Na faru ho prišli pozdraviť deputácie dovtedy neslýchané: vyobliekané stoličné úradníctvo na čele s podžupanom, financi a dôstojníci cisársko-kráľovského vojska, prišli aj župani slovenských žúp, aj vyslanstvo židovské!

V tom čase sa totiž ešte nevedelo, kto vyhrá v spore rakúsko–maďarskom, možno aj Slováci, v tej chvíli ani štátny personál nevedel, na čom je, to preto sa prvý raz sklonili muži cudzej moci pred reprezentantom slovenského národa. Pravdaže, prišiel (pešky z Hlbokého!) aj Jozef Miloslav Hurban, aj Štefan Marko Daxner, aj Štefan Závodník, fara bola primalá. Prišiel aj Gercen, ruský spisovateľ, emigrant stíhaný Viedňou. Boli prítomní aj iní Rusi, priatelia nášho národa: Rajevskij, Lamanskij.

Všetkých potešila správa, ktorú doručil úradný sluha hlavnému organizátorovi podujatia Franciscimu: „Jeho cisárske a apoštolské kráľovské Veličenstvo František Jozef z vlastnej pokladnice na slovenskú Maticu tisíc zlatých rakúskeho čísla najmilostivejšie obetovať ráčilo!“ Pravda, to ešte nevedeli, že 50-násobne toľko poskytlo Veličenstvo spolku maďarských honvédov…

Tak či tak, cisár sa stal zakladajúcim členom Matice ako v poradí 111-tý (prvým bol – a je – Francisci, autor tohto textu má číslo 1361). Všetci to považovali za dobré znamenie. Vtedy urobil veľké gesto biskup Moyses. So slovami, že v našom národe prevláda napriek všetkým zlým časom dobrota sŕdc, priložil k svojim predchádzajúcim sto zlatým pre Maticu ďalších 2000 zlatých.

Tisíc zlatých daroval chorvátsky biskup Josip Strossmayer, priateľ Slovákov, sto zlatých zložil Kuzmány. Veľa peňazí sa zozbieralo v Hybiach i v Brezne. Aj kráľovský komisár Andrej Havaš, ktorý sa zasadil za odmietnutie sídla Matice v Brezne, prihlásil sa za zakladajúceho člena a zložil 60 zlatých. Do začiatku augusta sa zozbieralo 94 251 zlatých. Nijaká iná zo slovanských Matíc nebola vtedy taká bohatá, ako slovenská.

Večer bolo mesto bohato osvetlené vrchy do okolia jagali sa vo svetle vatier a hemžili sa tisíce našincov po krásne vyzametaných martinských uliciach. „Hej, Slováci“ ozývalo sa v nejednom dome a hostinci. K slávnostnej nálade prispela aj Piťova kapela z Liptovského Mikuláša.

V utorok 4. augusta 1863 ráno o siedmej slúžil biskup Štefan Moyses slávnostnú svätú omšu v katolíckom kostole a o ôsmej vykonal superintendent Karol Kuzmány náboženské obrady v evanjelickom chráme. A národ sa potom hrnul na prvé valné zhromaždenie Matice do „budoviska slovenského národa“, ktoré postavil na útraty mesta tesársky majster Peňažtek z dreva na námestí pred stoličným domom nad hrobmi starého slovenského cintorína pri katolíckom kostole. V neveľkom Martine nebol vtedy pre početné zhromaždenie vhodný priestor.

Prišiel biskup Moyses pozdravený hlučným volaním mu na slávu a Franciscim vyslaní muži priviedli zemepanského komisára, podžupana Šimona Nemeša, ktorý sa posadil za vrchstol po pravici Francisciho. Ten tvoril valné zhromaždenie a vediac, že Jeho Veličenstvo ráčilo biskupa Moysesa vymenovať za svojho tajného radcu, obrátený k nemu povedal: „So všetkou úctou a radosťou naplneným srdcom pozdravujem vás, osvietený, a snáď o pár hodín najosvietenejší pane,“ na čo nasledoval hromový výbuch radosti zhromaždenia.

V správe, ktorú Francisci prečítal, stálo, že za desať mesiacov od povolenia spolku získali 441 zakladajúcich členov, 431 stálych riadnych a 122 ročných riadnych členov. Mali aj 1318 podporovateľov, ktorí zložili najmenej 50 grajciarov. Okrem toho prispelo na Maticu menšími príspevkami ďalších 1250 osôb. Takže dovedna bolo matičiarov na samom začiatku štyritisíc.

Na to rozbalil v modrom zamate zaviazaný exemplár potvrdených stanov Matice slovenskej, so skvostne vyšitým erbom Matice Francisciho manželkou Amáliou, dvihol stanovy dovysoka, a nadšeným hlasom oznámil: „Toto je naša zlatá bula! To je náš priepustný list, snímajúci z nás bremeno a väzby nevôle a dávajúci nám prvý pôžitok slobody. Toto je zmluva našej národnej jednoty, nášho národného vývinu a rozmnoženia našich duchovných a hmotných síl!“

Dojatý Moyses mohol s dojatím oznámiť, že Matica slovenská sa práve zrodila. Potom zhromaždenie búrlivo volalo: „Za predsedu prosíme Jeho excelenciu biskupa Moysesa. Sláva mu!“ Stalo sa tak. Za prvého podpredsedu superintendenta Karola Kuzmányho, za druhého podpredsedu turčianskeho arcidiakona Jána Országha. Po prvý raz sa v novom veku inštitucionalizujú slovenské ambície. Slováci nechceli dráždiť Budapešť, Daxnera ani Francisciho za podpredsedov nevolili.

Do prvého 30-členného výboru Matice slovenskej zvolili 15 zakladajúcich a 15 riadnych členov, okrem iných Štefana Marka Daxnera, Michala Miloslava Hodžu, Jána Gotčára, Jozefa Miloslava Hurbana, Andreja Ľudovíta Radlinského, Martina Čulena, Jozefa Viktorína, Viliama Paulínyho-Tótha, Gustáva Karola Zechentera Laskomerského, Pavla Dobšinského, martinského richtára Andreja Švehlu, aj predstaviteľa Rusínov a priateľa Slovákov Adolfa Dobrianskeho. Akýmsi nedopatrením sa však do výboru nedostal Ján Francisci, ktorého na druhý deň na prvom zasadaní výboru, zvolili za doživotného čestného podpredsedu Matice slovenskej. Tým ostal až do konca.

A hneď sa potvrdila slovenská dobrota, úžasné bratstvo katolíkov a evanjelikov. Pri slávnostnom obede na katolíckej fare zorganizovali katolícki kňazi Gotčár a Čulen zbierku na vyhorených evanjelikov v Mošovciach a v Blatnici. Biskup Moyses položil na stôl stovku zlatých. Pridali sa aj ostatní a zozbieralo sa vyše 250 zlatých.

Pracovné veci prišli na rad na druhý deň. Predseda Moyses navrhol použiť „na údržbu spolku“ len malú čiastku vyzberaných peňazí, a výdavky na bežný rok rozdeliť na trojo: jednu tretinu na vydávanie spisov a ďalšiu na štipendiá žiakom „obojeho“ vyznania, a ďalšiu na slovenské gymnáziá: katolícke v Banskej Bystrici a evanjelické v Revúcej.

O necelý mesiac, 10. septembra 1863 vykonala delegácia pod vedením predsedu Moysesa audienciu u panovníka. Moyses sa cisárovi poďakoval a vyslovil sa, že panovníkovým slovom prebudený slovenský národ má nádej, že bude šťastne pokračovať vo svojom vývine. A cisár odpovedal: „Nádejam sa, že lojálny slovenský národ činným a horlivým dosvedčí sa pri ústavnom užšom pripojení môjho kráľovstva uhorského ku celistvej dŕžave.“ Všetko bolo sľubné: už deň predtým, 9. septembra 1863, šifrovala Jeho cisárska Výsosť návrh najvyššieho rozhodnutia o ročnej podpore Matice zo štátnych prostriedkov: „Povoľujem literárnemu spolku Slovenská Matica raz navždy podporu 4000 zlatých zo zbytkov uhorského krajinského fondu roku 1851.“ Neprišlo nič. Možno však len preto, že zbytky neboli…

Možno cisár naozaj očakával, že mu Slováci pomôžu udržať „na uzde“ Maďarov, že budú činnými pri udržaní celistvosti jeho dŕžavy. Nie však Slováci, ale predovšetkým cisár má na svedomí ďalší vývoj monarchie, ktorá spela k dualizmu a k svojmu zániku.