Môj profil 
Predplatné
Podľa Emílie Hrabovcovej „realita je taká, že stáročia pred Bernolákom Slováci písali po slovensky, aj keď nemali jednu kodifikovanú spisovnú normu, ale tú nemal nikto okolo nás – ani Maďari. Spisovná maďarčina sa kodifikovala neskôr ako prvá spisovná slovenčina“. Pritom vznik spisovnej slovenčiny bol prirodzeným procesom a v podstate len zjednocoval používané slovenské nárečia, spisovná maďarčina vznikla inak, predovšetkým prekladmi cudzích diel (najmä francúzskych) a „tvorbou“ nových slov, ktoré jednoducho maďarčine chýbali. Napokon dodnes maďarčina vytvára vlastné pojmy a nepreberá do svojej zásoby cudzie slová. Napríklad pre medzinárodné slovo (ľadový) hokej vzniklo v maďarčine pomenovanie jégkorong (ľadový kotúč).
Prvými „brusičmi“ maďarčiny boli Juraj Bessenyei (1746-1811), Abraham Bárcsai (1742-1806) a Alexander Baróczi (1735-1806), pochádzajúci zo Sedmohradska, pôvodne kalvíni, ktorí ako príslušníci Maďarskej gardy, zriadenej Máriou Teréziou v roku 1760, prestúpili na katolicizmus. Pri pobyte vo Viedni si uvedomovali, že vtedajšiu maďarčinu používali iba ženy a roľníci, a tak začali pracovať na „obnove“ maďarčiny prostredníctvom prekladov diel najmä francúzskych autorov. Bessenyei v roku 1772 vydal tragédiu Agis, považovanú za začiatok maďarského osvietenstva, Bárcsay začal veršovať (1771) a Báróczi preložil do maďarčiny Kassandru (1774).
O vznik spisovnej maďarčiny sa najväčšmi zaslúžil kalvín František Kazinczy (1759-1831), tiež rodák zo Sedmohradska, ktorý študoval na gymnáziách v Kežmarku, v Blatnom Potoku a právo v Košiciach, Prešove a Pešti. Od roku 1784 bol členom slobodomurárskej lóže a o rok ho Jozef II. poslal za školského inšpektora školského do Košíc. A tak sa Košice stali mestom „obrody“ maďarského jazyka prekladaním cudzích klasikov (tu preložil Hamleta) a slovotvorbou z maďarských archaizmov vytvoril viac ako 10-tisíc nových slov. V roku 1788 založil Košickú maďarskú spoločnosť a do roku 1791 vydával tu prvý maďarský literárny časopis Magyar Múzeum ako aj slobodomurársky časopis Orpheus.
Po smrti Jozefa II. ho v roku 1791 prepustili zo štátnej správy, lebo ostal kalvínom, odcestoval do Viedne a tam sa pridal k Martinovičovmu jakobínskemu hnutiu. V roku 1794 ho zatkli a v roku 1795 odsúdili na smrť. Cisár František II. však rozsudok zmenil na väzenie na neurčitú dobu. Keď ho v roku 1801 prepustili, usadil sa na Zemplíne pri Novom Meste pod Šiatrom a v roku 1828 sa stal zakladajúcim členom Maďarskej vedeckej spoločnosti. Zomrel na choleru v roku 1831 a prvé „akademické pravidlá“ maďarského pravopisu vyšli o rok na to (1832).
Ak aj „brúsenie“ slovenčiny a maďarčiny sa začalo zhruba v rovnakom čase, čoskoro začala maďarčina – „reč slobody a vlastenectva“ – vytláčať iné reči a osobitne slovenčinu, a potom jej siahala priamo na život. To bol napokon hlavný dôvod, prečo sa Slováci s Maďarmi po piatich či šiestich generáciách rozišli. Na používaní jazyka sa ukázala rozdielnosť národných pováh Slovákov a Maďarov. Zatiaľ čo našim predkom išlo len o „prebratie sa zo sladkého sna“ a postačilo im „tlačenie našinských kníh“, Maďarom išlo o hegemóniu maďarčiny v Uhorsku. Ich jazyk sa stal nástrojom maďarskej „húževnatej rozpínavosti“. Maďarčina sa v roku 1844 stala úradným jazykom Uhorska namiesto latinčiny.
Začiatočný bod na ceste k maďarskej hegemónii v Uhorsku nájdeme v roku 1790, keď na korunovačnom sneme žiadali od nového kráľa Leopolda II. povýšenie maďarčiny na úradnú reč. O rok prijali veľmi stručný a na prvý pohľad neškodný zákon, ktorý je majstrovskou ukážkou „maďarskosti“, teda hovoriť len to, čo je nevyhnutné, a konať to, čo treba. Veličenstvo kráľ (Leopold II., nástupca Jozefa II.) „ubezpečuje, že v akýchkoľvek náležitostiach nebude sa používať cudzia reč“ (teda nemčina), a „aby potom vlastenecká maďarská reč sa lepšie šírila a chránila, budú (na vymenovaných školách) zriadené pre potreby vyučovania maďarského jazyka a štýlu osobitní profesori, aby tí, ktorí tento jazyk neovládajú a chcú sa ho naučiť, alebo ho už ovládajú a prajú si v ňom zdokonaliť (sa), získali príležitosť splniť svoje želanie“.
A to je vlastne všetko. No s akými dôsledkami! Kolotoč sa rozbehol: do rakúsko-uhorského vyrovnania ostávalo 83 rokov a do prvej svetovej vojny 130. Prestala tolerancia troch, resp. štyroch krajinských jazykov. Od čias kráľa Štefana „Slováci i podľa svedectva krajinských zákonov uhorských boli vždycky za rovnoprávny národ považovaní“, až „kým sa v roku 1791 nepoložil základ hegemónie Maďarov, ktorú pomaly a systematicky upevnilo 15 zákonov z rokov 1792–1844“ (citát z Viedenského memoranda, ktoré predložili Slováci vedení Štefanom Moysesom v decembri 1861 Františkovi Jozefovi I.).
Začala sa maďarizácia a ten, kto sa jej chcel vyhnúť, bol pozbavený úradu, dokonca „položený na dereš“. A tak pokiaľ naši romantici na čele s Kollárom snívali o Slovanstve a prerode celého človečenstva v mravnom a estetickom slova zmysle, Maďari snívali o vláde, moci, bohatstve a výbojnosti. Na turecký spôsob. „Vlastenecká maďarská reč“ sa začínala „lepšie šíriť a chrániť“, aby čoskoro nemali mať popri nej nijaké miesto ostatné reči Uhorska.
Toto sú fakty, ale to nie je odpoveď na otázku príčin maďarského hegemonizmu. A kde má korene nesmierna maďarská pýcha: mimo Uhorska niet života a ak aj je, nie je taký! Istý pedagóg dokazoval, že jediný Maďar dokáže milovať, samá reč to dokazuje. „Je vous aime“, „I love you“, akéže nepôvabné sú to slová! Povedzte: „Szeretlek“, hľa, aké je to slovo vznetlivé, výrazné! – Ozaj, odpovedal cudzinec, svedkovia tvrdili, že polícia musela zakázať používanie tohto slova, pretože na jeho jednoduché počutie nevinné panny porodili silných chlapcov, smeje sa Francúz Ernest Denis, ochranca Slovákov.
Vystihol podstatu Anton Štefánek, ktorý si všimol, že Maďari sa ťažko učili nemčine a žiarlili na cudzích, teda nemeckých úradníkov, a tak spomínané ponemčovacie nariadenie Jozefa II. spôsobilo búrku? To preto maďarský nacionalizmus rýchlo a s nepochopiteľnou zúrivosťou ožil a zachvátil „srdcia najlepších mužov“? Alebo má pravdu Ernest Denis: „Maďaři marně přičichli ke vzdělanosti a marně se chlubí jemnými způsoby, jejich duše je duší druhů Arpádových, kteří neznali jiného práva než násílí a uznávali zákona jen jako kyje?“ Alebo treba hľadať príčiny v tom, že všetci „brusiči“ maďarčiny boli kalvíni (aj keď traja z nich prešli neskôr na katolicizmus). Má význam aj fakt, že myšlienka „renovácie“ maďarčiny vznikla medzi vojakmi, v Maďarskej garde?
Nemecký sociológ Max Weber prikladal kalvinizmu vplyv na rozvoj kapitalizmu. Maďari sa masovo priklonili ku kalvinizmu po roku 1567 (dnes je podiel kalvínov v Maďarsku 16 percent). Nenasmerovali feudálne prekážky zamedzujúce rozvoju hospodárstva výbojnosť kalvínov spomedzi Maďarov práve na nemilosrdný boj o hegemóniu v „Karpatskej kotline“, ktorý sa začal práve „brúsením jazyka“?
Rozpínavosť je ázijský element a maďarské korene sú ázijské. Maďarčina je skomolenina turečtiny premiešaná slovenskými, nemeckými, poľskými a latinskými skomoleninami. Potomkovia Turkov (tak nazýval Maďarov Porfyrogenet) po porážke pri Moháči (1526) vítali osmanských Turkov ako osloboditeľov a v priebehu 180-ročnej okupácie južnej časti Uhorska s nimi veselo spolupracovali.
Zatiaľ čo Slovensko podliehalo habsburskej správe európskeho typu, Maďarom podľa Júliusa Handžárika „evidentne oveľa viac konvenovala a imponovala aziatska turecká okupácia“, čo sa napokon prejavilo v kolaborácii maďarských kalvínskych špičiek s Turkami v boji proti Viedni. A Turci uprednostňovali maďarskú zložku uhorskej šľachty natoľko, že podporili maďarizáciu šľachty tak, že na konci 18. storočia už takmer všetci uhorskí šľachtici sa považovali za Maďarov. Zatiaľ čo po Moháči boli Uhrami len Slováci, po roku 1791 už Uhrov „nebolo“, boli iba Maďari. Uhorsko však bolo vlasťou našich predkov, naši predkovia považovali Uhorsko za svoje a podieľali sa na jeho obrane a budovaní. Uhorské dedičstvo je najmä naše.
.jpg)
.jpg)
