Ich vplyv na nás bol a chce byť trvalý, od „franských čias“, keď jeden štát tvorili v zásade dnešní Nemci a Francúzi, vidíme veľa nepriateľských činov voči našim predkom. Konanie bavorských biskupov, Ľudovíta Nemca, Arnulfa a jeho spojenca Vichinga, bolo zväčša politickým i cirkevným nátlakom. Od čias cisára Fridricha I. Barbarossu, od roku 1152, sa záujmy Nemcov orientujú na hospodárstvo. Vtedy sa nemecká „východná túžba (Drang nach Osten)“ zamerala na prosperujúce, prastaré slovenské bane. Veď ako sme napísali, už mince biatek z prelomu letopočtu boli podľa analýz razené zo štiavnického striebra.

Nemci si proces „zoštátnenia“ baní vyskúšali doma. Cisár Fridrich I. Barbarossa ich najprv odobral tamojším Slove(a)nom, lužickým Srbom, zavedením princípu „freie Berge“ do nových banských zákonov. Podľa tohto princípu sa pokračovalo aj v Uhorsku. Tu vtedy ešte zákony neprijímal snem, ale jeho predchodcovia, generálne kongregácie, teda zhromaždenia šľachty, ktoré sa práve v tých časoch konštituovali. Na tom základe slovenské bane na prastarom území Terra banensium (známom už v Ptolemaiových časoch) odobrali slovenským šľachticom, a potom ich kráľ odovzdal „hosťom“ z Nemecka. Tento proces sa začal v polovici 12. storočia za kráľa Gejzu II. (1141-1162), keď boli v Bani/Banskej Štiavnici ustanovení banskí grófi – prvým bol Bogislaus v roku 1145. Pokračoval za Belu III. (1172-1196), ktorý začal v Bani budovať kráľovský banský úrad Kammerhof a zavŕšil sa za kráľa Ondreja II. (1205-1235). Za vlády tohto kráľa už cudzí nájomcovia, nemeckí „hostia“ získali v Bani/Banskej Štiavnici moc nad baňami i mestom.

Bol to očividný prejav vazalstva, z ktorého úžitok mali iba Nemci, banské mestá sa stali kanálmi, ktorými odtekalo bohatstvo zo Slovenska. Odvádzali kráľovi z jeho „vlastných baní“ desiatu časť vyťažených drahých kovov a zvyšok, deväťdesiat percent zlata a striebra putovalo do Nemecka.

Centrom slovenského baníctva bola Banská Štiavnica, o ktorej sa – s určitými nepresnosťami – uvádza na nemeckej webovej stránke https://www.mineralienatlas.de/lexikon/index.php/Mineralienportrait/Silber/Geschichte#Mittelalter toto: „Pri meste Banská Štiavnica (po nemecky Schemnitz) na Slovensku sa rozprestieralo jedno z najväčších rudných ložísk v bývalom Hornom Uhorsku. Banskou ťažbou sa od roku 752 zamestnávali Moravania (myslí sa Sloveni). Banskú Štiavnicu založili Moravania/Sloveni v roku 1075 a za Štefana I., prvého uhorského kráľa, pozvaním Nemcov (toto je chybné konštatovanie) bola rozšírená a privedená k rozkvetu… počas tatárskeho vpádu v 40. rokoch 13. storočia ju celkom zničili, po odchode Tatárov opäť vybudovali. V okolí mesta v roku 1627 prvý raz v baníctve použili čierny pušný prach. V roku 1735 založili v Banskej Štiavnici banskú školu, na základe starších foriem vzdelávania banských úradníkov. Po tomto začiatku sa postupne rozširovala a medzi rokmi 1763 až 1770 sa z nej stala Banská akadémia.“

Toto sa o Banskej Štiavnici uvádza na nemeckej webovej stránke. Najstaršiu správu o nej datujú rokom 752. Pritom Nemec Georgius Agricola (1494-1555) významný učenec, autor stovky rokov používanej banskej príručky, svetová autorita v histórii baníctva a hutníctva v knihe „De Re Metallica Libri XII“ vydanej v Bazileji v roku 1556, uvádza, že banská činnosť v dnešnej Banskej Štiavnici, v tých časoch pomenovanej ako „Bana“, je dokázaná už v roku 745, v Kremnici v roku 770 a vo Zvolene v roku 795. Toľko Nemci, nie vždy nám žičiaci.

A čo vieme o sebe, o našich najstarších mestách my, Slováci? Tu je citát zo slovenskej wikipedie: „Osud mesta Banská Štiavnica je úzko spätý s bohatými nálezmi drahých kovov, najmä striebornej rudy. Územie mesta bolo osídlené Keltmi už v 3. – 2. storočí pred Kristom, ktorí tu ťažili zlato. Z roku 1156 je najstaršia písomná zmienka o meste, ktoré sa spomína ako Terra Banensium – Zem baníkov. V 13. storočí do Banskej Štiavnice prišli osadníci z Tirolska a Saska, z roku 1217 je prvý písomný dôkaz o ťažbe striebra na území mesta.“ Čítali ste dobre: Kelti na území Banskej Štiavnice ťažili zlato dvesto až tristo rokov pred Kristom a potom – nič? Tisíc rokov nič?

A čo vedia o svojom meste Štiavničania? Na oficiálnej webovej stránke mesta sa uvádza toto: „Od 3. storočia nášho letopočtu do polovice 11. storočia sa v súčasnej oblasti Banskej Štiavnice dosiaľ neobjavili nálezy dokazujúce prítomnosť človeka,“ bodka.

Zdá sa, že v dnešnej v Banskej Štiavnici nepoznajú „Zlatú knihu banícku“, napísanú v roku 1766 pri príležitosti návštevy budúcich  cisárov, korunného princa Jozefa a arcivojvodu Leopolda v banských mestách, aj v Banskej Štiavnici. Knihu vydala VEDA v Bratislave v roku 1983 a píše sa v nej doslova píše: „Ako sa v archívoch zistilo, objavili banskoštiavnické bane v 6. alebo začiatkom 7. storočia po slávnom narodení nášho Spasiteľa tzv. Venedi, Sloveni alebo Góti (Wenden, Slavos, oder Goten).“ Nepoznajú, pričom ich mesto je práve v tomto roku mestom kultúry. A kultúra, to sú aj dejiny. Keby ich poznali, nemohli by na svojej stránke pokračovať takto: „Formovanie ranouhorského štátneho útvaru na začiatku 11. storočia malo pozitívny vplyv na rozvoj banského regiónu Banskej Štiavnice… Domáce obyvateľstvo nazvalo osadu pod Paradajzom Štiavnica… Na pozvanie uhorského kráľa Gejzu II. sem prišlo v druhej polovici 12. storočia nemecké etnikum…“

Nectí to veru reprezentáciu nášho najstaršieho a možno aj najkrajšieho mesta, lebo nijakému inému slovenskému mestu, len Banskej Štiavnici, historicky nazývanej Bana, nepripisujú cudzí autori taký vysoký vek – 1274 rokov! Dokonca už Ptolemaios (žil asi v rokoch 85–165) vedel, že existuje Terra Banensium.

Nebodaj sa Štiavničania hanbia za svoj vysoký vek? Alebo sa chcú súčasní správcovia mesta nasilu podobať Arpádovcom, keď počas tristo rokov ich vlády bolo toto mesto akoby „mimo dejín“. Z čias Arpádovcov, z rokov 907-1301, sa zachovali stovky listín kráľovskej kancelárie, arcidiecézy i žúp, ale je v nich len niekoľko málo zmienok o Bani. Peter Cengel usudzuje, že ak sa o Bani nepísalo, nebolo to preto, žeby to bolo mesto opustené.

Išlo o utajenie mesta, ktoré až do príchodu Nemcov bolo slovenské! Podotýka pritom, že v rokoch 947-972 (teda za čias vojvodcu Takšoňa) privážali Turko-Maďari zlato z Talianska a Byzancie a striebro z Čiech len preto, lebo nemali Banu pod kontrolou. A ešte aj v 12. storočí mali tu stále vplyv Slováci, oni postavili obe banskoštiavnické baziliky – dokazuje Cengel. Keďže „hostia“ Nemci nemali záujem o opravu starej baziliky, v roku 1145 začali Slováci stavať druhú baziliku. Aj keď práve počas banských reforiem prichádzali o bane a príjmy z nich, takže prirodzene neboli z reforiem nadšení. Baziliku po jej etapovitom dokončení a vysvätení v roku 1275 prevzali do správy dominikáni.

Práve na existencii dvoch románskych bazilík usiluje sa Peter Cengel („Metod na Slovensku“, Košice 2015) dokázať, že slovenské centrum v časoch Mojmíra II. a Gorazda bolo práve tu, v Bani. Okrem bazilík a štiavnického kovového bohatstva argumentuje aj tým, že v banských mestách pretrvali tradície úcty k svätcom Klementovi a Mikulášovi, ktoré pri zakazovaní úcty k sv. Cyrilovi a Metodovi zo strany Nemcov i Maďarov, akoby ich nahrádzali…

Mali sme bohatú striebornú Banu/Banskú Štiavnicu, kráľovskú Nitru, o ktorú sa usilovali Maďari, Poliaci i Česi – lebo vláda nad Slovenskom bola i je kľúčom pre ovládanie Karpatského bazéna. A mali sme aj Bratislavu. Ak práve v nej dal kráľ Štefan raziť svoje prvé kráľovské mince, neznamená to, že pápežom darovanú korunu, o ktorú sa uchádzali okolité dynastie, a ktorú azda nosieval Svätopluk(?), položili Štefanovi na hlavu práve tu, v Bratislave? Že Bratislava/Morabudon/Carnuntum? bola korunovačným mestom už na prelome prvého a druhého tisícročia?

Marián Tkáč