Slávny Anaxagoras bol presvedčený, že Mesiac, Slnko i hviezdy majú tú istú podstatu a že sú to obrovské masy žeravých roztavených kameňov. Prezradím ti aj to, že tento premúdry muž žil v prastarom meste, o ktorom si ty ani len nechyroval, v Aténach. Žil tam veľmi dávno, asi pred 1 300 rokmi. Odtiaľ však musel újsť kvôli svojím názorom, ktoré všade hlásal, lebo by ho jeho spoluobčania boli istotne ukameňovali.

V tých časoch boli starí Gréci pohani, práve tak ako z môjho pohľadu ste teraz aj vy pohanmi. Vtedy verili na to, že Slnko je boh, ktorý každý deň cestuje v zlatom koči po oblohe a dáva ľuďom svetlo a teplo. No a keďže sa Anaxagoras svojím bohorúhačstvom pred nikým netajil a každému, kto sa ho na to opýtal, bez okolkov povedal, že Slnko nie je ničím iným, ako velikánskou kopou žeravých kameňov. Napokon bol za to odsúdený a musel odísť do vyhnanstva.“

„Hm, Georgios“, povedal po chvíli zamyslenia sa Timur a pokračoval:

„Musím priznať, že keby som sa nebol narodil ako Avar a nerozmýšľal a nekonal v zmysle našich starých tradícií, istotne by som si prial byť jedným z vás, aby som mohol spoznávať všetky tie veľké a neobyčajné múdrosti, ktoré vymysleli tvoji učení krajania.“

Timur to povedal v nadšenom obdive a Georgios bol veľmi prekvapený jeho reakciou. Ešte nikdy predtým sa takto spolu nerozprávali. Georgios mu na to povedal:

„Nič nie je jednoduchšie ako to. Postačí, ak urobíš to, čo som ti povedal a vydáš sa aj so svojimi ľuďmi do Byzancie a tak sa staneš veľmi rýchlo jedným z nás.“

Byzantský kupec tak len zopakoval svoj návrh Timurovi.

Ten pokrčil čelo a len záporne potriasol hlavou a riekol:

„V mojom veku je na niečo také už aj tak neskoro. Sotva by som sa naučil dobre tvoju preťažkú reč a preto by som sa ťažko dorozumieval s tvojimi ľuďmi a nikdy by som nič neporozumel z vašich múdrych kníh. A preto by som sa nemohol stať jedným z vás nikdy.

Okrem toho som ti predsa už povedal, že som telom i dušou Avar a že aj chcem zomrieť ako Avar. Preto to nejde. Musím sa s tým zmieriť a žiť aj naďalej len môj avarský život.“

***

Georgios sa po rozhovore s Timurom pobral do hosťovskej jurty, ktorú mu na nocľah pripravili dve staršie avarské ženy na príkaz Timura. Bola veľmi priestranná a zariadená veľmi komfortne. Necítil sa vôbec unavený a chvíľu si ešte premietal v hlave svoj rozhovor s avarským náčelníkom. Časť odevu si vyzliekol a prehodil cez stoličku pri lôžku a vyšiel ešte do hviezdnatej noci pred jurtu.
Pozoroval Mesiac, ktorý bol v splne a pomyslel si na Anaxagora. Odrazu sa mu zazdalo, že za chrbtom začul ľahké kroky. Obrátil sa, ale nevidel nikoho. Krátko sa ešte prešiel niekoľkokrát okolo svojej jurty a potom do nej vošiel.

Po tme si vyzliekol zvyšné šaty a ako bolo jeho zvykom v teplom období roka, nahý vkĺzol pod prikrývku na lôžko. V nasledovnom momente prekvapene zacítil ako sa k nemu privinulo nahé ženské telo a nejaká žena ho začala náruživo objímať a nežne a dráždivo hladkať.

Hneď sa ale dovtípil, kto bola a prečo k nemu prišla a začal opätovať jej dotyky.

Jeho krv začala už po malej chvíľke divoko prúdiť žilami a netrvalo dlho a jeho vzrušenie dosiahlo taký stupeň, že ich telá sa spojili v akte telesnej lásky a po dosiahnutí jeho vrcholu ostala mladá žena v jeho nárúči a šepkala mu nejaké avarské slová, ktoré všetky celkom nerozumel.

Volala sa Paši a keď odchádzala, tak mu povedala:

„Ak si bol so mnou spokojný, tak ťa rada navštívim aj nabudúce, keď k nám opäť zavítaš.“

Timur mu ako veľký prejav priateľstva a avarskej pohostinnosti poslal do jurty svoju najmilšiu ženu, mladú šestnásťročnú Paši, ohnivú avarskú krásku.

Odmietnutie takého gesta by znamenalo najväčšiu urážku, a to nie ponúknutej ženy, ale avarského muža, ktorý ju ponúkol svojmu hosťovi.

Avarské ženy však boli neobyčajne vášnivé milenky a ovládali najrafinovanejšie spôsoby a druhy telesného milovania, takže takýto dar by zrejme žiadny muž nebol odmietol.

***

Ráno sa Georgios prebudil na prenikavú vlhkosť a chlad. Trochu sa na lôžku ešte ponaťahoval, niekoľkokrát zívol, potom vstal a trochu podhalil vchod do jurty a vyzrel von, do brieždiaceho sa dňa.
To po teplom večeri a horúcej noci naozaj neočakával. Celkom nízko nad avarskou osadou sa plazili pomaly husté závoje mrakov. Vlhkosť z nich sa spúšťala dole k zemi. To vyvolalo jeho nevôľu a na chvíľu ešte vkĺzol pod svoju teplú prikrývku.

Teraz sa veľmi hneval sám na seba, že temperamentnej ohnivej Paši dovolil v noci odísť. Ešte si s ňou mohol užiť niekoľko príjemných chvíľ a zlepšiť si tak mrzutú náladu. Nič sa ale nedalo robiť, musel vstať a ponoriť sa s chuťou do nového dňa.

Keď sa obliekol a vyšiel von, tak v osade už bolo živo a vládol obvyklý ruch. Netrvalo dlho a prišli za ním jeho byzantskí kupeckí kolegovia a spolu sa vybrali k Timurovej jurte, aby dokončili obchodné rokovania a potom sa čo najskôr vydali na ďalšiu etapu svojej ešte veľmi dlhej cesty do Solúna.

Timur ich už očakával aj s dvoma svojimi mužmi. Pred nimi ležala hromada rôzneho tovaru, ktorý im Avari predávali. Buď na výmenu za iný tovar, alebo aj za peniaze. Avarský náčelník ich privítal a hneď sa s potuteľným úsmevm Georgia opýtal:

„Ako sa ti spalo priateľu? Verím, že si bol spokojný s lôžkom i s prikrývkou, ktorá bola veľmi špeciálna a prichystaná len pre teba.“

Bolo to povedané v dvojzmyseľnom tóne a rovnako dvojzmyseľne odvetil aj kupec:

„Spalo sa mi výborne. Lôžko bolo skvelé a dobre sa na ňom menili polohy a najlepšia ale bola tvoja špeciálna prikrývka, ktorú si mi dal k dispozícii. Bola hebká a teplá ako najúžasnejšia milenka. Urobila môjmu telu naozaj veľmi dobré služby. Som ti za to veľmi povďačný a dúfam , že aj nabudúce, keď prídem, mi poskytneš to isté lôžko a tú istú prikrývku.“

Avar na neho pozrel so širokým úsmevom a súhlasne pokývl hlavou, dávajuc najavo, že jeho prianie a pochvalu očakával.

Potom sa už venovali len obchodovaniu a znalecky hodnotili tovary a dohodovali ich ceny. Asi po hodine všetko vybavili a ich tváre odzrkadlovali spokojnosť s obchodom.

Keď potom kupci so svojimi ľuďmi už ukončili všetky prípravy na odchod svojej karavány a sa srdečne lúčili s Timurom, tak si tento odrazu klepol po čele a zvolal:

„Skoro by som bol zabudol ešte jednu veľmi dôležitú vec. Georgios, ide o toho malého slovanského chlapca, čo som ti včera o ňom hovoril. Musíš si ho v každom prípade vziať so sebou. Predám ti ho veľmi lacno. Nechcem ho tu mať!“

Ani nepočkal na odpoveď kupca, ale hneď poslal jedného zo svojich ľudí, aby Svätoňa okamžite priviedol.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

16. časť si môžete prečítať TU

17. časť si môžete prečítať TU