Môj profil 
Predplatné
Spočiatku mu prekážalo, že predáva aj veci, ktoré Avari nazbíjali aj v Byzancii od jeho krajanov a že mnohé z nich boli poznačené aj ich krvou. Časom však výčitky jeho svedomia utíchli a povedal si, že život je už taký a že obchodník musí byť tvrdý, keď chce prežiť. Obchod bol tvrdým a bezcitným remeslom a v tých časoch sa vo veľkom obchodovalo s ulúpenou korisťou.
Timur sa veľmi potešil príchodu Georgia a jeho spoločníkov. Privítal ich srdečne a hneď im dal priniesť do svojej veľkej jurty – podľa starej tradície, ktorou Avari vítali svojich hostí – kusy čerstvej pečenej kozľaciny a veľkú holbu bieleho vína a povedal:
„Vítam ťa, priateľ Georgios a aj tvojich druhov. A nech vás na vašich cestách ochraňuje náš premocný boh Altin. Želám ti to, aj keď viem dobre, že ty veríš už len na toho vášho podivného a pre nás Avarov absolútne nepochopiteľného boha, ktorého nazývaš Kristus, a o ktorom tvoji krajania tvrdia, že je všemocný, ale z ktorého sa mi len smejeme. Nevieme a nemôžeme pochopiť, že vy, takí vzdelaní a múdri ľudia z Byzancie, sa klaniate úbohej bezmocnej mŕtvole a ju oslavujete a pripisujete jej neobyčajnú moc.
Ty ale vieš dobre, že Timur ťa má rád a preto ťa radšej odporúča do ochrany svojho boha, neporovnateľne mocnejšieho, ako je tvoj boh, ktorého ľudia ukrižovali a zabili na drevenom kríži potupnou smrťou.
Ale nechajme takéto reči, veď predsa nechcem vás a ani vášho boha urážať. Ste mojimi milými vzácnymi hosťami a dajme sa teraz spoločne do skvelej avarskej kozľaciny a ty Georgios mi porozprávaj, čo bolo s tebou, že si sa už takmer celý rok neukázal u nás. Zadržala ťa azda nejaká krásna ohnivá milenka, ha, ha,….?“
Timur sa rozrehotal na plné hrdlo a podával svojím byzantským hosťom veľkú misu, plnú pečeného, dráždivo rozvoniavajúceho mäsa.
„Ale kdeže, Timur môj, obchody, obchody ma zdržali. Tentoraz sme boli veľmi ďaleko, až na juhozápade veľkej ríše Frankov. V jednom ich veľkom meste, ktoré leží na obrovskej rieke, oproti ktorej je Tisa len malým potôčkom. Volá sa Burdigala a je blízko nekonečného mora.“
Odpovedal Avarovi Georgios a hneď dodal:
„Ale ako vidím, Timur, u vás sa veľa udialo a zmenilo za ten čas, čo sme sa naposledy videli. Podľa toho, že teraz už máš ty isígnie najvyššej náčelníckej moci, usudzujem, že s Tarikom a Daguzom to nedopadlo dobre a že už zrejme nie sú viac medzi živými. Pravda, ak sa nestali kresťanmi a nešli slúžiť do armády byzantského cisára tak, ako to urobil už nejeden z vašich súkmeňovcov, najmä po tom, ako vám Frankovia niekoľkokrát poriadne vyprášili kožuch.“
Vyriekol s ironickým úsmevom byzantský kupec, dobre vediac, že si takýto nepríjemný sarkastický žartík mohol dovoliť len s Timurom, svojím starým avarským priateľom a to bez toho, aby riskoval, že ho dá za živa napichnúť na kôl, ako to Avari neraz robievali so svojimi zajatcami.
Timur sa preniesol bez najmenšieho náznaku nevôle cez iróniu svojho hosťa a reagoval len na jeho vyjadrenie o Tarikovi a Daguzovi:
„Naše posledné ťaženie za korisťou stálo celkom nečakane oboch život, pričom Daguz sa po smrti Tarika stal veliteľom len na niekoľko hodín a potom aj jeho vzala Avarom smrť. Na pravom brehu Tisy, kde sme po tvrdom krvavom boji a nečakane silnom odpore slovanských osadníkov získali veľku korisť, sa stal našim novým náčelníkom, aby v jej strede, keď sme sa cez ňu plavili na druhý breh, prišiel o život. Padol nešťastne do vody a utopil sa. Ty si teraz prišiel ako na zavolanie a mám ti naozaj čo ponuknuť. Urobíme dobrý obchod.“
***
Potom Timur podobne porozprával Georgiovi ako prišlo k smrti oboch, lebo ich dobre poznal. Keď si kupec zo Solúna všetko pozorne vypočul, tak si krátko zafilozofoval o zbytočnosti každého ľudského snaženia, lebo aj tak všetko končí len smrťou a napokon ešte dokončil svoje vysvetlenie, prečo nebol takmer celý rok v Timurovej jurtovej osade:
„Máš pravdu, Timur, naozaj sme sa dlho nevideli. A mimochodom, na spiatočnej ceste od Frankov sme sa zastavili po prvý raz aj v ríši veľkomoravských Slovanov. Urobil som tam veľmi dobré obchody. Bol som tým prekvapený, lebo tamojší ľudia mi ponukli veľmi dobré výrobky. Neočakával som to.“
„Hm, to je naozaj zaujímavé“, povedal zamyslene Timur a pokračoval:
„Takže obaja sme boli u Slovanov na návšteve. Ty si ale musel od nich ich tovar odkúpiť, naproti tomu ja som si ho vzal zadarmo. Ty si na to potreboval mešec peňazí, ja som zas musel na to použiť meč. Ty si prichádzal ako priateľ, ja ako nepriateľ.
A tak Slovania neboli voči nám takí pozorní hostitelia ako boli k tebe. No my sme zas neboli takí dobrí hostia ako si bol u nich ty. Boli sme milí len k ich ženám a dcéram, na čas. To ale ich muži už neboli na živote. Všetkých sme poslali na druhý svet. K ich Perúnovi. Počkaj ale, to nie je celkom pravda. Jeden z nich predsa len ostal živý. Priniesol som ho so sebou do našej osady. Je to pekný malý slovanský chlapec. Rád by som ti ho predal, lebo ho nechcem mať tu, u nás. Som si istý, že by nám priniesol nešťastie. Zjavili mi to naši bohovia.“
„Dobre, ukážeš mi ho, a ak sa mi zapáči, tak ho odkúpim.“
Zmĺkli a venovali sa hltavo jedeniu a pitiu.
***
Keď skončili hodovanie, tak Timur porozprával Georgiovi, ako sa im podarilo dostať do opevnenej Drevne a ako sa Slovania húževnato bránili a kládli nečakane veľký odpor. Byzantínec si ho vypočul a napokon ho po malej chvíľke premýšľania naliehavo varoval pred rastúcou rozpínavosťou a nebezpečnou vojenskou silou novej slovanskej ríše, ktorej sa už začali obávať aj Frankovia (v Regensburgu sú staré dokumenty, ktoré prezrádzajú, že Frankovia mali z Veľkej Moravy oveľa väčšie obavy, ako je to oficiálne podávané a pokúšali sa podnietiť Byzanciu k tomu, aby ju vojensky zničila. Byzancia z rôznych dôvodov o to však nemala záujem. Napríklad v roku 853 prepadol Rastislav so svojím vojskom východnú časť Východnej Franskej ríše – dostal sa až do blízkosti Passau – a spôsobil vojsku Frankov značné straty, pričom sa domov vrátil s bohatou korisťou):
„Priateľ môj, pozorne si vypočuj dobre mienenú radu Georgia, ktorý ťa nikdy neklamal pri našich obchodoch a vždy ti urobil dobrú ponuku za tvoj tovar.
Nechcem ťa nijako poúčať a vážim si tvoju múdrosť veľmi, ale mám obavy o budúcnosť tvoju i tvojho kmeňa. Dobre porozmýšľaj o tom, čo ti teraz poviem. Radím ti, aby ste z týchto území čo najskôr navždy odišli. Začína to byť veľmi horúca pôda. Odíďte čo najďalej na východ.
Prianím Rastislava, mocného a udatného kráľa Veľkej Moravy je vybudovať čo najmocnejšiu ríšu, s obrovskou rozlohou. Smerom na Západ ju pre silných Frankov rozširovať nechce a nemôže, lebo ich sila je pre neho zatiaľ príliš veľká. No bude obsadzovať územia na východ a na juh. K tomu ho – ako som sa dopočul, keď som bol v blízkosti jeho mocného devínskeho hradu – nabáda aj jeho krásna dalmatínska žena, prefíkaná Miloslava.
Na tých územiach žijú len roztrúsené a nejednotné slovanské kmene, ako aj to, čo z vás Avarov ešte tu ostalo. Tie sa k nemu určite pripoja a ktoré to nebudú chcieť, tak tie k tomu prinúti. Ale vás Avarov vykynoží bez milosti už len preto, že ste lúpežníci a rabujete Slovanov. Chýry o tom, že vraždíte jeho slovanských bratov a znásilňujete ich ženy sa mu už dávnejšie dostali do uší, a tak vás zničí, ak tu ostanete. Budete ľahkým sústom pre Rastislava.“
„Hm, hm, tak sa teda veci majú. Dosiaľ som to tak nevidel a priznám, že som o tom ani nerozmýšľal. Je to naozaj povážlivé, ako hovoríš. Ak Rastislav chce tieto územia, tak my nemáme silu na to, aby sme sa mu vzopreli. Hovor ešte ďalej, priateľu. Moje uši sú naplno otvorené a povedz mi tvoju múdru radu:
Pokračovanie nasleduje
Roman Bednár
1. časť si môžete prečítať TU
….
14. časť si môžete prečítať TU
15. časť si môžete prečítať TU
.JPG)
.jpg)
