168. Neznáme slovenské dejiny: Benedikt Seléši-Rybnický v prvom katolíckom spevníku pripomenul cyrilo-metodskú tradíciu

Bratislava  28. novembra 2021 (HSP/Kresba:Marián Tkáč)

Pri výpočte slovenských osobností zo 17. storočia nemožno vynechať významného jezuitu Benedikta Seléšiho-Rybníckeho. Tento slovenský učiteľ, misionár, kazateľ, národný buditeľ, básnik a editor (zostavovateľ) sa narodil 21. marca 1609 v Rybníku v zemianskej rodine. Priezvisko Seléši, po maďarsky Szöllösi, je odvodené od maďarského názvu jeho rodnej obce Rybníka: Szöllös

V rokoch 1623–1630 študoval na jezuitskom gymnáziu v Trnave, v roku 1630 vstúpil do jezuitskej rehole. Po skončení šiestej triedy ho poslali do noviciátu v Štajersku. Keď sa v roku 1633 vrátil do Trnavy, stal sa profesorom na gymnáziu. Po roku pokračoval v štúdiu na univerzite vo Viedni, kde v rokoch 1634 – 1636 študoval logiku, fyziku a metafyziku. V ďalších rokoch 1638–1639 študovalv Trnave medicínu, kazuistiku a morálnu teológiu, a po týchto štúdiách ho v roku 1639 vysvätili za kňaza.

V nasledujúcich rokoch bol znamenitým slovenským kazateľom v Košiciach. Bolo to – na jeho šťastie – dvadsať rokov po tom, čo 7. septembra 1619 v Košiciach počas povstania Gabriela Betlena, podporovaného Turkami, umučili jeho vojaci troch jezuitov. Arcibiskup Peter Pázmaň dal ich ostatky, ako obetí bojov medzi protestantmi a katolíkmi, v „Seléšiho časoch“, v roku 1635 previezť do Trnavy. Pápež Ján Pavol II. ich 2. júla 1995 počas svojej návštevy v Košiciach vyhlásil za svätých.

Seléši ako kňaz, misionár a učiteľ pôsobil okrem Košíc na viacerých iných miestach, v Trnave, v Užhorode, v Kláštore pod Znievom, ale aj s Sendrove v dnešnom Maďarsku. V roku 1654 sa dostal do Spišskej Kapituly za apoštolského misionára k županovi Štefanovi Čákimu. Tu sa stretol so svojím starším spolužiakom Jurajom Soosom, trnavským rodákom, v tých časoch známym slovenským národovcom, ktorý veľkodušne podporoval Seléšiho v šírení slovenského národovectva. A tak sa zrejme zrodila myšlienka vydať katolícky slovenský spevník. Seléši bol tomuto dobrodincovi veľmi vďačný, Jurajovi Soosovi venoval celý trojstránkový latinský predhovor v jeho prvom katolíckom slovenskom spevníku – kancionáli.

Ten dokončil v roku 1655, a na vtedajší čas dostal obvyký, dlhý názov: „Cantus catholici“ – „Písne Katholické, latinské i slovenské: nové i starodávne, z kterými Krestiané v Panoniji Na Výročné Svátky, Slávnosti, pro Službe boží, a v jinem obzvlásstnem času, z pobožnosti své Krestianské ožývají. Následují po tom, Pysne na Katechizmus: O svátostech Nového zákona. Letanye rozličné Východi Cyrkevné a néb processije a Putovany. Z mnohú pilnosti ku potesseny Lidu Krestianskému, z novu zebrané a vubec vydané.“ Seléši ho vydal v Levoči a treba pripomenúť, že sa tak stalo aj za podpory mecéna a náboženského spisovateľa Juraja Lipaja (1600-1666), ktorý sa 19. novembra 1642 stal ostrihomským arcibiskupom a uhorským prímasom so sídlom v Trnave.

Ide vôbec o prvý slovenský tlačený katolícky spevník. Boli v ňom cirkvou aprobované (schválené) piesne v reči ľudu. Obsahuje 280 (uvádza sa aj číslo 290) náboženských jednohlasne notovaných piesní, zadelených do 23 oddielov. Z piesní je 62 latinských, jedna latinsko-slovenská a 227 slovenských. Ide o piesne vianočné, veľkonočné, mariánske, ale tiež poučné a zaoberajúce sa témou svetskej márnosti a pominuteľnosti ľudského života, no až na jednu výnimku sa tu vôbec nenachádzajú piesne k svätým. Z nich je časť zaradená v súčastnosti používanom Jednotnom katolíckom spevníku. Niekoľko exemplárov prvého vydania Spevníka sa zachovalo, sú uložené v múzeu Spolku sv. Vojtecha a v Slovenskom národnom múzeu v Martine.

Spevník mal 320 strán a jeho najzaujímavejšou časťou je úvodný latinsky písanom text, v ktorom je „rozpráva ako najstaršia uvedomelým Slovákom osnovaná dejinami rozpomienka na slovenskú minulosť“. Seléši poukazuje na slávnu minulosť Slovákov za kráľa Svätopluka. Vysvetľuje pôvod náboženského spevu, vyzdvihuje zbožnosť a spevavosť svojho národa Píše o Slovákoch a o ich láske k spevu, že náboženské spevy si v Panónii vždy natoľko cenili, že by priamo povedal, že „nenájdeš národa, čo by sa im vyrovnal. Pri bohoslužbách v kostoloch zhromaždení tak správne spievajú žalmy a piesne, že by si ich do jedného mal za hotových spevákov. A čo sa v kostole naučili, to pri hostinách a besedách vo viniciach a po poliach sladkozvučným hlasom prespevujú.“ Ako jeden z prvých slovenských autorov píše o živej cyrilo-metodskej tradícii. Pripomína misionársku činnosť Cyrila a Metoda medzi Slovákmi, a právo nimi pokrstených národov používať domáci jazyk v liturgii. Práve táto Seléšiho myšlienka sa neskôr stala súčasťou presvedčenia o kontinuite cyrilometodskej tradície na Slovensku.

V tejto súvislosti je zaujímavé, že už o jedenásť rokov skôr, v roku 1644 vydal nemecký jezuita Melchior Inchofer v Ríme „Dejiny uhorskej cirkvi“ a na obálke tejto knihy je vedľa uhorskej koruny ako patrón Uhorska zobrazený svätý Metod. Toto je jeden z najstarších dokladov o cyrilometodskej tradícii na Slovensku i v Uhorsku.

Tu je preklad Seléšiho textu z knihy Jána Tibenského Chvály a obrany slovenského národa: „Náš národ panónsky preslávil sa mnohými cválorečami a pamätihodnosťami dávnych pokolení. Keď za kráľa Svätopluka, ktorý sídlil na Belgrade, bolo mu Cyrilom a Metodom zjavené kresťanské učenie, primkol sa ku Kristovi. Hoci vynikal v nábožnosti vôbec, najviac vynikal vo svojich žalmoch. Je to zjavné z rozličných, tak cirkevných ako aj na iné slávnosti prispôsobených piesní. Spomenutí sväti mužovia, keď svätým krstom pripojili Panónov (teda Slovákov) ku Kristovi, spolu s kráľom Svätoplukom, ako aj s Bulharmi, Moravabnmi a českým kniežaťom Bořivojom vymohli od pápeža Mikuláša, aby nimi pokresteným národom sa dovolilo konať služby Božie v ľudovom jazyku. Čo bolo potvrdené božskou odpoveďou: Nech každý duch chváli Pána. Z toho možno vidieť, že národ slovenský používal túto výsadu.“

Pripomenutie tejto „výsady“ – konať boholužby slovenským jazykom, stalo sa nielen významnou vzpruhou národnej hrdosti slovenských vzdelancov, ale zároveň aj významným argumentom v snahách podnietiť záujem o pestovanie materinského jazyka. S týmto zámerom hneď vzápätí ho uvádza Daniel Sinapius-Horčička, po ňom Ján Fischer-Piscatoris, Ján Simonides, Ján Baltazár Magin a dokonca ešte aj Anton Bernolák.

Seléšiho spevník sa priraďuje k najdôležitejším najstarším proslovenským písomným záznamom. Sú v ňom vyslovene slovakizačné tendencie, ktoré majú pre slovenskú literatúru, ale aj kultúru a dejiny veľký význam. Napokon Benedikt Seléši sa vždy hlásil za Slováka, a tak je zapísaný aj vo všetkých matrikách a zoznamoch, aj keď používal maďarsky znejúce priezvisko. Okrem svojho materinského jazyka hovoril po latinsky, maďarsky a čiastočne nemecky.

Posledné roky života Benedikta Seléšiho-Rybického trápila choroba. Utiahnutý v Kláštore pod Znievom zomrel 10. decembra 1656 v pomerne mladom veku, ako 47-ročný.

Podobný význam pre evanjelikov, ako Cantus catholici pre katolíkov, malo dielo rodáka z Českého Tešína Juraja Tranovského „Cithara sanctorum / Písne duchovní staré i nové“, podľa mena autora sa kniha ľudovo nazývala aj Tranoscius. Prvý krát bola vydaná v Levoči v roku 1636. Ide o najčastejšie vydávanú knihu na Slovensku. Doteraz vyšla vo viac ako 40 vydaniach.

Marián Tkáč