Súčasťou šľachty boli najstaršie rytierske rády, a na druhej strane z obyvateľstva, ktoré šľachtici chránili, vzniká „poddanstvo“. V oných časoch to nebolo slovo poníženia. Rytier – bohatý človek, schopný ochrániť väčšie množstvo ľudu, celé osady, dediny, mestá, celé oblasti, ktorý získal od panovníka šľachtický titul – bol tiež „poddaným“ – poddaným kráľa. Prisahal mu vernosť a v prípade vojny bol povinný pricválať so svojim tátošom a menšou či väčšou armádou, podľa svojho postavenia až niekoľkotisícovou na pomoc svojmu pánovi. A vo vzťahu ku šľachticom bola „poddanou“ väčšina obyvateľstva, zväčša roľníci. Boli to mierumilovní ľudia, roľníci. Neboli žiadnymi bojovníkmi, takže sa o ich bezpečnosť niekto musel postarať. Neraz sa stalo, že keď hrozilo veľké vonkajšie nebezpečenstvo (napríklad nájazd Tatárov), celé dediny sa ukryli na pánovom hrade.

S kráľom Karolom Róbertom z Anjouprišli na Slovensko Drugetovci, pôvodne francúzska šľachtická rodina, ktorá sa usadila v Salerme pri Neapole. Drugetovci postupne splynuli so slovenským prostredím i so záujmami tunajšieho ľudu. Počas vlády Anjuovcov boli viacerí členovia rodu uhorskými palatínmi a v pomoháčskom období (po roku 1526) zastávali úrady zemplínskych a užských županov. Ich hlavným sídlom bol hrad v Humennom.

Spomedzi Drugetovcov najvplyvnejší bol zakladateľ rodu Filip I.

Spomedzi Drugetovcov najvplyvnejší bol zakladateľ rodu Filip I., rodák z talianskej Apúlie (1288-1333). Po bitke pri Rozhanovciach, keď panovníkove vojská práve pod vedením práve Filipa a Petra Peteňa porazili vojská domácej šľachty – Čákovcov a Omodejovcov, sa Filip Druget ujal významných funkcií po Omodejovcoch.

Od roku 1316 bol županom Spišskej stolice so sídlom na Spišskom hrade a súčasne aj županom Abovskej stolice. Keď sa v roku 1317 postavil proti kráľovi niekdajší jeho prívrženec Peter Peteň, ktorý nebol spokojný so svojim podielom na ziskoch, a ktorý nabádal aj ostatných šľachticov k neposlušnosti, majetok Drugetovcov sa ešte zväčšil. Vzbúrenci vyhlásili kráľa za zosadeného a rozhodli sa pozvať na uhorský trón Juraja, vnuka uhorského kráľa Belu IV., syna haličského kniežaťa Leva. Filip I. Druget bol vyjednávačom. A keď vyjednávania nepriniesli výsledok, boj proti kráľovi vyvrcholil v máji 1317 pri Bačkove. Peteň nebol sám, proti kráľovi tam bojovala aj Boršodská, Zemplínska, Sabolčská, Biharská, Užská, Satmárska stolica. Zdržanliví boli páni z Rozhanoviec, Rozgoňovci.

Kráľ po víťazstve potrestal svojich niekdajších prívržencov, skonfiškoval Petrovi Peteňovi všetok majetok a daroval ho Drugetovcom: hrad Zemplín s príslušenstvom, Jasenov, Ptičie, Kamenec, Sninu, Turňu nad Bodvou, Zubné, Jankovce, Hankovce, Ohradzany, Slovenskú Kajňu. Získal aj hrady v Ľubovni, Plavči, Brekove a Trebišove.

V roku 1319 sa stal Filip I. Druget palatínom, potom bol kráľovským pokladníkom a gemerským županom

Drugetovci sa stali majiteľmi takmer celého majetku Abovcov/Omodejovcov na celom východnom Slovensku.Filip zomrel v roku 1327 a keďženemal mužského potomka, pozostalosť zdedil jeho brat Ján I. Druget (1288–1333). Aj ten bol palatínom a tiežšomoďským, fehérskym a zemplínskym županom.

Drugetovci boli významným rodom. Mikuláš I. Druget, syn Jána I., stal sa dokonca vychovávateľomsynov Karola Róberta Ľudovíta (budúceho kráľa Ľudovíta Veľkého) a Andreja. Pri atentáte FeliciánaZacha 17. apríla 1330 na kráľa chránil Mikuláš kráľove deti vlastným telom. Po smrti kráľa Ľudovíta Veľkého (v Trnave 10. septembra 1382)postavili sa Drugetovci v zápase o uhorský trón na stranu Ladislava I. Neapolského. Vyhral však Žigmund Luxemburský, a tak nepatrili k vládnucej elite. V zápase o trón medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom I. boli neutrálni, ale neskôr sapod vplyvom majetkov ktoré dostali, postavili na stranu Jána Zápoľského (1526-1540).

Gróf Juraj IV. (1632–1661), kapitán Horného Uhorska, má dôležitý podiel na vzniku gréckokatolíckej cirkvi, čo sa udialo v jeho sídle v Užhorode v roku 1646.Vďaka tomu práve Drugetovci, ktorí najprv prekrsťovali východných kresťanov na latinských katolíkov, stáli pri zavedení trojramenného kríža do znaku tejto cirkvi.

Posledným mužským členom rodu Drugetovcov bol gróf Žigmund II. (1658–1684), ako 18-ročný zložil doktorát na Viedenskej univerzite, zemplínsky, užský a boršodský župan, krajinský sudca. V roku 1683 sa postavil proti Imrichovi Tökölimu na hrade Čičava. Tököli ho dal kruto mučiť a popraviť.

Pokiaľ ide o hrad Čičavu (pomaďarčene „Čičvu“), od roku 1270 ho vlastnili Rozgoňovci. Vtedy ich predok Rajnold/Reynoldzískal predikát „z Rozhanoviec“, ktoré boli súčasťoudaru od kráľoviča Štefan (narodeného v roku 1239), brata svätej Margity, syna kráľa Bela IV., budúceho kráľa Štefana V. Zrejme Rajnolda potreboval na vojenskú ochranu severných hraníc Uhorska pred Poľskom: hrad/majetok Čičava bol v tom čase„na hraniciach s Poľskom“.Rozhanovský rod získal časom majetky na celom Slovensku. Bratia Štefan a Juraj z Rozhanoviec boli krajinskí hodnostári, ktorí podporovali cisára Žigmunda Luxemburského a vroku 1415 ho sprevádzali na kostnickýkoncil. Od roku 1431 – 1450 boli spolu bratislavskými županmi, barón Štefan Rozgoňuž od roku 1421 až do svojej tragickej smrti v roku 1443.Rozgoňovcom patrila aj Šintava a Čeklís.

Zachovala sa povesť, podľa ktorej Štefan, obkľúčený vojskami bojujúcimi o trón po smrti Žigmunda Luxemburského (1437) dal  kopať studňu na tvrdej skale Bratislavského hradu väzneným zajatcom za prísľub slobody. Svoje slovo však nedodržal. Keď zajatci našli pri kopaní studne kúsky zlata, urobili z nich náhrdelník a keď ho venovali Štefanovej manželke, namiesto slobody čakalo ich mučenie, a keďže viac zlata už nenašli, zhodili ich z hradného kopca do vĺn Dunaja. Vtedy prekliali Rozgoňa, aby do roka a do dňa zahynul takou istou strašnou smrťou, akou hynú oni, čo sa aj stalo.

Aj keď môj nebohý priateľ Drahoslav Machala v objavnej knihe „Šľachtické rody“ (2007) uvádza, že „krédom každého šľachtica bola zásada šľachetnosť zaväzuje,“ ako vidíme, boli aj výnimky.

Ale od Drahoša pochádza aj toto konštatovanie: „V láske k milovanému Slovensku je dostatok miesta pre sympatie a obdiv k slovenskej šľachte a jej potomkom.“

Marián Tkáč