Je pravda, že zahraniční experti neverili na dlhú dobu trvania menovej únie, aj keď v záujme NBS bolo, aby trvala čo najdlhšie, povedzme do konca júna, aby „naši bankoví úradníci silneli pod krídlami menovej únie“. Pritom dĺžka slovensko-českej menovej únie sa neplánovala. Nikde sa nijaký dátum nezapísal, nijaká písomná dohoda „… že do 30. júna ideme v jednej mene“ (Vladimír Mečiar), nebola. Že nijaký termín nebol dohodnutý, svedčí aj vyjadrenie posledného federálneho premiéra Jana Stráského, že spoločná koruna nevydrží „déle než do švestek“, teda do septembra 1993. Napokon trvala len 39 dní.

To, že k oddeleniu meny skôr či neskôr príde, o tom nebolo pochýb, veď sme pripravovali vlastné bankovky a vlastné mince. Menová únia vznikla viac z politických ako ekonomických dôvodov. Zatiaľ čo pre Česko znamenala spoločná mena možnosť zmierniť emócie spojené s rozpadom spoločného štátu, aby sa negatívne nepremietli do ďalšej hospodárskej spolupráce, Slovensko nebolo zďaleka tak dobre pripravené na rozluku, ako Česko. Ako som už neraz spomenul, o všetkom sa totiž rozhodovalo v Prahe. Naše skúseností boli neveľké. Neboli sme pripravení ani technicky, a tak nám prišlo vhod aj ďalších šesť týždňov spoločnej meny po 1. januári 1993.

Rýchly koniec menovej únie bol pre mňa určitým sklamaním aj preto, lebo sa potvrdili informácie, že hneď po podpise Zmluvy o menovom usporiadaní (29. októbra 1992) začala česká strana tajne, za chrbtom nás Slovákov, zastúpených v spoločných bankových inštitúciách, pracovať na menovej rozluke. Že Praha už pri zrode menovej únie organizovala jej „pohreb“. Zase raz dôveryhodnosť či vierolomnosť?

Až neskôr vysvitlo, že Česi sa začali na menovú rozluku pripravovať už 3. júla 1992 tak, aby sa odluka uskutočnila už k 30. septembru 1992! V auguste 1992 objednala „federálna“ Praha tlač kolkov pre budúcu českú korunu v ďalekej Kolumbii. Tento akt dôsledne utajili, a to aj pred vtedajšími slovenskými členmi bankovej rady ŠBČS (Veselovský, Celušák). Napriek tomu, o utajenej akcii predsa len vyšli najavo určité informácie od slovenských federálnych ministrov. Malo ísť údajne o kolky na kupónovú privatizáciu – napokon nebol na nich žiadny český symbol, len „federálne“ rovnobežky. Česi urobili aj iné kroky, ktoré by sa mohli nazvať ako neseriózne. Myslím napríklad na emisiu tisíckorunáčok už priamo s českým kolkom a nesplnenie slovenskej požiadavky na dodanie nových tisíckorunáčok na okolkovanie.

Z nášho pohľadu bolo urýchlenie rozluky českým „snom“. Udialo sa pod vplyvom výrazného poklesu devízových rezerv aj na slovenskej, ale najmä na českej strane. Českú stranu – ako to tvrdili niektorí novinári, ale nielen novinári – súril čas. Začínali sa vracať devízové vklady z účtov v zahraničí a takto sa už nebolo treba o ne deliť. „Len naraz sa začali peniaze vo federálnych (rozumej „českých“) bankách strácať, strácali sa aktíva, stratilo sa krytie, tak sme sa s pánom Klausom museli veľmi diskrétne stretnúť v Tepliciach a povedať: spoločná mena končí. A mena bude končiť o týždeň“ (Vladimír Mečiar v časopise Zem a vek, august 2017). Na konci januára 1993 bol index poklesu slovenských devízových rezerv okolo 60 a českých až okolo 80 percent.

Ale devízové rezervy vo „federálnych bankách“ začali klesať už od polovice roka 1992. Neoficiálne sme vedeli, že už v polovici roku 1992 dochádzalo k presunu korunových zdrojov federácie do Česka a k následnému rozhodnutiu o nákupe devízových zdrojov od centrálnej banky aj pre komerčné banky s tzv. dlhou pozíciou (to znamená vyššie devízové aktíva ako pasíva), čo inak nebolo možné. Na účtoch českých komerčných bánk sa takto ocitla značná časť devízových rezerv spoločnej ŠBČS. Ich rozsah v priebehu decembra 1992 – keď sa blížila silvestrovská polnoc, ako čas rozhodujúci pre rozdelenie devíz – v trezoroch ŠBČS klesol zhruba na polovicu.

Slovenské kolky tlačila Canadian Bank Note so sídlom v Ottawe. Spomedzi siedmich zahraničných tlačiarní cenín ju vybralo ústredie ŠBČS v Bratislave. Keďže slovenskú objednávku kolkov musel podpísať minister financií Július Tóth – Ústredie ŠBČS pre Slovenskú republiku nemalo právnu subjektivitu a Národná banka ešte „nebola“ – chvíľu mu to trvalo. Július Tóth zaradil do celého procesu aj akúsi spoločnosť s ručením obmedzeným a sprostredkovateľa z Kanady či z Kajmanských ostrovov, pôvodom z Košíc. Zmluva sa podpísala až 7. decembra 1992 a Kanaďania začali pripravovať kolky pre slovenskú menu ešte skôr, ako im z bratislavského Ústredia ŠBČS stihli poslať vzory kolkov (tak sa stalo, že na kolkoch nie je celkom „ústavne“ zobrazený slovenský štátny znak). Napokon kolky z Kanady dorazili do NBS ako vianočný darček: prvých 11 a pol milióna kusov dodala firma do Bratislavy na Štedrý deň, druhé v polovici januára a tretie ešte neskôr.

S kolkovaním bankoviek sme začali v NBS 13. januára 1993. V porovnaní s Čechmi sme meškali, ale mali sme určitú výhodu v tom, že nám stačilo okolkovať vlastne len polovicu českého množstva peňazí. Na druhej strane sme však kolkovali päť druhov bankoviek, v Česku len tri. Českí kolegovia sa rozhodli nekolkovať okrem desaťkorunáčok ani dvadsaťkorunáčky, ba ani päťdesiatkorunáčky a pomohli si aj natlačením tisíckorunáčok priamo už s kolkom!

Kolkovanie a následnú výmenu peňazí riadila komisia, v ktorej bol okrem ministra financií ešte minister vnútra, ministerka spravodlivosti a zástupcovia NBS pod vedením Rudolfa Špaleka, ktorému som vystavil príslušný dekrét. Po návrate zo zahraničia som navštívil niekoľko hodín pred odštartovaním výmeny peňazí dve výmenné miesta v Šamoríne, a to poštu a sporiteľňu. Okrem pracovníkov NBS naliepali kolky totiž aj iné banky a aj pošty. A našli sme si aj chvíľku času zájsť na ples do neďalekej Slovenskej filharmónie s niektorými členmi bankovej rady a niektorými vedúcimi pracovníkmi NBS. Po polnoci 8. februára som minul na taxík posledných sedem zelených neokolkovaných stokorunáčok.

Formou „zámeny“ peňazí boli aj vklady občanov na účty do bánk po tom, čo im NBS takúto možnosť ponúkla. To výmenu uľahčilo. Občania dôverovali peňažným ústavom a vklady v nich sa v čase výmeny peňazí zvýšili. Od polovice januára ako keby sa zrýchlil tep v bankách a sporiteľniach, pred ktorými sa vytvárali rady a Slobodná Európa „objavila Ameriku“, že vraj Slováci útočia na sporiteľne a banky a vyberajú od strachu svoje vklady, čo bol samozrejme nezmysel. Slováci naopak svoje peniaze do bánk vkladali. Aj keď česká tlač písala o nedôvere Slovákov voči budúcej slovenskej mene, ľudia peniaze do bánk vkladali aj vďaka dôveryhodnému informovaniu verejnosti, že na paniku nie sú dôvody. A tak vklady rástli: 12. januára ich bolo 500 miliónov, 14. januára viac ako jedna miliarda, 17. januára tri miliardy, 19. januára päť miliárd. Staršie dámy nosili dokonca milióny. Jedna babka priniesla na vkladnú knižku šesť miliónov korún!

A teraz čísla. NBS si pripísala do východiskovej bilancie na stranu pasív 33 miliárd korún. K 7. februáru bolo okolkovaných 27,6 miliárd korún. Do dňa výmeny bolo vložených na účty v bankách celkove 21,6 miliardy korún. V dňoch výmeny sa vymenilo 4,9 miliardy neokolkovaných za okolkované peniaze, pričom bol prijatý limit výmeny 4000 neokolkovaných korún za okolkované na osobu v hotovosti, lebo sme sa obávali, že nebudeme mať nachystaný na výmenu dostatočný počet okolkovaných bankoviek. Z očakávaných 33 miliárd korún nebolo teda v dňoch výmeny daných do obehu 8 miliárd korún. Dovedna teda Slovensko vymenilo počas prvých dní výmeny 26,5 miliárd korún a ďalšie v nasledujúcich šiestich mesiacoch do 8. augusta 1993.

Dá sa povedať, že NBS zvládla celú výmenu bez problémov, a to vďaka celému tímu ľudí z našej banky, iných bánk, z ministerstiev, polície i pôšt. Pokiaľ ide o pracovníkov NBS, tí sa do prác okolo výmeny peňazí pustili spontánne. Cítili „veľkosť chvíle“. Prezradím, že na odmenách pre všetkých, ktorí sa akcie zúčastnili, teda aj mimo NBS, sme minuli okolo 70 miliónov korún.

Organizovaný priebeh menovej rozluky bol faktom utvárajúcim o nás dobrý obraz, takže koniec menovej únie nemal väčší vplyv na kurz slovenskej a českej koruny. Ten osciloval okolo 1 : 1 až do 10. júla 1993. Na kurz pôsobí desiatky faktorov, okrem iného aj očakávania. Spomínam si, aké pochmúrne predpovede či očakávania odzneli v lete 1992 z úst federálnych Slovákov Mariána Čalfu a Jozefa Bakšaya. Prorokovali hlboký ekonomický úpadok a výrazný pokles slovenskej meny po oddelení sa od federálnej, a to až o trojnásobok. Marián Čalfa hovoril o tom, že jeden americký dolár bude až za 80 slovenských korún. Ja som vtedy predpokladal, že po rozluke sa slovenská mena zhorší o päť až sedem percent.

Vplyvom rôznych faktorov nebola menová situácia na Slovensku ideálna. Slovenská a Česká národné banky sa dohodli, že ony nebudú vymeniteľné kurzy slovenskej a českej koruny určovať, že ich výšku ponechajú na komerčné banky. Nuž a české banky určili pre slovenskú korunu nevýhodné kurzy. Napríklad Komerční banka vyhlásila kurz SKK / CZK 0,8 : 1. Tým vlastne devalvovala slovenskú korunu o dvadsať percent. Bola to, isteže, špekulácia, lebo české banky zároveň odmietli slovenské koruny nakúpiť a predávať. Zo sumy 200 miliónov slovenských korún, ktoré si vymenili centrálne banky v kurze 1 : 1, vrátili Česi v máji 1993 celých 170 miliónov, no zároveň – ako písali české noviny – v Prahe a v iných českých a moravských mestách nebolo možno si slovenské koruny kúpiť. A tak sa na čiernom trhu predávali naopak o desať percent drahšie. A po devalvácii slovenskej koruny desiateho júla 1993 sa turistický kurz slovenskej koruny v českých bankách nezhoršil, ale zlepšil. Nuž, paradoxy: politika a skutočnosť.

Marián Tkáč

(Kapitola z knihy „Príbeh slovenskej koruny“, ktorá vyšla vo vydavateľstve „PostScriptum“ v roku 2019)