119. časť Neznámych slovenských dejín: Slovenský a český záujem nebol jedno a to isté

Bratislava 29. novembra 2020 (HSP/Kresba:Marián Tkáč)

Pracoval som na pozíciách, kde som sa pomerne často stretával s Čechmi, či už na úrovni riaditeľov odborov štátneho rozpočtu, námestníkov ministrov financií, necelé tri mesiace v pozícii člena Bankovej rady ŠBČS, v čase delenia ČSFR v rôznych komisiách

Došiel som k záveru, že aj keď sú si Slováci a Česi blízki slovanským pôvodom, stáročným susedstvom a z toho plynúcou podobnosťou jazykov, sú to dva národy a každý z nich má svojský záujem. Český záujem je však iný ako slovenský, a naopak, nie je taký istý. Český záujem sa zhoduje so slovenským len v tom prípade, ak slovenský záujem je totožný s ním, inak je úplne iný a aj opačný, o čom svedčí proces delenia majetku federácie a osobitne ŠBČS. Potvrdilo sa, že pri rozvode zväčša utrpí slabšia stránka a Slovensko v rámci Česko-Slovenska nikdy nedisponovalo dominanciou. Áno, Česi sa počas spoločného štátu nikdy nedokázali správať ku Slovákom ako rovní s rovnými, len ako dominantný partner.

Slovenská skúsenosť zo spoločného štátu s Čechmi od roku 1918 so šesťročnou prestávkou do roku 1990 sa dá vyjadriť ako permanentné porušovanie dohôd zo strany početnejšieho partnera. Od Clevelandskej a Pittsburskej dohody z rokov prvej svetovej vojny, čo sa premietlo do ignorovania dohodnutých princípov autonómie pre Slovensko až do októbra roku 1938, cez Košický vládny program zo 4. apríla 1945, keď princíp „rovný s rovným“ potlačili tri pražské dohody, ústava z roku 1948 a takmer úplne „socialistická ústava“ z roku 1960, ktorá vzala Slovákom aj tisícročný národný symbol: dvojramenný kríž.

Česi pod rôznymi zámienkami nedovolili v plnom rozsahu v praxi uplatniť ani princípy ústavného zákona o česko-slovenskej federácii z roku 1968. V roku 1970 prijalo federálne zhromaždenie zákon o rozpočtových pravidlách federácie, a vtedy bolo „autentickej“ federácii odzvonené. Vzťahy medzi rozpočtom federácie a republík nadobudli na dlhých dvadsať rokov formu dotácií z federácie republikám. Federácia brala viac, ako potrebovala, a potom – rozdávala. Pritom dochádzalo k značným a závažným deformáciám.

Zhruba v roku 1987 sa z českej strany „začala opakovať“ história. Začal sa spochybňovať vlastne hlavný zmysel česko-slovenskej federácie, ktorým i podľa ústavného zákona z roku 1968 bolo „vyrovnávanie spoločenskej a ekonomickej úrovne Českej republiky a Slovenskej republiky“. Česi začali poukazovať na závery XVI. zjazdu KSČ z apríla 1981, v ktorých sa konštatovalo: „Môžeme s oprávnenou hrdosťou povedať, že bola v podstate splnená úloha prekonať historicky existujúce rozdiely v podmienkach hospodárskeho, politického a kultúrneho života našich národov“. Touto vetou sa chceli pochváliť slovenskí komunisti, ale na jej základe sa na jar 1988 rozhodli najvyššie pražské orgány urýchlene analyzovať využívanie potenciálu pri tvorbe a použití zdrojov vo výrobe a vspoločenskej spotrebe Česka a Slovenska. Konkrétne to podnietilo prerokúvanie štátneho záverečného účtu federácie a Českej republiky za rok 1987. Ďalší (prvý?) krok k rozpadu česko-slovenského štátu.

Uskutočnili sa viaceré pomerne ostré rokovania českých a federálnych expertov (Karel Špaček, Milan Jurčeka, Ivan Kočárnik, Stanislav Šourek a ďalší), na jednej strane a na druhej strane slovenských, v ktorej som mal možnosť pracovať spolu s Jurajom Perénim, Stanislavom Bahurinským a ďalšími. Rokovania vyvrcholili na ostrove Trója. Ich závery boli dvojaké. Prvá skupina (Česi + zástupcovia federálnych orgánov) tvrdila, že na Slovensku sa dostatočne nevyužíva výrobný potenciál, že napriek tomu, že sa tu tvorí menej národného dôchodku, používa sa ho viac, o čom svedčí účtovne vykazovaná suma relatívne vyšších dotácií z federácie v prospech Slovenska, a to okolo 12 mld. Kčs ročne. Druhá skupina (slovenskí experti) tvrdila, že priemerná vybavenosť jedného pracoviska strojmi je na Slovensku nižšia ako celoštátna, že aktivita obyvateľstva je nižšia aj pod vplyvom jeho vekového zloženia, že na Slovensku sú mladšie len stavebné základné prostriedky, ale nie stroje a zariadenia, a že úroveň, najmä školstva a zdravotníctva, meraná českým podielom vybavenia na jedného obyvateľa, je nižšia a na jej vyrovnanie by bolo treba investovať až 11 mld. Kčs, že tých 12 mld. Kčs vykazovaných vyšších dotácií vyplýva z cenových a rozpočtových deformácií.

Vyhral silnejší, dominantnejší. Slovenské komunistické vedenie nevedelo presadiť závery slovenských odborníkov, aj keď bolo o nich priebežne informované. Oficiálne závery analýzy mali viesť k podpore ekonomického rozvoja Českej republiky cez vyšší podiel na celoštátnych investíciách, cez posilnenie stavebných kapacít v Česku, cez tzv. objektivizáciu východiskovej základne, ktorou sa zakladal presun asi 14 miliárd korún odpisov v rokoch 1991– 1995 zo slovenských podnikov do podnikov českých. Našťastie, skôr prišiel november 1989, jeho šestnásty deň v Bratislave (bratislavskí študenti manifestovali ako prví v Česko-Slovensku v ten deň na Mierovom námestí), sedemnásty deň v Prahe, a potom ďalšie dni…

Česi prevažne nechápali úsilie o slovenskú samostatnosť aj preto, lebo mali Slovákov úprimne radi. Iní ju nechápali preto, lebo vedeli, že so Slovákmi je im lepšie, že spolu je ich „viac“ a že „ich“ sú v takom prípade napríklad aj Tatry. S týmsom sa stretával už počas roka 1992, keď som sa raz či dva razy zúčastnil na nedeľnej obedňajšej televíznej debate Cotýden dal z pražského televízneho štúdia. Mám ďakovné listy zrejme starších dám z Česka, ktoré mi ďakovali, že som im objasnil, „očSlovákůmjde“.

A čo „pražskí“ byrokrati na ministerstve financií či v ŠBČS, v ktorej som bol od 22. októbra do konca roka 1992 členom bankovej rady ako jeden z troch Slovákov – okrem mňa ešte Štefan Veselovský a Adam Celušák. Ten sa však ešte pred mojím príchodom v Prahe veľmi neukazoval, na „jeho stoličke“ často  sedával Ján Mathes, a dokonca na výzvu guvernéra JosefaTošovského aj hlasoval.

S uhladeným JosefomTošovským som sa stretával už predtým ako som sa stal viceguvernérom ŠBČS. Na rokovaniach Finančnej rady, kde Tošovský reprezentoval ŠBČS a ja som bol súčasťou delegácie slovenského ministerstva financií ako námestník ministra. Mal som pocit, že si rozumieme. Dokonca, keď JosefTošovský osobne priniesol do Bratislavy licenciu pre Ľudovú banku krátko po nastúpení Čarnogurského do funkcie predsedu vlády (Ľudová banka bola v záujmovom okruhu KDH), stretli sme sa v hoteli Fórum. Vtedy Tošovský so mnou viedol – nazvime to „agitačný rozhovor“ o mojom možnom nastúpení do funkcie slovenského viceguvernéra ŠBČS sídliaceho v Prahe. Túto funkciu potom vykonával Štefan Veselovský.

Nebola by to pravda, keby som tvrdil, že sa mi podarilo vniknúť do tajov menovej „kuchyne“ oboma nohami hneď vo chvíli menovania za člena bankovej rady. Banková rada to je do určitej miery diskusný klub, každé rozhodnutie sa prijíma po konzultáciách a premýšľaní. Ešte inak, menová politika je často viacej umením ako vedou, a toto všetko som si za nedlhé obdobie spolupráce s Tošovským všimol. A podľa toho som pokračoval.

Naša spolupráca, ale možno i odštartovanie slovenskej centrálnej banky mohlo byť ešte efektívnejšie, keby bol býval na to čas, oveľa viac času, ako dva mesiace. Bankovníci (teda bankoví úradníci od najvyšších po najnižších, nie „bankári“, lebo toto pomenovanie prináleží len vlastníkom bánk – tak vytrvalo poúčal Rudolf Návrat, muž, ktorý miloval bankovníctvo a Slovensko osobitne) dobre vedia, čo znamenajú skúsenosti, prax, cit pre vec.

Mal som možnosť spoznať reprezentantov českého národa na rôznych úrovniach. Do „úradnej“, tvrdo „pročeskej“ skupiny patril bez sporu federálny minister financií Leopold Lér, ktorému sa v čase gorbačovských prohibičných opatrení prihodilo, že prišiel do plnej sály na rokovanie o cenách antioxidantu opitý. Priviezli mu misu horúcej polievky, ktorá mu mala vrátiť silu. Keď ju zjedol, vynadal mi do „slovenských nacionalistov“ len preto, že som presadzoval, aby rozdielne ceny antioxidantu zo Šale, smerujúceho na sovietsky trh, boli vyrovnávané s cenami antioxidantu, vyrábaného v severných Čechách a exportovaného do Nemecka, systémom „vnútorného cenového reprodukčného vyrovnania“.

Zaujímavým prípadom bol Milan Jurčeka, riaditeľ odboru štátneho rozpočtu federálneho ministerstva financií, ktorý mal (postupne) dve manželky a obe boli Slovenky, dokonca obe zo Zemplína. Aj uňho bol český záujem „first“, no dalo sa s ním diskutovať. S ním som si okolo roku 1988 pripil na to, že príde čas, keď v Prahe bude žiť päťdesiat percent Slovákov plus jeden. Teraz neviem, či sa už ten čas napĺňa, keďže predsedom českej vlády je práve Slovák Andrej Babiš.

Normálni Česi sú však „normálni“. Stretával som sa aj s jednoduchými Čechmi, ktorí napríklad slovenskú delegáciu v jednom stredočeskom jednotnom zemědělskom družstve vítali kyticami kvetov ako „zástupcov Slovenskej republiky“, keď sme tam spolu s Jurajom Macejkom – zástupcom Jurčeku vo funkcii zástupcu riaditeľa – prišli na poradu ešte pred novembrom 1989. Takisto sem patrí archivár Českej národnej banky Jirko Novotný, pani Lipárová, ktorú mal možnosť poznať počas dlhých diskusií, alebo môj „vojnový“ kolega Jaroslav Seibert, ktorého sme v martinskom vojenskom útvare 4403 v rokoch 1973 – 1974 volali Slávka (fandil Slávii Praha), alebo Tomáš Šmerda z Moravy. Verím, že aj tisíce ďalších.

(Kapitola z knihy „Príbeh slovenskej koruny“, ktorá vyšla vo vydavateľstve „PostScriptum“ v roku 2019)