Keď sa približovali voľby v júni 1992, bolo všeobecne zrejmé, že v nich a po nich dôjde k zásadným rozhodnutiam: Buď sa bude Slovensko rozvíjať ako samostatný štát, alebo bude „bohatnúť“ ako provincia, región, či župa v rámci federatívneho Česko-Slovenska, a neskôr, po roku 2000 (v čase vtedy predpokladaného vstupu do Európskej únie), možno ako región typu Györskej župy či Krakowského vojvodstva v zjednotenej Európe. Ale už navždy bez vlastnej identity. Tak sme to vnímali my, národovci, podobne ako mnohí zahraniční Slováci, a uvedomovali sme si reálnu hrozbu, že Slovensko nebude mať v „spoločnom štáte“ priestor a čas na také posilnenie vlastného sebavedomia, ktoré mu nedovolí zaniknúť „v Európe bez hraníc“.

Keďže Andreja Hlinku sme už nemali (ani obrazne a ani doslovne, jeho zabalzamované telo v presklenej truhle, ktorú na konci vojny prevážali z Ružomberka smerom na Šaštín aj za asistencie môjho otca, sa dosiaľ nenašlo), dali sme sa národovci dokopy, veď všetky hlavy dovedna by mohli Hlinku aspoň „imitovať“. A tak sa 30. mája 1992, týždeň pred voľbami, zišiel Kongres slovenskej inteligencie na Donovaloch v priestoroch žiarskej hlinikárne, ktorej vtedy šéfoval Ľudovít Černák. Na kongrese vystúpili vážené osobnosti ako Vladimír Mináč, Imrich Kružliak, Roman Kaliský, Matúš Kučera, Gustáv Valach, Igor Uhrík či Drahoš Machala. Rokovalo sa dva dni.

Sála sa smiala, keď som vo svojom vystúpení uviedol, že „naša ekonomika je chodec s batohom na chrbte, ktorý kráča do kopca. Popri nás, ale ďaleko pred nami, ide česká ekonomika, ale na bicykli. Tiež majú balík problémov, ale majú bicykel…“ Pokračoval som, že „federál“, teda pražskí úradníci, sa správa navonok seriózne, obstaráva pneumatiky na bicykel Čechom i nám, akurát že my pneumatiky nepotrebujeme, lebo nemáme bicykel“ a že teda naopak, náhradnými súčiastkami na bicykel len „oťažieval“ náš batoh. Nemýlil som sa, keď som svoje vystúpenie zakončil takto: „Slovenky a Slováci, my na to máme!“ (Celý text vystúpenia uverejnili Slovenské národné noviny v čísle 24 z roku 1992.)

Dodnes je až neuveriteľné, že sa slovenská inteligencia stretla práve vtedy, keď to bolo treba a odvážne povedala to, čo práve vtedy bolo treba povedať. Ani Andrej Hlinka nemohol byť s účastníkmi Kongresu nespokojný. Účastníci vo vyhlásení vyzvali vládu, ktorá vzíde z volieb, aby sa Slovensko osamostatnilo. Ale dostala sa do vyhlásenia aj doslova „hlinkovská“ veta, ktorú predniesol Igor Uhrík, a potom ju neústupčivo presadzoval vtedajší prvý podpredseda Matice slovenskej Roman Kaliský: „Treba sa nám rozísť s vierolomným partnerom.“ Punktum.

Vo voľbách začiatkom júna 1992 hlasovalo za „medzinárodno-právnu subjektivitu Slovenska“ oveľa viac ako 51 percent voličov. A tak sa vlastne aj bez referenda slovenský volič prihlásil minimálne ku konfederácii. Keď česká strana konfederáciu odmietla, bolo už len otázkou času a spôsobu, akým vznikne samostatný slovenský štát a jeho centrálna banka.

Dozrievanie k vlastnému štátu a príslušným inštitúciám nám trvalo najdlhšie spomedzi stredoeurópskych národov – možno aj preto sme z nich najmenší. Nech nám je však útechou, že aj väčšie národy (napríklad ukrajinský) čakali na svoj vlastný štát veľmi dlho a iné národy sa ho ani nedožili, a už ich takmer niet (napríklad lužickí Srbi). Ale ak sme mali šancu, dokázali sme príslušné inštitúcie vybudovať veľmi rýchlo. Toto je aj prípad vzniku Národnej banky Slovenska. Reálne prípravy na jej založenie začali totiž až v lete 1992, čím sme stratili v porovnaní s Českom najmenej rok. A to vlastne Česi nemuseli nijaké inštitúcie budovať, všetky federálne inštitúcie stačilo len premenovať. Oficiálne slovenské orgány argumentovali hospodárskou nevýhodnosťou a politickou neistotou štátnej samostatnosti. Vláda Jána Čarnogurského myšlienku pripravovať vlastný projekt menových (ale aj iných) opatrení po rozdelení federácie úplne ignorovala.

Zatiaľ čo časť Slovenska v rokoch 1990 –1992 (presnejšie do leta 1992) o samostatnosti a nezávislosti zväčša len snívala a diskutovala, a druhá časť ani to nie, lebo sa jej bála, alebo ju nechcela z iných dôvodov, priam proti nej bojovala. Takmer deväť stoviek osobností (891) sa nazvalo Fórum za spoločný štát a v Kultúrnom živote 23. septembra 1991 publikovalo výzvu Za spoločný štát. „Celým svojím bytím“ sa postavilo proti snahám o samostatnosť Slovenska okrem iných: Milan Lasica, Martin Porubjak, Martin Bútora, Tomáš Janovic, Karol Kállay, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Martin Huba, Iveta Radičová, Elena Vácvalová, Jaro Rihák, Rudolf Zajac, Magda Vášaryová, Rudolf Chmel, atď., atď. Zatiaľ v Česku sa nediskutovalo, ale konalo. Svedčia o tom rôzne „katastrofické scenáre“, príprava českých kolkov dávno pred rozhodnutím o oddelení meny a zrejme za federálne peniaze, hľadanie fínt ako nepripustiť Slovákov k „federálnym peniazom“, snaha o rozpočtové hospodárenie „každý za svoje“, a tak ďalej. Zaiste, boli i takí Slováci, a ja sa rátam medzi nich, ktorí za samostatnosť „bojovali“, či usilovali sa o ňu, robili prepočty, a boli sme za to kritizovaní i zosmiešňovaní. A takými sme aj zostali.

Bola to „hustá“ doba. Nás, národovcov tešil vývoj, na konci ktorého sa črtal samostatný štát. Ja som sa vtedy rozhodol: „Okúpem sa v šampanskom, keď sa tak stane!“ Ako už dnes vieme, stalo sa, ale v tom čase, ešte vždy, všetko mohlo byť aj inak. Šírili sa chýry, že dvesto „najlepších Slovákov“ zatkne federálna bezpečnostná služba.

Po voľbách v júni 1992 sa veci prudko zmenili. Novú vládu zostavil Vladimír Mečiar z Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS), ktoré malo v slovenskom parlamente zo 150 miest takmer polovicu: 74. Jediným členom vlády mimo HZDS sa stal Ľudovít Černák, neskorší predseda SNS. Ja som sa ocitol v pozícii poradcu ministra financií (funkcie námestníkov zrušili a jediným štátnym tajomníkom na ministerstve financií sa stal Vladimír Masár).

Už asi mesiac pred voľbami prišli do tej istej pracovne na Kýčerského ulici v Bratislave ako vtedy Móric, Michal Kováč, v tom čase ekonomický podpredseda Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS), po voľbách predseda Federálneho zhromaždenia ČSFR, spolu so Sergejom Kozlíkom, ktorý bol vtedy jeho poradcom. Chceli vytvoriť pracovnú skupinu z pracovníkov ministerstva financií, ktorí by pripravovali makroekonomické prehľady o základných veličinách slovenského hospodárstva na základe štatistických podkladov a následne sa venovali rozpočtovým súvislostiam rozdelenia federácie. V tej skupine, ktorá pracovala na štatistickom úrade, sa potom pod vedením Sergeja Kozlíka činili financi Ľubomír Klimo, Pavol Hronec, Štefan Králik, Ján Pichoňský, Ivan Mikeska a niektorí ďalší, ako aj pracovníci štatistického úradu, napríklad Michal Olexa.

Dokumenty, ktoré takto vznikli, sa čoskoro stali východiskom pre rokovanie Slovenska so zástupcami Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky o vstupe Slovenska do týchto inštitúcií. Paradoxom bolo, že na týchto „utajených“ rokovaniach sa zúčastňovala aj jedna dáma, ktorú nikto nepoznal. Sergej Kozlík šuchol, že je to pani Šujanová. Áno, bola to sestra manželky Václava Klausa (teda jeho švagriná) a zároveň manželka budúceho predsedu Českého štatistického úradu Šujana. Napokon, ten sa na jednom z týchto rokovaní zúčastnil tiež. Taká je slovenská obozretnosť.

V júni vznikla pracovná skupina, ktorá mala pripraviť všetky technické a vecné opatrenia na čas vzniku samostatného štátu. V tejto komisii som pracoval spolu s Belom Bosákom, predtým prvým námestníkom slovenského ministra financií, Štefanom Nemešom, námestníkom ministra dopravy a spojov, Pavlom Peciarom z vnútra, Ivanom Zelinkom, pracovníkom slovenského ústredia ŠBČS a ďalšími zástupcami rezortov. Výsledkom práce tejto skupiny v utajených priestoroch Ústavu pre ďalšie vzdelávanie v stavebníctve na bratislavských Kramároch bol dokument, zameraný najmä na postup pri zavádzaní slovenskej meny. Využili sa pri ňom aj podklady, pripravené na Ústredí ŠBČS pre Slovenskú republiku. V tomto dokumente sa napríklad počítalo s tým, že papierové desaťkorunáčky s Hviezdoslavom sa stiahnu z obehu a nahradia sa mincami. Kvantifikovala sa potreba jednotlivých druhov bankoviek a teda kolkov na ich úpravu. Z dvoch alternatív: kolkovanie alebo pečiatkovanie starých bankoviek bola druhá odmietnutá.

Táto pracovná skupina sa v časoch rozhovorov medzi slovenskou politickou reprezentáciou vedenou Vladimírom Mečiarom, a českou politickou reprezentáciou vedenou Václavom Klausom, podieľala v spolupráci s českými expertmi na príprave zmluvných dokumentov v oblasti financií a meny. Jedno z takýchto pracovných stretnutí bolo vo Vysokých Tatrách, vo vládnej chate Kamzík v Starom Smokovci. Počas neho sa u mňa telefonicky informoval o priebehu predseda vlády Vladimír Mečiar. „Dôverujem vám,“ počul som v slúchadle, „dozrite, aby to dobre dopadlo!“

Takto vzniknuté dokumenty (bolo ich šestnásť), podpísali potom obaja premiéri 28. októbra 1992 na ruzynskom letisku v Prahe, pri návrate zo zahraničnej cesty z Londýna, kde Česko-Slovensko reprezentovali dve delegácie: slovenská a česká. Stali sa potom základom hospodárskych, menových, platobných a ďalších vzťahov medzi Slovenskom a Českom po 1. januári 1993.

Veľkú republiku obletela fotka, na ktorej sa pod košatým stromom – stromiskom v záhrade brnianskej vily Tugendhat dohovárajú „medzi štyrmi očami“ Vladimír Mečiar s Václavom Klausom. Vila Tugendhat, nízka biela stavba, „legenda architektúry“, ktorá spredu nemá okná a ktorú dala postaviť brnianska židovská rodina Tugendhatovcov, budova, ktorá zažila gestapo, Červenú armádu, svojou „harmonickou atmosférou“ (podľa Václava Klausa) pomohla hladkému priebehu rokovaní o rozdelení Česko-Slovenska. Už nebolo pochýb, že Slováci budú potrebovať centrálnu banku, a to už čoskoro, lebo na konci roka spoločný štát s Čechmi skončí.

Keď som sa dodatočne, po rokoch, spýtal Vladimíra Mečiara, o čom tam pod tým mohutným stromom spolu hovorili, prižmúril oči a vychrlil zo seba: „Klaus sa ma spýtal, tak čo, Vlado, roztneme to? A ja na to: spoločný štát nemá budúcnosť, keď to neurobíme my, urobia to iní, a môže pri tom tiecť aj krv. Urobme to my!“

(Kapitola z knihy „Príbeh slovenskej koruny“, ktorá vyšla vo vydavateľstve „PostScriptum“ v roku 2019).

Marián Tkáč