107. časť Neznámych slovenských dejín: Klaus nechcel pomlčku

Bratislava 6. septembra 2020 (HSP/Kresba:Marián Tkáč)

Diskusie o potrebe slovenského národného emisného centra sa začali skôr, ako diskusie o slovenskej štátnej samostatnosti. Už pri úprave pôsobnosti ŠBČS k prvému januáru 1990, keď sa zavádzal guvernérsky systém a oddeľovali sa komerčné činnosti od emisnej (vznikla Komerčná banka Praha, Investičná banka Praha a Všeobecná úverová banka Bratislava), my sme na slovenskej strane tuho bojovali o paritu v bankovej rade ŠBČS. Pravdaže neúspešne

Členov bankovej rady bolo napokon sedem, z toho po traja z Česka, traja zo Slovenska a siedmy bol guvernér. A guvernérom bol, ako vždy, Čech, Josef Tošovský – v celej histórii nebol žiadny Slovák guvernérom česko-slovenskej centrálnej banky. Bol iba akýsi ústny prísľub, že ďalším guvernérom bude Slovák. Budúcnosť však už nebola.

Vždy bolo treba vynaložiť takmer nadľudské úsilie, ak išlo o napĺňanie spravodlivých princípov v prospech Slovenska. A predsa len sa podarilo odčleniť od pražskej Investičnej banky Investičnú a rozvojovú banku (IRB) so sídlom v Bratislave. Za toto riešenie sa na federálnych fórach okrem zástupcov slovenského ministerstva financií zasadzovali predstavitelia slovenského investičného bankovníctva: Jozef Tkáč a Ondrej Mikula.  Raz, keď sme kráčali spolu s Jozefom Tkáčom (synom Patrika, spoluvlastníka J&T) po chodbe pražského ministerstva financií a oproti išiel Klaus, zhrozil sa: „Pánové vy jste bratři?“ Nie, nie sme ani bratmi, ani príbuznými.

Väčšina slovenských ekonómov ešte na jeseň 1990 nepovažovala za rozumné a dokonca ani možné zriadenie dvoch emisných bánk vo vtedajšom Česko-Slovensku. Vladislav Bachár sa vyjadril, že „tvorba ústrednej banky na Slovensku by možno znamenala politicky krok dozadu, o ekonomických aspektoch možno diskutovať“ (denník Smena z 1. októbra 1990).

Ja som patril do opačného názorového spektra. V niektorých slovenských novinách bol potom uverejnený môj text o tom, že v zložených štátoch, napríklad v USA, majú viacej emisných bánk, ktoré ,pochopiteľne, pracujú pod spoločnou strechou (Federálny rezervný systém). Aby som mal viacej argumentov, že vo svete to nie je nič neobvyklé, obstaral som si faksimile škótskych libier, ktoré v kurze 1 : 1 s librami vydávanými Bank of England vydáva do obehu Bank of Scotland. Pre mnohých to bolo prekvapenie, s Čechmi sa však o takom niečom nedalo ani len diskutovať. Na slovenské snahy o znovurozdelenie kompetencií medzi orgány federácie (do jedného, až na protimonopolný úrad, sídliace v Prahe) a orgány národných republík, reagovala Praha podráždene.

Nech o malichernosti českej strany svedčí ako príklad priebeh rokovania o predaji Bratislavských automobilových závodov (BAZ) nemeckému Volkswagenu na zasadaní Finančnej rady v Prahe – čo bol federálny orgán skladajúci sa z federálneho ministra financií, predsedu (guvernéra) Štátnej banky, predsedu Federálneho cenového úradu, republikových ministrov financií, cien a miezd (republiky v určitom čase nemali samostatné ministerstvá financií) a republikových ministrov privatizácie pod vedením federálneho ministra financií Klausa. V tom čase už nemecký Volkswagen vlastnil českú škodovku a slovenským záujmom bolo, aby sa BAZ nestalo súčasťou Škody.

Všetky tieto súvislosti a otázky obsahoval materiál vypracovaný slovenskými vládnymi orgánmi, ktorý na rokovanie Finančnej rady predkladal minister financií, cien a miezd Michal Kováč a minister privatizácie Augustín M. Húska. Ako sa ukázalo hneď na začiatku, sporným sa stala už titulná strana dokumentu, na ktorom bola Štátna banka uvedená vtedajším slovenským pravopisným úzom ako Štátna banka česko-slovenská, teda so spojovníkom (povestnou „pomlčkou“). Federálny minister financií Václav Klaus nechcel spis ani len otvoriť. Reagoval takto: „Tak to tedy ne, pánové! Já nepřipustím, aby se nectil zákon, ukažte mi, v jakém zákonu je státní banka s pomlčkou!“ Slovenský minister Michal Kováč chvíľku nechápavo mlčal. Slovenský minister privatizácie Húska sa provokačne chytil za ucho: „Dobre počujem?“ Nato Václav Klaus: „Pane ministře, vy máte takovou velikou hlavu, já jsem si myslel, že v ní i něco je…“ Slovenský minister financií Kováč chcel situáciu upokojiť, Klaus však pokračoval: „To je provokace!“ Nato som sa odvážil aj ja, námestník slovenského ministra financií: „Provokácia je asi to, že Česi prehliadajú pomlčku, ktorú nám federálny parlament odsúhlasil…“

Počas búrlivého a opakovaného rokovania vo Federálnom zhromaždení o pomenovaní štátu v apríli 1990 zvíťazil napokon návrh Česká a Slovenská Federatívna Republika – všetky negramaticky veľké písmenká asi preto, aby si Slováci nemohli namýšľať, že sa ich veľké „S“ rovná veľkému „Č“. Slováci mohli používať v pomenovaní Česko-Slovensko spojovník (pomlčku), Česi nie, údajne im to ich gramatika nedovoľuje. Pritom až do prijatia prvej česko-slovenskej ústavy v roku 1920 sa pomlčka (spojovník) v názve Česko-Slovensko bežne používala, napríklad aj na označení poštových známok. Rovnako tak sa pomlčka používala aj v češtine od 22. novembra 1938 po prijatí zákona o slovenskej autonómii. Dvojaké pomenovanie štátu (u nás s pomlčkou, v Česku bez) v časoch „slobody“ nebolo možné nepovažovať za príznak hlbokého nepochopenia sa národov tohto štátu.

Nepochodili sme ani v úsilí, aby sa schválený názov štátu Česká a Slovenská Federatívna Republika dostal na česko-slovenské mince. Tam názov Československá socialistická republika nahradili štyri písmenká: ČSFR. Načo má kto vo svete vedieť, že v onom štáte žijú dva národy?

(Kapitola z knihy „Príbeh slovenskej koruny“, ktorá vyšla vo vydavateľstve „PostScriptum“ v roku 2019.)

Marián Tkáč