Ako nemecké a francúzske banky doviedli Grécko ku krachu

Atény 3. júla 2015 (HSP/literarky.cz/Foto:TASR/AP-Daniel Ochoa de Olza)

Grécko v noci na stredu vyhlásilo technický bankrot a nedeľné referendum by malo rozhodnúť, či Atény do budúcnosti prijmú drastické škrty, ktoré im vnucuje Veľká Trojka, teda MMF, Európska centrálna banka a Európska komisia

Grécko dnes veriteľom dlhuje 323 miliárd eur, čo predstavuje asi 175 percent HDP. Ako sa k tak vysokému dlhu dopracovalo? “Mali by sme si jasne priznať: takmer nič z obrovských súm, ktoré boli Grécku požičané, v Grécku v skutočnosti neskončili,” pripomenul nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu a niekdajší hlavný ekonóm Svetovej banky Joseph Stiglitz v denníku The Guardian. “Skončili u veriteľov zo súkromného sektora, vrátane nemeckých a francúzskych bánk.”

Nedávna správa organizácie CorpWatch nazvaná The eurozóny Profiteers môže tento fakt trochu osvetliť. Je síce pravda, že si od týchto bánk skorumpovaní grécki politici napožičiavali miliardy pre svoje pochybné vládne projekty, ale súčasne existoval veľmi dobrý dôvod, prečo sa finančníci týmto neuváženým úverom nevyhýbali: boli pod tlakom byrokratov z Európskej únie, aby súťažili o globálny trh s bankami britskými a americkými.

Zoberme si napríklad nemecké banky. Nemecko malo v roku 1990 asi štyri tisícky unikátnych inštitúcií, družstevných sporiteľní a súkromných bánk. Tieto banky žili skromne s nepatrnými jednopercentnými ziskami, v porovnaní so štyrmi britskými Megabankami, ktorých zisky tvorili až tretinu kapitálu. Pod tlakom z Bruselu nemecká vláda súhlasila, že prinúti niektoré väčšie banky k tomu, aby sa viac “orientovali na trh”, a to tým, že im zriadila štátne záruky známe ako Anstaltslast a Gewährträgerhaftung, ktoré im mali pomôcť v časoch neúspechov.

Podobne aj premiér Jacques Chirac koncom 80. rokov začal proces privatizácie francúzskych bánk, aby “preniesol ich zodpovednosť na podnikateľskú komunitu”. Rovnako ako banky nemecké, aj tie francúzske získali štátnu ochranu, ktorá im umožňovala ľahké získavanie peňazí určených na poskytovanie úverov.

Európska únia tomuto procesu zaisťovala razantnú podporu, pretože chcela, aby európske entity boli konkurencieschopné na globálnej scéne. Francúzske banky však vedeli, že nezarobia miliardy tým, že pôjdu do konkurenčného boja v Nemecku, rovnako ako tie nemecké neočakávali triumf vo Francúzsku. Namiesto toho si vyhliadli jednoduchší a ľahší trh, ktorému by napožičiavali tú hŕbu peňazí, ktoré mali – tým trhom boli chudobnejšie, napospol juhoeurópske štáty, ktoré v roku 1999 súhlasili s pristúpením k spoločnej mene euro. Logika bola jasná: V polovici 90. rokov sa úrokové miery napríklad v Grécku alebo Španielsku pohybovali okolo 14 percent a podobne tomu bolo aj v Írsku počas menovej krízy v rokoch 1992 až 1993. Žiadatelia o pôžičky preto nadšene vítali severného bankára so zdanlivo neobmedzenými zdrojmi lacnej hotovosti pri úrokovej miere medzi jedným a štyrmi percentami. Zoberme si príklad Georga Funkeho, ktorý riadil nemeckú hypotekárnu banku Depfa. Tá pomohla Aténam získať hviezdny úver 265 miliónov eur na grécke štátne železnice, pomohla Portugalsku požičať si 200 miliónov eur na vybudovanie vodovodného systému a poskytla Španielsku 90 miliónov eur na vybudovanie cesty v Galícii. Stredná trieda v Grécku, Španielsku o Írsku mala z týchto investičných stimulov do infraštruktúry nejakú dobu úžitok. Keď potom Depfa v roku 2008 takmer zbankrotovala, Funke dostal vyhadzov.

Alebo napríklad Georges Pauget, šéf francúzskej Crédit Agricole, v roku 2006 za 3,1 miliardy eur kúpil grécku banku Emporiki. V nasledujúcich šiestich rokoch Emporiki vykazovala stratu, keď vyhadzovala peniaze na jeden hlúpy projekt za druhým, až ju Crédit Agricole v októbri 2012 predala za jedno euro banke Alpha. Kumulatívna strata Crédit Agricole dosiahla 5,3 bilióna eur.

Peniaze do Grécka mierili aj odinakiaľ, napríklad od belgickej banky Dexia. Prostredníctvom banky Kommunalkredit požičala 25 miliónov eur Jannisovi Kazakosovi, starostovi aténskeho predmestia Zografou, na nákup pozemkov pre výstavbu obchodného centra. Podobné pôžičky poskytla tiež mestským správam v Acharnon, Melisii, Metamorfosis, Nea Ionia, Setresie a Volos. “Tsunami lacných úverov, ktorá sa po planéte prehnalo medzi rokmi 2002 až 2007, nepredstavovalo len peniaze, bolo to pokušenie,” konštatoval finančný analytik Michael Lewis na stránkach Vanity Fair. “Celým štátom bolo povedané: Je rozsvietené, robte si čokoľvek, čo vás napadne, a nikto sa to nikdy nedozvie.”

Bloomberg na základe štatistík Banky pre medzinárodné zúčtovanie zistil, že nemecké banky Grécku, Írsku, Taliansku, Portugalsku a Španielsku pred decembrom 2009 požičali neuveriteľných 704 miliárd dolárov. Dve z najväčších nemeckých súkromných bánk – Commerzbank a Deutsche Bank – podľa čísel BussinesInsideru Grécku, Taliansku, Portugalsku, Írsku a Španielsku požičali 201 miliárd dolárov. A francúzske banky BNP a Crédit Agricole Grécku, Írsku, Taliansku, Španielsku a Portugalsku požičali 477 miliárd dolárov.

Veľmi dobrou paralelou týchto lacných peňazí je nedávna hypotekárna kríza v USA. V knihe Zabavený sen: Čierna Amerika a boj za miesto zvané domov jej autorka Laura Gottesdienerová vysvetľuje, že ešte pred tridsiatimi rokmi si Afroameričania nemohli požičať na kúpu domu, pretože platila prax tzv. Červenej čiary – banky si ich kreslili na mapách mestských štvrtí, ktorých obyvateľom odmietali požičiavať, a to ani v prípade že žiadateľ o pôžičku mal dobré odporúčania a dobrú prácu. Dnes je také “mapovanie” ilegálne, ale nastal pravý opak. V 90. rokoch bolo chudobným ľuďom po celých USA ponúknuté stopercentné financovanie kúpy domu pri nízkych úrokoch a takmer žiadnych zárukách. “Hypotekárny trh pre bielych Američanov bol zahltený. Na hypotékach pre bielych Američanov už sa zarobiť nedalo. Banky potrebovali nových spotrebiteľov a tak sa zamerali na minoritný trh. Nepredávali ale obvyklé úvery. Predávali neuveriteľne vykorisťovateľské predátorské úvery. “Vieme, ako táto kríza v roku 2008 skončila – a pritom so sebou takmer strhla aj globálnu ekonomiku.

To, čo nasledovalo po vzniku eura, bolo podobné. Grécka vláda je zadlžená voči Nemecku a Francúzsku nielen preto, že si požičiavala na nemúdre projekty, ale aj preto, že ju bankári nútili brať peniaze, ktoré by za normálnych okolností nikdy sami neschválili. Ako však podotýka Stiglitz, tieto nemecké a francúzske banky sú už zachránené. Štúdie rakúskeho ATTAC dokladá, že 77 percent z 207 miliárd eur vynaložených na tzv. Záchranné balíčky Grécku skončili vo finančnom sektore a nie u ľudí.

Je čas začať vyšetrovať bankárov, ktorí spôsobili krízu eurozóny a pohnať ich k zodpovednosti. Bankári v tom ale nie sú sami. Dôsledky musia pocítiť aj únijní byrokrati a politici, ktorí razili ideu, podľa ktorej súťaž voľného trhu vo finančnom sektore prospeje všetkým. A v neposlednom rade musí začať seriózna diskusia, ako zmeniť politiku, ktorá viedla k vytvoreniu európskeho jednotného trhu vo sfére finančných služieb.