Bratislava 2. septembra (TASR/HSP/Foto:TASR)

Rozhovor so Zuzanou Kronerovou

Pochádza zo známej hereckej rodiny Jozefa a Terézie Kronerových, zázemie divadla bolo v detstve jej dvorom na hranie. Javisko je pre ňu pracovným priestorom už viac ako 35 rokov, rada ho vystrieda aj za filmové ateliéry. Skôr než zakotvila v divadle Astorka Korzo ’90, prešla Divadlom pre deti a mládež v Trnave, divadlom Nová scéna, Slovenským národným divadlom, či odbočeniami do Radošinského naivného divadla alebo Štúdia S.

O úspechoch sa veľmi nezmieňuje, pritom doma opatruje ocenenie Dosky za najlepší herecký výkon v inscenácii Matka autora Jana Antonína Pitínského, Českého leva za najlepší výkon vo vedľajšej úlohe vo filme Divoké včely režiséra Bohdana Slámu aj Krištáľové krídlo za postavu Violet v inscenácii August na konci Ameriky v martinskom Slovenskom komornom divadle. Na Moste slávy v Trenčianskych Tepliciach má ocenenie Hercova misia vo forme mosadznej plakety, ktorú si tam sama pripevnila.

Rodáčka z Martina, herečka Zuzana Kronerová (1952) je ochotná kultúre venovať 24 hodín denne, aj preto sme ju stretli minulý víkend na festivale humoru a satiry Kremnické gagy. Ako členka Akadémie humoru mala na starosti sekciu divadelné inscenácie a kabarety. V priebehu troch dní videla a posudzovala skoro dve desiatky predstavení. Aj popri tejto náročnej úlohe si našla čas na exkluzívny rozhovor pre TASR.

-Úvodná otázka bude pre Vás jednoduchá, chceli ste byť od mala herečkou, bol to váš sen?-

Ani neviem, ale celkom malá som chcela byť predavačkou zmrzliny, bola to pre mňa romantická predstava. Ja som ešte z generácie, ktorá zažila zmrzlinára s vozíkom, ktorý mal kuchársku čapicu a zvonil zvončekom. Vždy ten vozík so zmrzlinou niekde zaparkoval, napríklad na našom dvore, zazvonil a zvolával deti a ľudí zo sídliska, aby prišli na zmrzlinu.

-Takže cesta k divadlu začínala pri zmrzline?-

Ešte nie, ale rodičia registrovali moje náznaky komediantstva, keď ma videli, ako na seba robím grimasy pred zrkadlom. Prvým krokom bolo želanie stať sa členkou rozhlasovej dramatickej družiny. Prispeli k tomu najprv nedeľné ranné rozprávky, ku ktorým mi vždy mamička urobila kakao so šľahačkou. Potom som bola úplne zaľúbená do hier pre mládež, v ktorých hrali bratia Mikulíkovci, Stano Dančiak a geniálny Emil Filo. Keď mi rodičia povedali, že je to dospelý pán, dramaturg a veľmi múdry človek, tak som spočiatku neverila. Skrátka, vtedy mi tú rozhlasovú družinu nepovolili, začali mi rozprávať horory o tom, ako tie deti režiséri mučia a ako im nedávajú jesť a piť, ako ich zbijú, keď niečo pokazia. To všetko preto, lebo vybadali môj záujem o herectvo. Takto ma strašili.

-Tak potom kde viedla cesta k divadlu?-

Jeden čas som chcela študovať jazyky, ale aj divadlo ma mocne priťahovalo. Vôňou divadla som sa nakazila v Bratislave. Keď moji rodičia prišli z martinského divadla do SND, nemali sme hneď od začiatku byt, bývali sme v divadelnej šatni. Pár krokov za ňou bola maskérňa, potom rekvizitáreň, garderóba, a to boli špeciálne vône a pre mňa čarovné miesta.

-Ale v prihláške na VŠMU ste mali uvedenú dramaturgiu.-

Áno, chcela som byť dramaturgičkou, skúšky na dramaturgiu som však nerobila, iba som poslala nejaké práce. Išla som sa nesmelo spýtať, či by som napriek tomu, že nie som prihlásená, nemohla ísť aj na skúšky na herectvo. A bola som šokovaná, že to vyšlo. Prvé kolá sa dívali na mňa otcovi a mamini kolegovia nejako čudne, nakoniec som ich niečím presvedčila, počula som totiž v komisii občasný smiech.

-Prvým Vašim pôsobiskom bolo Divadlo pre deti a mládež v Trnave, po Trnave bratislavská Nová scéna a potom SND. Mnohí Vaši kolegovia by sa tam držali, čo však nebol Váš prípad.-

Dostala som ponuku, aj som veľmi váhala, ale potom som povedala áno. Bolo to v roku 1988. Zažila som tam revolúciu, bola som v centre diania, ako sme my herci protestovali. Boli to veľmi zaujímavé, búrlivé časy a som rada, že som to zažila práve na našej prvej scéne. Ale potom ako neposednej a temperamentnej herečke sa mi zdalo málo zahrať si za tri roky len dve postavy. Volali ma do novovznikajúcej Astorky, tak som sa nechala zlákať. V národnom boli veľmi šokovaní – ako to, že živá odchádzam po svojich a nie nohami napred.

-Ale diváci vám tlieskali aj na iných scénach.-

Áno, medzitým to bolo krásne odbočenie do Radošinského naivného divadla, kde som v roku 1979 so Stankom Štepkom, pani Kolníkovou a režisérom Ivanom Balaďom naštudovala hru Slovenské tango. Stano Štepka ma v roku 1978 zastavil na Šafárikovom námestí a placho mi strkal čerstvo napísanú hru so slovami, že by bol rád, keby som v tom predstavení hrala. Nevedela som sa rozhodnúť, či je to tak geniálne, alebo banálne. Viem, že som bola v rozpakoch. Bol to banálny príbeh lásky aj nenávisti páru manželov, a ja som mala hrať traumatizovanú bezdetnú manželku. Zorka Kolínska, s ktorou som mala alternovať, pre povinnosti v Divadle Nová scéna nemala čas to doskúšať, ostala som iba ja. Až po rokoch som sa dozvedela, že vraj ona ma navrhla režisérovi Balaďovi, začo som jej vďačná.

-Bolo potrebné pred krokom k Radošincom ísť k niekomu na radu?-

So svojim váhaním som sa zverila v divadelnom klube pánovi Milanovi Lasicovi, on už vtedy poznal Stana Štepku. Povedal mi – Zuzka, ja som presvedčený, aj keď som to nečítal, že je to geniálne. Choďte do toho. Mal absolútne pravdu, pocestovali sme s tým celé Československo. Bolo to geniálne, spoznať týchto ľudí, spoznať Stana Štepku, spoznať pani Kolníkovú. U Radošincov hosťujem aj v ich najnovšej inscenácii Šťastné konce, ktorá mala premiéru 25. mája.

-Vy sa môžete pochváliť aj účinkovaním s dvojicou Lasica-Satinský.-

Spolupráca s mojimi idolmi Lasicom a Satinským bola ďalším odbočením. Splnil sa mi sen, scéna s Jánošíkom, pesnička Čerešne a rozhovor s ako najtypickejšou Slovenskou. Vraj to mala robiť iná herečka, tá to však odmietla, takže som ja mohla s nimi stáť na javisku – vtedy ešte v štúdiu S. Môj otec ich nazýval filozofickí klauni.

-Ako delíte jednotlivé úlohy, ktorým dávate prednosť?-

Čím je úloha ťažšia, čím viac sa s ňou trápim, čím je režijná koncepcia zložitejšia, čím je postava rozporuplnejšia – až tragikomická, tým viac mi chutí. Čiže matky, dračice, čudné rafiky a podobné postavy. Zahrala som si v inscenácii Matka českého autora Jana Antonína Pitínského v réžii Juraja Nvôtu (za hlavnú postavu Matky získala ocenenie Dosky ’97 za najlepší herecký výkon, pozn. TASR) či v hre Dom Bernardy Alby v réžii Zity Furkovej.

-Po ktorej postave ešte túžite?-

Ja som si už ako mladá zakázala vyslovovať sny. Bolo to z poverčivosti, vlastne som si zakázala aj sny. S každou novou postavou začínam od začiatku, hľadám vždy nové inšpirácie, nevarím z tej istej vody ako v predchádzajúcich postavách.

-Najväčším priateľom hercov na javisku je šepkár, potrebujete aj vy občas šepkára?-

Myslím, že každý herec občas potrebuje šepkára. Len autorskí herci ho nepotrebujú, lebo tí si vedia text vymyslieť. Nie som až tak autorská herečka, ale mám už svoje skúsenosti a nebojím sa toho, keď sa niečo pokazí. Ba práve naopak, keď zabudnem, alebo kolega zabudne, veľmi rada pomáham a improvizujem, oči sa mi rozžiaria, ide o takzvané „vzrušo“. Nebojím sa týchto situácií, najkrajšie sú v mojej monodráme Shirley Valentine, ktorú hrávam od roku 2004, najprv v Čechách a teraz aj na Slovensku. A tam, keď sa prihodí, že zazvoní mobil niektorému z divákov, tak hneď začnem improvizovať – „Hej, ale ako hlasne tým mojim susedom hrá rádio, to je strašné, že si to tak nahlas púšťajú.“ A niekedy sa tak nechám uniesť svojou improvizáciou, že zabudnem nadviazať na príbeh, čo som rozprávala ako Shirley Valentine. No a vtedy tam mám svojho chlapca pre všetko, ktorý je nielen zvukárom, stavačom kulís, osvetľovačom, ale aj šepkárom. A vtedy poviem – hej stena, povedz mi, ako to ide ďalej.

-Javisko je vás zábavou, prácou, umením alebo drogou?-

Áno, všetko sa pod to slovo môže schovať. Ešte by som k tomu dodala, že vyšším princípom musí byť myslieť na diváka, ale myslieť na neho v tom zmysle – nie sa mu podložiť a podkladať, ale dvíhať ho. Teda súčasne s tým, že myslím na diváka, myslieť predovšetkým na to, o čom hrám – čiže slúžiť autorovi a jeho myšlienke a nepokaziť to režisérovi a jeho koncepcii. Môj otec vždy hovorieval – vieš, diváci nikdy nie sú na vine.

-Mávate trému na premiére či predstavení?-

Samozrejme, čím som staršia, tým väčšiu. Ale už s ňou viem pracovať. Ako mladučká som bola úplne premiérový typ, čím som však staršia, tým som pokornejšia, človek si nechce pokaziť dobré meno ani to pokaziť kolegom. Pre mňa bolo veľmi oslobodzujúce, keď som po rokoch prvýkrát v roku 2004 stála na javisku sama. Keby som sa dopustila nejakej chyby, tak sa nemôžem na nikoho vyhovárať. Ale partner na javisku, to je požehnanie, to je najväčšie bohatstvo. Je to radosť stráviť dve hodiny na javisku.

-Ako vyzerá Vaša príprava na predstavenie, máte svoj špecifický rituál?-

Áno, rituál začína už deň pred, musím si perfektne zopakovať text, nie v ten deň, ale už predtým. V deň predstavenia už chcem žiť tou postavou a v atmosfére inscenácie. Mať v sebe to správne chvenie a už sa sústreďovať – hoc len podvedome – kým budem na javisku večer od 19. hodiny. Je to ešte dôležitejšie, ak ide o náročnejšie postavy a inscenácie.

-Predpokladám, že roky praxe Vás už naučili poradiť si s trapasmi na javisku.-

Už som povedala, že z trapasov sa teším, keď niekto niečo zabudne. Stalo sa mi, že som pri premiére strémovaná zabudla v činohernej inscenácii text pesničky, od trémy som potom päť minút spievala iba „la-la-la“, až mi to prišlo smiešne. Alebo že som niekoľkokrát zle nastúpila na pesničku. Vyslovene veľký trapas bol možno ten v súvislosti s pražským divadlom Černá labuť (Z.Kronerová v ňom hosťovala v inscenácii Slovenské tango, pozn. TASR). Hrali sme za Prahou, bolo škaredé jesenné počasie, hmla ako mlieko a ja som prišla na predstavenie pár minút pred siedmou, aj keď som vyštartovala o tri hodiny skôr. Od toho stresu som hru skrátila asi o 20 minút, pretože som mala v deji niekoľko preskokov. Diváci našťastie nič nespoznali, ale ja som sa cítila hrozne.

-Môže byť filmovanie oddychom od javiska a divadla?-

Vo filmoch hrávam viac menších postáv, ale musím povedať, veľmi sa teším, že tie filmové postavy – žiaľ len v českých filmoch – sú veľmi rôznorodé a absolútne sa nepodobajú jedna druhej. Vždy je to veľmi odlišný scenár, odlišný príbeh, tak že je to vždy veľmi zaujímavé. Nakoniec nezaujímavú ponuku by som ani neprijala.

-Ale videli sme vás aj v slovenskom filme Cinka Panna (2008) Dušana Rapoša.-

To bolo také milé prekvapenie, ja som predtým asi 22 rokov nenakrútila ani jeden slovenský film. Toto bola ponuka, ktorú som veľmi zvažovala, ale súčasne som bola šťastná, že konečne si zahrám aj na Slovensku. Ak sa vám postava starej rómskej vedmy páčila, tak som rada. Žiaľ, nie všetky ohlasy na tento film boli pozitívne. Ale ako hovoril môj otec – divák nebol na vine.

-S Vašim menom je určite najviac spojený televízny film Nevera po slovensky a postava Zlatky. Bolo samotné nakrúcanie takou zábavou ako ju vidíme vo filmovej podobe?-

Musím povedať, že áno, tá človečina, tá ohromná chlapčenská dobrodružná chuť robiť tie kaskadérske kúsky. To čo títo chlapi už vo veku v tom filme robili, boli skoro ako malé deti. Milovala som ich a milujem ich doteraz. Jednak Anton Trón bol geniálny herec, či už na javisku alebo vo filme, a tí dvaja k nemu – Stano Kubiš a Andrej Šilan – boli tiež skvelí. A ešte štvrtý do partie Tonko Šulík, geniálny hráč. Detská radosť, s akou sa vrhali na bicykloch dolu z kopca – to všetko je pravda, neboli to žiadni dabléri, robili to skutočne sami. Režisér (Juraj Jakubisko) len tichučko schovaný za kamerou alebo za rohom sa chytal za hlavu, raz som ho aj počula, ako si tichučko sám sebe hovorí – Bože môj, keď sa tým trom niečo stane, mňa zavrú do basy. To bola neopakovateľná atmosféra, to filmovanie sa mi ohromne páčilo.

-Aký máte pocit, keď sa vidíte na filmovom plátne alebo televíznej obrazovke?-

Keď sa vidím na plátne, vydržím sa na seba pozerať. Ale keď sa vidím v televízii, je to veľmi ťažké. Filmová kamera je nejaká milosrdnejšia, tá televízna oveľa krutejšia. A nakoniec teda rozhoduje aj vek, kedy bolo dielo nakrútené. V Nevere po slovensky sa vydržím na seba pozerať, lebo som mladá a štíhla.

-Film Obchod na korze, v ktorom hral hlavnú úlohu stolára Tóna Brtku Váš otec, získal sošku Oskara. Kde je soška dnes?-

Jediná originálna a pravá soška bola v Československom filmexporte, tam ho museli odovzdať režiséri Ján Kadár a Elmar Klos, keď ho dostali v Hollywoode. Ostatní, ako Ida Kamiňska a môj otec dostali len sadrové odliatky. Ten mám, už ho bolo potrebné zreparovať, lebo bol obitý. Môj otec, ktorý si síce vážil priazeň divákov, ale nešiel za oceneniami a medailami, ho dal vnúčatám na hranie. Keď Ján Kadár emigroval do Spojených štátov, predtým si vraj sošku Oskara požičal a už ju potom nikto nevidel. Zrejme skončila v Amerike, ale v koho rukách, to neviem.

-S akým pocitom sa pripína tabuľka Hercova misia na most slávy v Trenčianskych Tepliciach?-

Ohromný pocit. Bola som natešená a súčasne strémovaná, úplne uchvátená tým, že sa mi zdalo, že tam stoja tisíce ľudí. Neboli to tisíce, len stovky, ale bolo ich dosť, cítila som sa v tej chvíli ako nejaká medzinárodná hviezda. Z toho vzrušenia som si ani nestihla pozrieť, čia tabuľka je po mojej ľavej strane. Na pravej je Gérard Depardieu, a na ľavej neviem, takže tam musím zájsť a pozrieť sa. Bola to nádherná chvíľa.

-Kde máte odložené Krištáľové krídlo?-

Spolu s Českým levom vo vitríne, kde sú vínové a likérové poháre, porcelán po mame a všelijaké upomienkové predmety. Tam si spolu odpočívajú.

-Krištáľové krídlo ste dostali za postavu Violet v inscenácii August na konci Ameriky v Slovenskom komornom divadle Martin. Úspešný návrat do rodného mesta?-

Bol to nádherný návrat, bola to moja životná premiéra v tomto divadle. Moji rodičia tam boli hviezdami, mama ešte skôr ako otec, ale ja som si v tom divadle nikdy nezahrala. Mala som tam nastúpiť, dostala som ponuku, ešte keď som bola tretiačka na VŠMU. Ale vtedy ma môj učiteľ a režisér Jozef Pálka presvedčil, aby som si najprv dokončila školu, že pripravuje inscenáciu Mária Stuartová a ja budem hrať Alžbetu Anglickú. Napísala som zdvorilý list do martinského divadla a moji Martinčania sa zrejme vtedy urazili, lebo mi ani neodpovedali. Vplyvom smutných okolností, keď režisérovi Pálkovi zomrela manželka, skončil spoluprácu s VŠMU a Mária Stuartová sa nehrala.

-Tento rozhovor robíme na Kremnických gagoch, Kronerovci a humor, ide to k sebe?-

Absolútne, pretože už môj starý otec Ľudevít Kroner a moja stará mama Mária Mattová mali dvanásť detí a tak ťažký život, že bez zmyslu pre humor by sa to vydržať nedalo. Môj otec mal veľmi ťažké detstvo, ťažko sa prebíjal, boli chudobní, odvlečení do nemeckého zajatia. A napriek tomu si poviete, že takýto komik sa rodí raz za sto rokov. Humor a mne dokonca aj čierny humor veľmi pomáha žiť.

-Návštevníci Kremnických gagov vás nevidia v Kremnici prvýkrát. Hrali ste tu s pražským divadlom Černá labuť, tento rok ste členkou Akadémie humoru.-

V roku 2010 som bola ako dcéra pozvaná na odhaľovanie nosa Jozefa Kronera v Uličke slávnych nosov. Strémovaná som sedela v hľadisku nádvoria, mnou obdivovaný básnik a humorista Tomáš Janovic sedel v hľadisku aj s manželkou vedľa mňa. Pozdravili sme sa a ja som sa ho opýtala, prečo tu aj on nemá nos. Pozrel sa na mňa divne ale nehovoril nič, jeho manželka pozrela ešte čudnejšie. Chcela som to vytknúť organizátorom, ale po pár minútach mi Tomáš Janovic vysvetlil, že nosy tu majú iba nebožtíci. Asi desať minút som sa veľmi hlboko ospravedlňovala. Takže aj mne sa podaril gag na Kremnických gagoch.

-Predstavte si, že na hodinu dostanete čarovný prútik, čo by ste ním pre slovenskú kultúru vyčarovali?-

To je úžasná otázka. Tým prútikom by som šibla a zbila všetkých, ktorí neprajú kultúre. Ja neviem, či sa to dá ešte zachrániť. Tým prútikom by som súčasne odstavila tých, čo zle rozhodujú a nevedia, že dobrý štát má svoju kultúru veľmi štedro podporovať. My máme na Slovensku na divadlá – keď vezmeme iba túto jednu oblasť – asi štyri až šesťkrát menej ako Česi a Česi sa veľmi búria. Zdá sa, že to nikomu neprekáža, ľudia si asi myslia, že je to takto v poriadku. Mať kultúru, podporovať ju a dať ľuďom dostatok kultúry, to je jednoducho najmenej také dôležité, ako im dať dobré zdravotníctvo. Národ, ktorý má svoju kultúru, ten národ nezahynie. Dúfam, že aspoň moji vnuci sa dožijú inej doby.

-Je Vám blízke nejaké ľudové porekadlo?-

Keď nejde o život, nič nie je až tak vážne a tragické.

-Vaše životné motto?-

Snažím sa robiť to, čo má zmysel.