Červená Poľana 9. februára (TASR) – Do slovenského biatlonu priletel dar z nebies. Anastasia Kuzminová v roku 2008 zmenila občianstvo, z Rusky sa stala Slovenka a svetová veľmoc dodnes ľutuje. Ľutovala už pred štyrmi rokmi, keď prišla o zlato a ľutuje viacnásobne po tom, čo na slávnostnom ceremoniáli v Soči nezaznejú spevné slová o ruskej ‘deržave’. Namiesto nich sa rozozvučí Nad Tatrou sa blýska, až takú silu má jeden omyl a jedna predvídavosť, v tomto prípade krátkozrakosť ruskej strany a prozreteľnosť slovenskej.

Kuzminová sa rozporciovala na viaceré odrobinky a familiárnosti, stala sa z nej Nasťa, Nastenka, rozprávková diva zo ‘skazky’ Mrázika. Len ona však skutočne vnímala rub a líce veľkej slávy, len ona vedela presne popísať, čo zažívala, keď zub času zaúradoval a vnárala sa do hmly zabudnutia. Nedeľu 9. februára roku 2014 by najlepšie rozpitval numerológ. Žongloval by aj s jej štartovným číslom 33, so streľbou v ľahu na stave číslo 8 a v stoji s devätnástkou, presne s tým numerom, s ktorým štartovala v zlatom vancouverskom šprinte. Roky pribudli, Slovenkou sa stala v roku 2008, prvýkrát ho reprezentovala v decembrových pretekoch IBU Cupu v talianskom stredisku Val Martello vo veku 24 rokov, teraz si stráži príťažlivú ženskosť s 29-timi. Aj synčeka Jeliseja treba spomenúť, v septembri naskočil do školského vláčika a už je chlap, nie ako pred štyrmi rokmi, keď kričal z plných pľúc hurá, nevediac, čo sa deje. Takto reagoval na zlato maminy vo Vancouveri, dnes, aj keď je mu milšie pohladenie a jej vôňa, už vníma zlatý piedestál intenzívnejšie, minimálne ako sladký zákusok po dobrom obede, alebo čokoládu, ktorú mu v podobe medaily prinesie.

Vykresliť Nasťu si žiada nie reálneho maliara, skôr surrealistu. Širokú ruskú dušu, citlivú na každý emocionálny záchvev by vyjadril v tónoch muzikanta asi nejaký ambient. Červená Poľana na ňu zapôsobila dvojako, bola doma, v Rusku a bytostne vnímala prítomnosť slovenskú, domovskú. Dvojjedinnosti však nepodľahla, pretože, ako inak, do ruskej širokej duše sa toho pomestí až-až. Porovnať Vancouver so Soči? Ľahká odpoveď. "Tu som si pripadala akási voľnejšia." Ponúka sa paralela s krídlami a Nasťa sa vynašla. "Pripadala som si, akoby mi niekde vo vnútri tela rástli krídla, počas pretekov mi vyklíčili z chrbta a ja som letela a letela."

Počúvať pátos moderátora pri vyhlasovaní hrdiniek kvetinové pódia zapôsobilo úžasne, aj ruskú hrdosť vyjadrenú v azbuke pozorný divák zachytil, predovšetkým však vyvolal slovenskú radosť, ktorú ukrývali zaplnené zákutia štadióna Laura. Anastasia vyskočila na najvyšší piedestál ľahko ako pierko aj za svojho brata. Ktovie, čo by sa dialo pod velikánmi Kaukazu, keby deň predtým Anton Šipulin trafil ten nešťastný posledný terč, ktorý ho obral o zlato. Asi by nastalo zemetrasenie a hľadal by sa štít, ktorý by si zaslúžil pomenovanie ‘Pík Kuzmina’.

Na rozhovory s čerstvo zlatou Nasťou bolo priskoro. V hlave sa jej preháňal len neopakovateľný pocit šťastia. Ak jedným slovom povedala ďakujem, myslela na vďaku dvojstránkovú, podobnú, aká zaznie na honorácii Oscarovej. Aj manžel Daniel vyčaroval zo seba poddajný materiál, ktorý by sa žiadalo krájať ako viacposchodovú tortu. Nemala by tri sviečky, stelesňujúce Nastinu doterajšiu olympijskú zbierku medaili, s dvoma na absolútnom vrchole a s jedným strieborným podstupňom. Svedčalo by jej viacero svetielok. "Napríklad také, ktoré nám umožnili zvládnuť stres," zamýšľal sa manžel a tréner v jednej osobe Daniel Kuzmin. "Nasťa vyhrala s náskokom, no prepadnúť dojmu, že to bolo ľahké, by nebolo správne. Žiadna ľahkosť, žiadna spanilá jazda, jednoducho sa skoncentrovala tak, ako si vo svojej výnimočnosti nakazovala. Bola neuveriteľná a presvedčivá. Olympiáde sme obetovali veľa, aj čiastkové úspechy vo Svetovom pohári. Dnes viem, že voľba žiť na Slovensku a reprezentovať ho na najvyššej úrovni bola správna voľba."

Symbolické sviečky na zlatej torte stelesnili viacerí, napríklad bratské duo z Francúzska v servisnom tíme. Jedno svetielko, možno reflektor si však zaslúži ešte väčšiu pozornosť. Tréner Juraj Sanitra doviedol Nasťu ku zlatu vo Vancouveri a aj teraz bol jeden z motorov v tíme. Oproti minulosti sa zdá byť skromnejší, pokornejší, a s tézou svetská sláva poľná tráva ako silné médium zázračne na Nasťu vplýval. "Výkon par excellence, stopercentný, ani šťastie sme nepotrebovali," vystihol Nastinu pohodu. "Predchádzajúce problémy a krízy nás otužili a nevyplašili sme sa ani pri štartovnom čísle 33. Pôsobí intenzívne na poverčivosť a my sme si vybrali ten optimistický variant vnímania. Od rána som neskrýval úsmevy, radostné kútiky hrali aj s Nasťou. Súperky naopak, vyžarovali zo seba nervozitu a pochybnostiam otvorili dvierka. Náš servis s Fabienom a Quentinom Blondeauom pracoval od rána ako dobre nastavené hodinky a nevylučujem, že si ešte radosti užije dosýta aj v ďalších pretekoch."

Aj by sa žiadalo polemizovať, či to bol najskvostnejší výkon Anastasie v kariére. Asi áno, veď ju pozlátil a nejakú chybičku krásy nevyplavil. Slovenský biatlon a špeciálne Nasťa sa nachádza v opojnom tranze. Po ZOH vo Vancouveri sa veľa zmenilo, zväz veľkoryso umožnil, aby sa ‘Tím Kuzminová’ osamostatnil a úplne sám za seba zodpovedal. Riziko podnikania, ktoré prinieslo občas aj finančné suchoty, perfektne profesionálne rozchodil, Nasťu vnoril do všetkých slovenských pádov a našiel zlaté odpovede. Kto bude zlatý v Soči, no predsa Nasťa. Koho vlastní slovenský biatlon, komu dôveruje, koho vidí na piedestále, o kom dejiny s úctou prehovoria a s kým si bude užívať úspech? Po suverénnej obhajobe zlata ľahko odpovedať.