V štádiu, kedy prezidentka zostavovala novú vládu, ktorú rôzni politickí komentátori a médiá, nazvali vládou úradníckou, sa 7.5.2023 na verejnosti objavila výzva Združenia sudcov Slovenska, o ktorej informovali napríklad Hlavné správy takto „Združenie sudcov Slovenska (ZSS) apeluje v súvislosti s vymenovaním tzv. úradníckej vlády na zachovanie odbornej kontinuity vo vedení Ministerstva spravodlivosti (MS) SR na čele s ministrom Viliamom Karasom. TASR o tom v nedeľu informoval prezident združenia František Mozner…

Združenie je presvedčené o tom, že prípadná výmena súčasného vedenia MS povedie ešte k väčšiemu skomplikovaniu všetkých rozbehnutých projektov v oblasti justície, skonštatoval Mozner.

V tejto súvislosti ZSS hovorí o tom, že súčasné vedenie rezortu spravodlivosti, najmä v rámci tvorby legislatívy, ale aj pri viacerých koncepčných otázkach týkajúcich sa fungovania justičného systému na Slovensku, obnovilo reálny dialóg so všetkými zainteresovanými subjektmi, a to v snahe prijať také riešenia, ktoré v záujme ich praktickej implementácie získajú čo najväčšiu podporu odbornej verejnosti.“

K vyhláseniu ZSS sa pripojila aj Slovenská advokátska komora (SAK). “Vďaka osobnému pričineniu ministra spravodlivosti došlo k obnoveniu základnej konštruktívnej komunikácie so súdnou mocou, výsledkom ktorej je rozumná miera nádeje, že súdna mapa môže byť implementovaná bez vážnejších ohrození práva ľudí na prístup k súdnej ochrane,…“

Hoci aj bývalá ministerka spravodlivosti je členkou advokátskej komory a pracovala na novelách viacerých zákonov, a zasadila sa aj za odňatie právomoci ústavnému súdu posudzovať súlad ústavných zákonov s ústavou ( čo mnohí, vrátane autora tohto článku vnímajú kriticky, ale iní považujú za obrovský úspech) , zo SAK, ani z justičného prostredia nezazneli hlasy na jej zotrvanie vo funkcii kvôli kontinuite reformy, v čase keď už ako členka SaS opúšťala vládu.

13.4.2023, kedy už bol minister Karas 7 mesiacov vo funkcii, z toho 4 mesiace v dočasne poverenej vláde, sa vo Vzdelávacom a rehabilitačnom centre prokuratúry Slovenskej republiky Krpáčovo, konalo hlavné zhromaždenie Združenia sudcov Slovenska, ktoré prijalo vyhlásenie, v ktorom

1. Upozorňuje na alarmujúci stav slovenskej justície v dôsledku dlhodobej personálnej a finančnej poddimenzovanosti, osobitne odborného administratívneho aparátu, ktorá bezprostredne hrozí kolapsom riadneho výkonu súdnictva.

2. Naliehavo vyzýva všetky zainteresované subjekty, ale najmä ministra spravodlivosti Slovenskej republiky, na urýchlené prijatie legislatívnych zmien vedúcich k podstatnému zvýšeniu platov odborného administratívneho aparátu.

3. Opätovne navrhuje ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky, aby v záujme reálneho zvýšenia kvality súdnictva a zlepšenia podmienok jeho výkonu inicioval legislatívny proces smerujúci k obnove inštitútu justičného čakateľa ako dlhoročne osvedčeného modelu kvalitnej prípravy a výberu nových sudcov.

4. Vyzýva politikov, ale aj iných predstaviteľov verejnej moci a občianskej spoločnosti,zdržať sa takých vyjadrení a hodnotení, ktoré prekračujú hranice prípustnej odbornej a vecnej kritiky súdov a sudcov, čím podkopávajú ich autoritu i dôveru verejnosti v justíciu.

5. Naďalej ponúka odborné vedomosti a profesionálne skúsenosti pri príprave a presadzovaní takých zmien, ktoré povedú k reálnemu naplneniu ústavou garantovaného práva každého na súdnu ochranu.

Výzva odzrkadľuje, ako vnímajú stav justície tí, ktorí sú odkázaní na to, aby v tomto prostredí pracovali a plnili si úlohy tak, aby sa zvyšovala ich dôveryhodnosť v očiach verejnosti, pričom na to, aké budú mať pracovné podmienky – zákony, podľa ktorých sú nútení postupovať, materiálne a personálne zabezpečenie, majú len minimálny vplyv.

Zloženie novej vlády a obsadenie postu ministra spravodlivosti nasvedčuje tomu, že prezidentka nevypočula ani výzvu Združenia sudcov Slovenska (ZSS) ako ani výzvu Slovenskej advokátskej komory ( SAK).Čím dala najavo, že zachovanie kontinuity procesov reformy justície pod taktovkou Karasa, ktorá by sa v štáte, ktorý sa hlási k materiálnemu právnemu štátu zdali kľúčové, nie je až také dôležité. Súčasne dala najavo, že minister Karas, hoci bol nezávislým nominantom vo vláde, predsa len bol „politicky“ zafarbený, pretože ho menovala ako nominanta bývalého premiéra Eduarda Hegera. Ministerkou spravodlivosti sa stala JUDr. Jana Dubovcová, ktorej minulosť, hoci pôsobila aj ako sudkyňa, tiež nie je minulosťou človeka, ktorý by stál mimo politiky. Naopak, je minulosťou človeka, ktorý má blízko k bývalej ministerke spravodlivosti Kolíkovej a teda bude lepším garantom realizácie reformy justície a dá sa predpokladať, že bývalá ministerka spravodlivosti v tom bude rada nápomocná. Je to jej „dieťa“.

Odstupujúci minister sa optimisticky vyjadril v tom duchu, že počas svojho pôsobenia sa spolupracoval s mnohými kvalitnými ľuďmi, ktorí to so Slovenskom myslia dobre. Ak je tento jeho dojem správny, potom sme na tom oveľa horšie, než to vyzerá na základe obrazu, ktorý nám tu maľujú médiá. Znamená to, že ani množstvo odborne fundovaných, správne nastavených ľudí, nie je schopných zlepšiť katastrofálnu situáciu, v akej sa nachádzame. Relevantnou sa stáva otázka, prečo je to tak.

Výzva Združenia sudcov Slovenska v sebe obsahuje aj dôvod, pre ktorý sa predstavitelia súdnej moci rozhodli verejne vyjadriť k personálnemu obsadeniu postu ministra spravodlivosti, pod ktorý rezort výkonnej moci justícia, hoc má byť jednou z protiváh moci zákonodarnej a výkonnej v štáte, patrí. Takéto vyjadrenia, hoci aj v súvislosti s kreovaním úradníckej vlády, ktorej legálnu definíciu v našom právnom poriadku nenájdeme, majú charakter politických vyhlásení.Z podstaty veci by sa javilo ako žiadúce, aby sa k nomináciám na vedenie rezortov mohli vyjadriť aj verejní činitelia, odborní zamestnanci, profesionálna štátna správa, ktorí s prácou v nich majú najlepšie skúsenosti.

Rezorty však u nás často vedú tí, ktorí na to nemajú žiadne odborné vedomosti, ani pracovné skúsenosti a posty ministrov a štátnych tajomníkov sú vnímané ako čisto politické nominácie, a preto vyjadrenie podpory, alebo námietky voči nominantom, je vnímané ako zapájanie sa do politického zápasu.

Výzvu ZSS na zotrvanie Karasa vo funkcii podporila aj Slovenská advokátska komora, ktorej apolitickosť a nezávislosť by mala byť v materiálnom právnom štáte „kategorickým imperatívom.“

Čo bolo takým významným odborným počinom ministra spravodlivosti Viliama Karasa, že sa za jeho zotrvanie na poste ministra zasadili tak významné profesijné združenia i za cenu prekročenia imaginárnej červenej čiary, ktorá vymedzuje ich nezávislosť a apolitickosť ? Čelí práve tento rezort tak vážnym hrozbám, že zotrvanie ministra, ktorý do svojho kresla zasadol ako nezávislý kandidát menovaný prezidentkou na návrh Eduarda Hegera, stálo za to, aby sa ZSS a SAK ozvali ?

Vláda, ktorá prevzala kormidlo na Slovensku po voľbách 2020 sa vo všeobecnosti vyznačovala tým, že hrubo porušovala zásady materiálneho právneho štátu, verejnosť či už odborná, alebo laická, bola takmer úplne vytesnená zo zákonodarného procesu. Jej vládnutie vyzeralo, ako keby sa všetci ministri sprisahali proti verejnosti a takmer všetko piekli za zatvorenými dverami. Na nedostatočnú, neadekvátnu alebo žiadnu komunikáciu sa sťažovali občania a odborníci u všetkých ministerstiev.

Minister Karas, ktorý obnovil komunikáciu, ako sa uvádza vo vyhláseniach, sa posadil do kresla ministerstva spravodlivosti 13.9.2022, potom ako predchádzajúca ministerka spravodlivosti Mária Kolíková podala demisiu, lebo strana SaS odišla z vlády. Už samotné „pretrvávanie“ ministerky na tomto poste potom, ako opustila stranu Za ľudí, ktorej tento ministerský post patril, bol mnohými hodnotený ako prejav politickej nekultúry, hoci v kontexte „slovenskej politickej kultúry,“ alebo folklóru, to nebolo nič ,čo by malo vyvolať pohoršenie verejnosti.

Ministerka Mária Kolíková už v rámci predvolebnej kampane, zostavovaní vládneho programu, tvrdo presadzovala veľkú reformu justície, v ktorej nadviazala na myšlienky a reformné snahy Lucie Žitňanskej. Potrebu reformy videla nielen v nízkej dôvere verejnosti v súdy, ale aj v potrebe jej očisty a vytvorenia protikorupčného prostredia. Svoju ambicióznu reformu naštartovala a rozbehla prakticky bez komunikácie s odbornou verejnosťou, a pripravila ju len v kruhu „zasvätených“, jej názorovo blízkych osôb, ktoré pracovali na jej príprave. Akúkoľvek pripomienku „ zvonka“, teda od tých, ktorí budú reformou najviac dotknutí, a ktorí ju budú musieť uviesť do aplikačnej praxe, vnímala ako jej ohrozenie.

A to sa vzťahovalo aj na hlasy tých, ktorí sa domnievali, že sú rovnako ako ona naladení proreformne, ale na rozdiel od pani ministerky, mali na mysli skutočnú reformu a zlepšenie situácie v justícii, a nielen vypúšťanie dymovej clony a stavanie potemkinovských dedín, ktoré mali zakryť skutočné ciele. Tieto mnohí vidia len vo vytiahnutí peňazí zo zle nastaveného plánu obnovy a dokonalé spolitizovanie a ovládnutie justície ideologicky „nezávadnými“ osobami, okolo ktorých sa dajú vystavať pre publikum príťažlivé životopisy a príbehy, ktoré majú poslúžiť zvýšeniu dôveryhodnosti justície v očiach verejnosti. Ministerka, ale aj celá vláda, ktorej bola súčasťou, sa vyznačovali veľkou „vodotesnosťou“ a „zvukotesnosťou“ voči podnetom od okolitého sveta, čo dosahovali dobre zvolenou komunikačnou stratégiou, ktorá účinne eliminovala možnosť dialógu a založená bola na jednosmerných kanáloch a slepých uličkách, a hrách na mačku a myš.

V čase, kedy ministerka opúšťala svoje kreslo, z veľkolepej súdnej mapy, zostala už x-tá verzia, ktorá vo finále vyzerá ako sťahovanie sudcov a spisov z jednej budovy do druhej, premenovanie názvov doterajších budov súdov, bez jasných odpovedí na dôležité otázky budúceho efektívneho fungovania justície.

Minister spravodlivosti, ktorý na svoj post putoval z postu predsedu advokátskej komory, prevzal túto „reformnú štafetu“, pričom už pri nástupe na tento post sa ozývali na jeho adresu kritické hlasy, napríklad od nadácie Zastavme korupciu, že dotiahnutie reformy justície pod jeho taktovkou bude ohrozené, pričom podľa žltej tlače jedným z jeho najvážnejších chýb krásy bolo, že nepodporil jej (a poslanca a advokáta Baránika) obľúbenú mantru, potrebu zrušenia § 363 Trestného poriadku, ako najväčšej hrozby demokracie na Slovensku.

Parafrázujúc výzvy ZSS a SAK, minister po nástupe na svoj post obnovil reálny dialóg v snahe prijať také riešenia, ktoré v záujme ich praktickej implementácie získajú čo najväčšiu podporu odbornej verejnosti a obnovil rozumnú mieru nádeje, že súdna mapa môže byť implementovaná bez vážnejších ohrození práva ľudí na prístup k súdnej ochrane.

Téme súdnej mapy som venovala veľa času a veľa aktivít ako bloger v Denníku N. To, čo nám ministerka predstavovala ako reformu, som ja vnímala, a vnímam doteraz len ako politický marketing. Hlavný cieľ, ktorý pani ministerka oficiálne pomenovala – boj proti korupcii, reforma tak, ako bola a je nastavená, dosiahnuť nemôže. Naopak. Podporu verejnosti si pani Kolíková získavala paušálnym označovaním sudcov za skorumpovaných, medzi ktorých sa bez akéhokoľvek podozrenia z korupčného správania postupom času zaradili najmä kritici tejto reformy. Skutočným, nie ministerkou deklarovaným cieľom, ktorý sa však celkom úspešne dosahuje, je úplné podriadenie si súdnej moci zo strany moci výkonnej, jej spolitizovanie a dosadenie ideologicky lojálnych sudcov na posty v súdnej samospráve a trestanie neposlušných. S končeným cieľom oslabenia vplyvu súdnej moci v štáte ako prekážky obmedzovania základných ľudských práv a slobôd, zavádzania cenzúry a vedenia politických procesov. A tento proces neprebieha len na Slovensku.

Domnievam sa, že rozumní ľudia, ktorí sa v justícii pohybujú už dlhé roky, prechovávali rozumnú mieru nádeje, že súdna mapa ministerky Kolíkovej implementovaná nebude.

Minister Karas, síce začiatok implementácie reformy odložil o pol roka, v skutočnosti však komunikačnou stratégiou, ktorú zvolil, urobil pre presadenie reformy ministerky Kolíkovej viac, ako ona sama. Neprijateľnému obsahu vtlačil prijateľnejšiu formu.

Som toho názoru, že vedenie kultivovaného dialógu pri presadzovaní reformy nie je ničím výnimočným, ale len minimálnym štandardom, ktorý by mal patriť do výbavy každého človeka, ktorý sadne na post ministra. Naopak malo by byť neštandardné, že spoločnosť toleruje na takomto vysokom poste arogantný spôsob komunikácie s verejnosťou. Súčasťou právneho štátu je totiž široká účasť verejnosti na zákonodarnom procese, a nie sústavné a hrubé porušovanie zákonov upravujúcich legislatívny proces. Dialóg s odbornou verejnosťou, predstaviteľmi štátnej moci, pri ktorom sa dodržiavajú štandardy etického a slušného správania je súčasťou kultúry vládnutia, a jeho absencia je súčasťou kultúry totalitných režimov a diktatúr.

Za mňa by bolo lepšie, keby predchádzajúca ministerka spravodlivosti mohla dovŕšiť svoj „reformný proces“ spôsobom a prostriedkami, akými na ňom pracovala. Tak by niesla plnú zodpovednosť za výsledný totálny kolaps v justícii, ktorá, napriek zásluhám ministra Karasa, je podľa vyhlásenia ZSS z apríla 2023 bezprostredne pred kolapsom. Som presvedčená o tom, že keby bol reformný proces naštartovaný v naplánovanom čase po predchádzajúcej „príprave“ a naplánovaným spôsobom, pád vlády a predčasné voľby by sme mali možno už za sebou.

Takto jej kolaps, ktorý z môjho pohľadu advokáta, ktorý sa v prostredí justície pohybuje pravidelne, v pozícii „ spotrebiteľa“ jej služieb, už na mnohých miestach nastal, mediálna mašinéria naklonená pani Kolíkovej, pripíše účinkovaniu ministra Karasa. A rovnako aj tým, ktorý ho podporovali, teda ZSS a SAK.

Hoci chápem, že po dvoch rokoch komunikácie štýlom, aký zvolila ministerka Kolíková, bol príchod kolegu Karasa na post ministra úľavou, pre mňa ako advokáta, bol jeho „náhly odchod“ z postu šéfa advokátskej komory veľkým sklamaním. ( V stredu viedol zasadnutie predsedníctva a v piatok oznámil prijatie postu ministra, či sa však v rovnakom časovom horizonte rodilo aj jeho rozhodnutie opustiť rady advokácie, vie len on sám.)Kolega získal na advokátskej konferencii silný mandát na post predsedu komory a podporu od kolegov advokátov práve preto, že advokáti mali pocit, že má skutočný záujem zastať sa ich záujmov a hodnôt právneho štátu, ku ktorým patrí nezávislá a apolitická advokácia.

To, že na post ministra spravodlivosti vo vláde, ktorá nielenže bola označená za najhoršiu vládu, ale zásadným spôsobom zmenila smerovanie Slovenska, zasadol bývalý predseda advokátskej komory, len nasadilo korunu marazmu, v ktorom sa celá naša spoločnosť ocitla. Nesúhlasím s výrokom, ktorý mu médiá pripísali, že Slovensko je právnym štátom preto, lebo má ústavný súd, na ktorý sa môžeme obrátiť. Ústavný súd s výrazne oslabenými právomocami a ústavný súd, ktorého rozhodnutia orgány štátnej moci, nie občianska spoločnosť, nerešpektuje, nie je dôkazom o tom, že žijeme v materiálnom právnom štáte.

Mesiac a pár dní potom, ako bývalý predseda advokátskej komory dosadol na kreslo ministra, sa politicky angažovane zastal pani prezidentky, ktorá citlivo vníma najmä kritické hlasy na svoju osobu,a dal impulz na potrestanie sudcu, ktorý kritikou prezidentky prejavil svoj občiansky postoj a realizoval svoje základné ľudské právo. U ministerky Kolíkovej by takýto postup nevyvolal žiadne prekvapenie, naopak, zo spôsobu jej komunikácie, politických názorov a ľudského a hodnotového nastavenia, a prepojenia s prezidentkou, by sa dal takýto krok očakávať.

U apolitického ministra, ako bývalého predsedu advokátskej komory, ako advokáta s dlhoročnou praxou, u ktorého musíme predpokladať znalosť aspoň základnej rozhodovacej praxe ESĽP v otázkach slobody prejavu sudcu, bol takýto podnet, podaný v rozpore s demokratickými štandardmi, krátko po nástupe do kresla ministra, jasným signálom politickej angažovanosti presne takým istým smerom, ako u ministerky Kolíkovej.

Vyslal až prirýchly a jednoznačný signál o politickej „poddajnosti“ a plnej podpore agendy potláčania slobody prejavu.

Je tento jeho názor na slobodu prejavu, odpoveďou na záhadné mlčanie advokátskej komory, keď dochádzalo k jeho sústavnému porušovaniu, potláčaniu plurality médií, zavádzaniu cenzúry, vytvárania zoznamov nepohodlných osôb a zriaďovaniu „ ministerstva pravdy“. Vypínaniu nepohodlných webov bez uvedenia dôvodu ? Mlčanie SAK, ktoré je čoraz výrečnejšie, nakoľko Slovenská advokátska komora nezaslala žiadnu pripomienku k návrhu zákona o opatreniach proti šíreniu nepovoleného obsahu ( LP/2023/129),čo nasvedčuje tomu, že zavádzanie cenzúry nevníma ako hrozbu pre demokraciu a slobodu v našej krajine.Čo zase nasvedčuje tomu, že neslúži tomu cieľu, na ktorý bola ústavou a zákonom zriadená.

Medzi 184 pripomienkami, nájdeme aj zásadnú pripomienku generálnej prokuratúry, ktorá „ považuje návrh zákona za závažný zásah do slobody prejavu a do práva na informácie garantovaných v čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolov č. 3, 5 a 8, Dodatkového protokolu, Protokolu č. 2, Protokolu č. 4, Protokolu č. 6, Protokolu č. 7, Protokolu č. 11, Protokolu č. 13, Protokolu č. 14, Protokolu č. 15 a Protokolu č. 16 (ďalej len „Dohovor“) a v čl. 11 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Slobodu prejavu (zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky) je potrebné považovať za konštitutívny znak demokratickej pluralitnej spoločnosti a za jednu zo základných podmienok na jej chod a individuálnu (seba)realizáciu jednotlivca.“ A spoločne s mnohými ďalšími subjektami, ktorí dali zásadné pripomienky, žiada návrh zákona stiahnuť z legislatívneho procesu.

Konferencia biskupov Slovenska namieta „ Zákon si dáva za cieľ definovať “dezinformáciu”, avšak takáto definícia je v praxi nepoužiteľná, nakoľko pravdivosť alebo nepravdivosť danej informácie chce posudzovať výlučne regulátor. Regulátor chce byť ten orgán, ktorý bude určovať, či daná informácia je pravdivá alebo nie, bez ohľadu na to, či pravdivosť danej informácie bude objektívne v danom čase overiteľná.“ K tejto námietke sa mi žiada položiť otázku, ako regulátor pravdy odôvodní opodstatnenosť viery v Boha, na základe dôkazov, ktoré má k dispozícii, a ako bude pristupovať k otázkam, v ktorých ešte nie sú poznatky ľudstva na patričnej úrovni ( inkvizícia v stredoveku upálila vedca za podporu inej predstavy o usporiadaní vesmíru, akú dovtedy akceptovala cirkev).

„K tvorbe návrhu zákona však neprebehla odborná diskusia, ani nebola na jeho prípravu zriadená medzirezortná pracovná skupina.“ pripomienkuje MZVEZ SR.

Ministerstvo vnútra pripomienkuje „Poukazujeme na skutočnosť že nie je vždy možné jednoznačne určiť pravdivosť informácie. Z uvedeného dôvodu by nemalo byť vyhodnocovanie jej pravdivosti alebo nepravdivosti len výlučnou kompetenciou Úradu vlády Slovenskej republiky. Odporúčame aby bol zavedený napr. dvojstupňový rozhodovací proces, pričom kompetenciou rozhodovacieho orgánu druhého stupňa by mal disponovať orgán, ktorý má dlhodobé skúsenosti v danej oblasti.“

Ale ministerstvo spravodlivosti k nemu uvádza „Nevidíme dôvod, aby právna úprava vytvárala „len“ možnosť prijímať opatrenia proti dezinformáciám pre orgány verejnej moci. V tak závažných otázkach ako je boj proti dezinformáciám by malo ísť o povinnosť a s ňou spojenú zodpovednosť sa aktívne podieľať na ich potláčaní.Dávame na zváženie neobmedzovať koordinačnú pôsobnosť Úradu vlády Slovenskej republiky len na dezinformácie, s ktorými sú spojené následky uvedené v písmenách a) až f), pretože sa tak (zbytočne) vytvára priestor pre polemiku o tom, či konkrétna dezinformácia spadá do rámca pôsobnosti úradu vlády. Ako vhodnejšie sa preto javí všeobecná koordinačná pôsobnosť úradu vlády pre dezinformácie akéhokoľvek druhu, či typu.“

„ Zaujímavé“ bolo sledovať aj to, ako ministerstvo spravodlivosti pod taktovkou odvolaného ministra mentorským výkladom zákona „ umravnilo“ NBÚ a usvedčuje ho z neznalosti predpisov, ktoré ako štátny orgán roky aplikuje v praxi,aby chránilo ministra vnútra podozrivého z viacnásobného porušovania zákona pri oboznamovaní sa s utajovanými skutočnosťami.

Odvolaný minister sa žiaľ stal súčasťou procesov, v ktorých je vláda podozrivá z prekročenia svojich právomocí a konania v rozpore s ústavou a záujmami nášho štátu a občanov Slovenskej republiky. (A súčasťou vlády, ktorá prejavila len minimálny záujem o zmiernenie dôsledkov zvyšovania cien a obrovskej inflácie.) Výzva ZSS a SAK na jeho zotrvanie vo funkcii potom, čo aj odborná verejnosť poukazuje na takéto závažné skutočnosti, vyvoláva rozpaky. Znamená výzva na zotrvanie ministra, ktorý bol vo vláde, ktorá je nielen v očiach laickej, ale aj odbornej verejnosti, podozrivá (nielen) z toho, že pri darovaní lietadiel MIG Ukrajine prekročila svoje právomoci, že ZSS a SAK sa postavili na stranu odvolaného ministra obrany, ktorý sa oháňa akousi právnou analýzou, podľa ktorej jeho kroky aprobované vládou boli v poriadku ?

Práve tieto a mnohé ďalšie súvislosti, by mali byť dôvodom, aby sa všetci príslušníci právnických profesií, ktorých najväčšou devízou a prospechom pre spoločnosť je ich nezávislosť a nestrannosť, dôsledne vyhýbali konaniu, ktoré tieto ich kvality ohrozuje. A to aj v prípade, ak sú tieto motivované dobrými a šľachetnými úmyslami. Odborné, apolitické a asertívne zotrvávanie na pozíciách a úlohách, ktoré tá ktorá právnická profesia plní, voči akejkoľvek politickej garnitúre, pomôže tomu, aby sme mohli tvrdiť, že naozaj žijeme v materiálnom právnom štáte, oveľa viac.

A účinkovanie ministra je dôkazom o tom, že opustením profesionálnej dráhy, a vstupom do politiky, hoc aj ako nečlen politickej strany, ale jej nominant, stráca kvality zodpovedného odborníka, a rozširuje rady nezodpovedných politikov. Lebo na to, aby ste mohli robiť zodpovednú politiku, ani zďaleka nestačí váš dobrý úmysel, a ako člen kolektívne nezodpovedného orgánu, máte ( často iluzórnu) šancu sa buď vyhraniť, alebo stratiť vlastnú tvár a dobrú reputáciu.

Mgr. Viktória Hellenbart, advokátka

Článok pôvodne vyšiel na www.pravnelisty.sk