Pred týmto pozadím sa vynára konkrétna otázka: „Má Európska únia v dnešnej podobe ešte vôbec budúcnosť a je prínosom pre jej členské štáty a ich obyvateľov, alebo je opak pravdou?“

Aj keď sa pri pokuse zodpovedať túto otázku nebudeme koncentrovať výlučne len na najaktuálnejšiu a najpálčivejšiu problematiku emigrantskej krízy, vynechať sa jednoducho nedá a patrí jej prvé miesto, pretože otriasa základmi nášho kontinentu.

Je všeobecne známe a verejne uznávané, že Merkelová svojou pozvánkou moslimských emigrantov otvorila brány únie dokorán a naďalej sa trucovito a ješitne zdráha jej chybu korigovať. Táto nereálna pozícia ju v rámci únie doviedla do totálnej izolácie v rámci kontinentu a aj jej posledný spojenec Rakúsko, opustilo jej samovražednú cestu a vracia sa ku realistickej pozícii.

Obrat Rakúska, ako dovtedy najvernejšieho spojenca Nemecka, nastal pomerne nečakane, no o to radikálnejšie. Krajina sa najskôr pripojila k požiadavkám krajín V4, chrániť teritórium EÚ alternatívne aj na vnútorných hraniciach, nakoľko nefunguje vonkajšia ochrana, a ako ďalší krok zaviedla obmedzujúce ročné a denné kvóty pre imigrantov. Podľa vzoru V4 a jej konferencii v Prahe spoločne s Bulharskom a Rumunskom o pomoci pri ochrane macedónskych hraníc, iniciovalo Rakúsko spoločné stretnutie s balkánskymi štátmi za tým istým účelom.

Tvrdá kritika z Nemecka nedala na seba dlho čakať. Paradoxné a dokonca až schizofrenické je správanie sa Nemecka. Namiesto kritiky Rakúska a V4ky by sa dala očakávať skôr pozitívna reakcia, nakoľko tieto krajiny riešia nepriamo aj problém Nemecka s nekonečným prílevom ilegálnych imigrantov. No namiesto zastavenia tohto prúdu požaduje Merkelová spolu s reprezentantmi EÚ ešte stále prerozdeľovanie do jednotlivých štátov. Je absolútne jasné, že keď sa nám nepodarí prílivovú vlnu nielen obmedziť, ale zastaviť, by mohol byť rozpad Európy len otázkou času, nakoľko divergencia štátov EÚ pokračuje.

Môžeme konštatovať, že doterajšia bruselská emigrantská politika nepriniesla EÚ žiadne pozitívum, skôr naopak 

Ako sa ale EÚ javí v iných oblastiach? Napríklad v hospodárstve?

Európska únia sa „vypracovala“ k neúnosnej a neakceptovateľnej diktatúre technokratov, ktorá tvrdo presadzuje len hospodárske a politické záujmy silných členov a to najmä Nemecka. S takýmito silnými hráčmi je únia ochotná dohodnúť a odsúhlasiť aj iné pravidlá ako tie, ktoré platia pre malé štáty – viď BREXIT. Malé štáty, ako naše Slovensko, by mali slúžiť len na prikyvovanie a odsúhlasovanie ich záujmov. A tieto záujmy sú v prvom rade hospodárskeho charakteru, ako napr. projekt dodávky plynu Nord Stream II.

Napriek rozhodnutiu EÚ o diverzifikáciu v oblasti energetiky bol tento projekt odsúhlasený z toho profitujúcim Nemeckom na realizáciu. Projekt, ktorý vynechá z procesu tranzitu zemného plynu všetky doteraz zapojene východoeurópske štáty a spôsobí im tým značné hospodárske straty. Protesty postihnutých krajín, ku ktorým sa pridalo aj Taliansko, sú tvrdo ignorované.

Ďalším negatívnym hospodárskym príkladom by mohla byť tzv. záchrana Grécka pred krachom, ktorý tvrdo a bezohľadne presadila Merkelová a jej európski politici ako Juncker a Schulz. Že sa tu ale pod pojmom „záchrana Grécka“ jednalo len o záchranu nemeckých a francúzskych bánk, na ktorú sa poskladali daňovníci členských krajín a z ktorej nemali grécki občania žiadny prospech, sa na verejnosti zahmlieva.

Aj keď Slovensko samozrejme aj z určitých hospodárskych a investičných akcií profitovalo a profituje, jedná sa tu čiste o privátne podniky, ktoré využívajú ich investičné možnosti. Konajú tak ale samozrejme z dôvodu ich vlastného zisku a nie zo sociálnej angažovanosti a súcitu voči našej krajine.

V medzinárodných hospodárskych aktivitách a obchode nás EÚ donútila ku absolútne nezmyselným hospodárskym sankciám voči Ruskej federácii. Výsledkom pre nás je strata mimoriadne dôležitého a silného obchodného partnera, ktorá nám spôsobila nie len signifikantné ekonomické straty, ale odráža sa to negatívne aj v politických vzťahoch. Hystéria EÚ voči ruskému prezidentovi a jeho až kvázi demonizácia nám dlhodobo preruší naše hospodárske záujmy. Rusko je donútené hľadať si nových partnerov a zrejme sa potom už nebude vracať ku starým bývalým partnerom, čím bude pre nás ruský trh stratený.

Aj z pohľadu hospodárskej politiky môžeme teda konštatovať fakt, že hospodárska politika európskej únie je pre nás viac škodlivá ako pozitívna. Pozitívne efekty prináša len spolupráca na úrovni privátnej angažovanosti a investícií a aj tu obmedzuje EÚ jej stovkami absurdných byrokratických predpisov a nariadení rozvoj možného potenciálu 

V politickej oblasti plánuje EÚ zrušiť národné štáty, ich vlastné historické a kultúrne identity a zrealizovať aj prostredníctvom sociálneho inžinierstva akýsi „superštát“, v ktorom bude zmiešané obyvateľstvo vychovávané na základe genderovskej ideológie a bude sa nachádzať pod absolútnou kontrolou vedenia „štátu“.

Už dnes môžeme sledovať skutočnosti, ktoré nám tento cieľ potvrdzujú.  Či už je to všade prítomná cenzúra pod rúškom tzv. politickej korektnosti, kontrola a sledovanie občanov, umiestňovanie špionážnych programov do počítačov a mobilov občanov na sledovanie ich aktivít, alebo snaha o zrušenie bankoviek a zákaz platieb v hotovosti.

Najmä zrušenie peňazí v hotovosti skrýva enormný potenciál kontroly a ovládania ľudí. O každom jedincovi bude známe kde, čo a za koľko kupuje, ako sa správa investične a kde má aké záväzky a povinnosti. Nebude cesta sa takejto totálnej kontrole vyhnúť. Štát bude mať neobmedzený dosah na naše financie a môže nimi  disponovať ako sa mu zapáči.

Výsledkom politiky EÚ nie je viac demokracie a slobody pre jednotlivca, ako to deklaruje, ale práve toho opak. Jej výsledkom je neúprosná a všade prítomná diktatúra.

Za takýchto okolností je oprávnené existenciu EÚ v terajšej podobe spochybňovať. Keď by mala byť táto inštitúcia zachovaná, tak by potrebovala rozsiahle reformy, no určite nie v zmysle jej predstaviteľov, ktorí už tiež síce konštatovali, že Európa má obrovské problémy, no na ich odstránenie požadujú ešte viacej Európy. Skutočne zvláštna požiadavka 

Na riešenie európskej krízy potrebujeme práve opak. Musíme vrátiť členským štátom ich kompetencie naspäť tak, aby mohli samostatne rozhodovať o svojej budúcnosti, čo neznamená, že automaticky sa vrátime do čias rozdelenej Európy. Veď, koniec koncov, Európa (vtedy ešte len západná) a jej obyvatelia prosperovali najviac v časoch Európskeho spoločenstva, ktoré bolo založené na dobrovoľnej hospodárskej a colnej únii a nie na omnipotentnej ale nekompetentnej európskej komisii.

No každá kríza nám prináša aj niečo pozitívne, formy nových ideí a možnosti obrody. A tu prichádza na rad naša V4-ka, ktorá ma teraz reálnu šancu z tejto krízy získať pozitívne prvky a vytvoriť si v Európe nové a rešpektované postavenie. Nielen v emigrantskej kríze sa správajú vlády východoeurópskej skupiny štátov zodpovedne a chránia záujmy svojich občanov. Ich vzor nasledujú aj balkánske štáty a Rakúsko. Tu sa nám vytvára silné regionálne zoskúpenie, ktoré by mohlo tvoriť akési jadro novej obrodenej Európy.

No aj po hospodárskej stránke môžu byť naše krajiny V4-ky európskym pólom ďalšieho stabilného rozvoja. Zakiaľ štáty západnej Európy, okrem Nemecka, ktoré žije na úkor ostatných, bojujú už dlhší čas s hospodárskymi problémami a recesiou, sa východoeurópskym štátom v tejto oblasti darí a zaznamenávajú každý rok pozitívne indikátory merajúce hospodársky vývoj.

Máme skutočne dosť dôvodov na to, aby sme sa nedali vydierať, ale vystupovali hrdo a sebavedome voči EÚ ako rovnocenní partneri. Chopme sa našich možností a schopností a premeňme spolu s našimi partnermi krachujúcu Európu na Európu životaschopnú a prosperujúcu. Zachráňme si naše korene, našu históriu a kultúru, čím preukážeme aj úctu k našim predchodcom.  Stojí to za to a budúce generácie nám budú ďakovať.

Vilibald Kičin