Keď mu bolo devätnásť rokov, zomreli mu rodičia a okrem malej sestričky nemal žiadnej druhej rodiny na svete, vypočul si raz na kázni slová, ktoré Pán Ježiš povedal bohatému mládencovi: “buď dokonalý, predaj, čo máš a rozdaj chudobným, a budeš mať poklad v nebi.” Tieto slová zapôsobili na dvadsaťročného mládenca tak mocne, že ihneď rozdelil otcovo dedičstvo na dva rovnaké diely – jeden svojej sestre, druhý rozdal chudobným a odišiel na púšť.

Na púšti sú levy a iné dravé zvieratá zázračnej sily, ktoré revúc sem a tam chodia a rýchlym skokom vrhajú sa na svoju korisť. Tieto levy mu však nič zlého neurobili, ale na tom mieste prenasledoval ho iný lev vo dne, v noci, lev, ktorý ručiac okolo chodí, hľadajúc, koho by pohltil — luhár totiž od počiatku. Satan, pokušiteľ, plný lesti a zúrivosti pripomínal mladíkov otcovský dom, ktorý opustil a dedičstvo, ktoré darom dal chudobným, a tak mu dával rôzne predstavy o tom, aké radosti môže zakúsiť v spolužití s milovanou sestričkou, aké veľké nároky na pôžitky tohto života dal mu sám Boh bohatstvom a rodom. Líčil mu hrôzu púšte a umŕtvujúci život v samote, že vraj ešte mladý je a slabý, než by zniesť mohol prísnosť takého života, lákal ho čiernym tušením, akej slasti poskytuje láska milovanej manželky a ako je blažený muž s deťmi, ako olivové ratolesti, okolo stola, dráždil ho myšlienkou, koľko dobrého vykonávať by mohol, akej slávy by mohol mať vo svete. Rozpálená obrazotvornosť obrátila tieto duševné zápasy u pevného a zdravého mladíka v ostré trýznenia tak, že mnohokrát akoby zrúbaný a zlámaný na všetkých údoch ako bez seba ležal, vraviac: „Kde si bol, Pane a Majster môj, že si tu nebol od počiatku boja môjho?“ Na čo mu vždy odpovedal Pán: “Bol som pri tebe a bol som svedkom tvojho boja“. Po tak strašnej hodine vystúpil raz pred svoju pustovňu a v rozhorčenosti ruky k nebesiam spínajúc, zvolal: „Pane, rád, rád by som sa dokonalým stal, avšak myšlienky moje hatia a ničia ma.“ Na to začul hlas: “Chceš sa páčiť Pánovi? Modli sa a ked’ sa modliť nemôžeš, pracuj, srdcu a ruke nikdy nedaj zabárať!“ Týmto nadobudol Antonín zmužilosti a ako 33-ročný si zaumienil utiahnuť sa hlbšie do divokej púšte. V jednom starom hrade žil 20 rokov tak od sveta odlúčený, že nikto o ňom nevedel, iba ten, čo mu chlieb prinášal.

Navzdory tomu sa však rozšírila o ňom široko ďaleko slávna povesť tak, že našli početní učeníci, ktorí chceli pod jeho vedením kráčať cestou dokonalosti, a zhromaždili sa okolo neho. Na ich prosbu okolo zrúcanín starého hradu (okolo r. 305) postavili prvý kláštor mníšsky, spoločnosť nábožných, Bohu oddaných mužov, ktorí sa tam v dlhom rade drevených chatrčí ubytovali, aby ručnou prácou chlebík svoj vyhľadávali a v istých hodinách modlili sa, Boha chválili a učenie Božie z úst sv. Antonína počúvali. Ten im ustanovil jednoduché a kresťanské pravidlá života, sám svietil učeníkom svojím príkladom cnosti a žil veľmi prísne, majúc na tele skromné rúcho, pri tom bol vždy spokojný, zdravý a veselej mysli, lebo: „keď sa teší duša, kvitne obličaj.“ Svätý Antonín bral podiel i na všetkých osudoch Cirkvi svätej.

Za cisára Maximina r. 311 boli kresťania ukrutne prenasledovaní. Vtedy svätý Antonín šiel do Alexandrie, kde zúrilo najhroznejšie prenasledovanie, a utvrdzoval kresťanov vo viere. Rozzúrení pohania sa ho ani nedotkli, akokoľvek všetko verejne činil pred celým ľudom, pred sudcami a prenasledovateľmi. Svätosť jeho odzbrojovala i katov. Keď prestalo prenasledovanie, odobral sa späť do svojho kláštora a konal ďalej pastiersky úrad na púšti, kde medzitým usadili sa celé zástupy bohabojných mužov, tak že sa zdalo, akoby kresťanstvo z miest utekalo a na púšti nové kráľovstvo Božie založiť chcelo. Len dvakrát ešte opustil sv. Antonín milých bratov svojich. Raz pozval ho biskup alexandrijský, aby v hlavnom meste zeme kresťanov v istom učení viery potvrdil a I mnohých pohanov Kristu získal, a druhý raz odišiel z vnuknutia Božieho vyhľadať svätého Pavla pustovníka. Potom utiahol sa ešte hlbšie do púšte, kde prebýval tri dni cesty od svojich učeníkov vzdialený a živil sa z ovocia palmového a z úrody malej záhradky, ktorú si sám obrábal. Ale ctitelia jeho svätosti založili neďaleko jeho pustovne nový kláštor a prosili svätého Antonína, aby aspoň za týždeň, alebo za dva jedenkrát prišiel do nového kláštora a kázal tam slovo Božie. A Svätý učinil im to po vôli. Kupci a obchodníci, ktorých cesta cez púšť viedla, neopomenuli ho navštíviť. Pri takej príležitosti hovoril k nim.

V obchode sa vymieňa rovnaké rovnakým, a predavač dostáva toľko peňazí, koľko je jeho zbožie hodné. Ináč je to však so životom večným. Čo Boh od nás žiada, je nekonečne menej, než čo nám za to sľubuje, a keby sme sto rokov pracovali a trpeli pre nebo, čo by to bolo proti šťastnej večnosti? Keby niekto dal groš a mohol by zaň získať sto dukátov, ten by dlho nerozmýšľal: kto však dá svet celý, aby získal nebo, ak zisk jeho nebude nekonečne väčší? Ariáni, ktorí božskú bytosť a prirodzenosť Spasiteľa zapierali, odvolávali sa na sv. Antonína, že aj on bol ich viery a mienky. Na prosbu svätého Atanázia a iných biskupov však Antonín prišiel roku 355 do Alexandrie, aby vydal svedectvo pravdy, potvrdil veriacich v pravej viere a zavrátil kacírov. Akonáhle sa tam ocitol, hneď ho obkľúčilo bezpočetné množstvo ľudstva, i samí pohania žiadali svätého vidieť a obdivovali ho. Potom, keď tam po niekoľko dní o božstve Ježiša Krista kázal a bludy arianské v srdciach poslucháčov svojich, celého mesta zhodil, vrátil sa zas do svojej samoty. Biskup ho zdržoval, ale Svätý vravel: „Mních je ako ryba, táto prestane žiť, keď ju vezmeš z vody, a mních, ktorý opustil samotu, zahynie.“ Svätý Atanáz ho na to vyprevadil až ku bráne mesta.

Z Alexandrie šiel svätý Antonín na púšti ku svojim bratom a odobral sa od nich, lebo cítil, že sa blíži koniec života jeho. Len dvoch učeníkov vzal so sebou a obávajúc sa, aby ho po smrti nezabalzamovali (podľa egyptského zvyku), rozkázal im, aby ho hneď, ako umrie, pochovali, ale aby jeho hrob nikomu neukazovali. Pred smrťou svojou obnovil tento rozkaz a dodal :“Až príde vzkriesenie, obdržím toto telo od Pána Ježiša neporušené, rúcho moje si rozdeľte, biskupovi Atanáziovi dajte moju ovčiu kožu i s plášťom, na ktorom som spával, biskupovi Serapionovi dajte druhú kožku ovčiu, žínené rúcho si podržte. Ostatne, dietky, majte sa dobre, Antonín odchádza od vás a nebude ho medzi vami viac. Pane, prepusť služobníka svojho v pokoji!“ Po týchto slovách usnul ticho v Pánu v 105. roku veku svojho a r. 356 po narodení Krista Pána.

Svätý Antonín veľmi miloval samotu, tak že v nej 90 rokov strávil a predsa nikdy netúžil po svete a po strete s ľuďmi, vždy d’alej a d’alej sa poberal do púšte, čím viacej prenikala do sveta chválna o ňom povesť. Podľa tohto by sa nám mohlo zdať, že sa štítil ľudí, alebo že v tejto vzdialenosti od všetkej ľudskej spoločnosti utratil veselosť ducha. Tomu však nebolo tak. Svätý Antonín neštítil sa tvárí ľudských, on nebol človekom mrzutým, neznášanlivým , ba naopak, na tvári jeho spočíval vždy jemný úsmev, nebeská veselosť, blahý mier, prívetivá vľúdnosť, kedykoľvek s niekým hovoril , alebo niečo vyjednávať mal. Pobožnosť nečiní človeka nepriateľom ľudí, tak aby sa ich vzďaľoval, im vyhýbal, ich sa štítil, pravá cnosť obveseľuje srdce, objasňuje myseľ a odníma uzavretosť a zármutok. V srdci naozaj nábožnom prebýva Duch svätý tento ale je duch tichosti, vľúdnosti a pokoja. Mnohí ľudia predstavujú si obyčajne rehoľné osoby ako uzavretých , neznášanlivých, nespokojných ľudí, ktorí sa jednostajne medzi sebou hádajú, avšak priam v kláštoroch, v ktorých panuje opravdivá snaha po dokonalosti, prebýva pravá veselosť ducha, pravý mier, pretože tam vo všetkých srdciach panuje pravá láska Božia. Duša kresťanská! nedaj sa odstrašiť krikom sveta, ak chceš dôjsť ku kresťanskej dokonalosti, ktorú nenájdeš v hluku tohto sveta, v márnom s ľuďmi stretávaní, ale len v živote v ústraní, v skrytom stretávaní s Bohom, v modlitbe a rozjímaní a vo vernom plnení povinností svojich. Ak niekedy zoškliví sa ti svet a okúsiš radosti stretnutia s Bohom, až vtedy dôjdeš pravého pokoja a pravej veselosti.