Môj profil 
Predplatné
Narodil sa 26. augusta 1829 v Skalici. Otec Ján bol roľníkom a uvedomelým Slovákom, matka Katarína rod. Svatošová. Tu začal chodiť aj do školy. Po štúdiách na nižšom gymnáziu v Skalici, pokračoval v Bratislave. Filozofiu študoval od roku 1846 v Trnave, zoznámil sa Jozefom Karolom Viktorínom a možno predpokladať, že okrem prostredia Skalice, aj on ho oslovil pre prácu aj na národnom a kultúrnom poli. Už ako bohoslovec sa zapájal do cirkevného a národného života. Teológiu študoval v rokoch 1850-1852 vo viedenskom Pazmaneu. Ovládal viaceré reči, latinčinu, hebrejčinu, maďarčinu, nemčinu, francúzštinu, angličtinu. Sledoval európsku tlač udalosti doma hodnotil z európskych súvislostiach. Po vysviacke za kňaza 6. septembra 1852 bol kaplánom v Banskej Štiavnici. V roku 1856 sa vrátil do Viedne, aby ukončil štúdia, napísal doktorskú prácu na tému: Cirkevné snemy v Uhorsku od čias sv. Štefana do smrti kráľa Kolomana, t. j. v rokoch 1000 – 1114 a roku 1858 dosiahol doktorát teológie. Vo Viedni bol profesorom Pazmanea, v roku 1859 sa stal aj profesorom Tereziána, ústavu pre výchovu diplomatov, zastával funkciu dvorného kaplána rodiny Koburgovcov, kde bol jeho zverencom neskorší bulharský cár Ferdinand Koburg. 4. augusta 1861 sa zúčastnil na zjazde Matice Slovenskej, patril k jej zakladajúcim členom. V r. 1864 u Škarnicla v Skalici vydal štyri zväzky, v sérií Cesty Božie v ľudskom živote. Vydával aj knihy od iných autorov. V rokoch 1866 – 1867 vydal Hospodársko priemyselnú knižnicu s praktickými pokynmi pre poľnohospodárstvo, v rukopise zostali viaceré dramatické práce. Ako dvadsaťročný spolu s Michalom Chrástkom, Andrejom Radlinským a Jánom Palárikom založili časopis Cyril a Metod. Práca „Čo treba robiť za úniu katolíkom a evanjelikom“ dáva myšlienky podnetné i pre dnešok. R. 1890 vydal v Ostrihome pre bohoslovcov, po latinsky, Posvätné dejiny Svätého písma Starého zákona. Ako kanonik redigoval Sv. Písmo pre vydanie v SSV. V roku 1889 kázal pri posviacke obnoveného kostola v Sv. Beňadiku nad Hronom a kázeň vyšla tlačou v Skalici.
Jeho rozhľad a znalosť cudzích jazykov mu umožňovali hrať dôležitú úlohu v slovenských národných pohyboch. Usiloval sa realisticky vyriešiť slovensko-maďarské pomery. Žiadal zabezpečenie rovnoprávnosti pre všetky národy v Uhorsku. Zasadzoval sa za všeobecné volebné právo bez majetkových, vzdelanostných či iných obmedzení. Bol spolu organizátorom petičnej kampane za obsadenie banskobystrického biskupského stolca po Štefanovi Moyzesovi slovenským biskupom. Bol obetavým mecénom slovenskej tlače a študentov. Angažoval sa za záchranu národného života. Podporoval založenie Katolíckeho kruhu v Skalici a zohral dôležitú úlohu v hlasistickom hnutí na Záhorí. Bol prispievateľom do viacerých periodík ako Concordia, Cyril a Method, Černokňažník, Kazateľňa, Katolícke noviny, Lipa, Pešťbudínske vedomosti, Sokol, Slovenské Noviny, ktorých bol od roku 1872 aj šéfredaktorom, i do nemeckých náboženských časopisov Písal pod pseudonymami: Ľudomil Slanický, M. Slanický, Záhorec, Ivan Dusarov a Ján Mallý – Dusarov. Okrem náboženských článkov písal i verše, filozofické reflexie, humoresky, mravoučné poviedky, tiež prekladal. Patril k najvýznamnejším slovenským novinárom v tzv. matičnom období, prispel ku vzniku moderného slovenského publicistického štýlu. V posledných rokoch sa venoval výlučne náboženskej činnosti. V roku 1882 sa stal pápežským komorníkom, v roku 1885 bratislavským kanonikom, v roku 1888 ostrihomským kanonikom. Svoju politickú angažovanosť zanechal, neprestal však podporovať národné hnutie i dianie v rodnej Skalici, kde dal postaviť z vlastných prostriedkov dnes už nejestvujúcu Dusarovskú kaplnku. Zomrel 19. septembra 1902 v Ostrihome, kde je aj pochovaný.
Ľudovít Košík
.JPG)
.jpg)
