Redaktor: Pán minister, aký odkaz chcete touto výstavou povedať slovenskej verejnosti?

Nikola Selaković: Slovenská republika, jej štátne vedenie štátu a môžeme slobodne povedať, aj najvyšší politickí predstavitelia, pevne stoja pri Srbskej republike a podporujú našu územnú celistvosť v Kosove a Metochii, základné princípy medzinárodného verejného práva a ochranu územnej celistvosti medzinárodne uznaných štátov.

Táto podpora je pre nás veľmi dôležitá. Má tiež veľký význam na medzinárodnej politickej scéne a prispieva k nášmu boju za naše postoje.

Na druhej strane, Kosovo a Metochia nie je pre nás len politickou otázkou. Kosovo a Metohija je súčasťou nášho štátu, na ktorého území srbská stredoveká štátnosť a kultúra priniesla svoje najkrajšie a najžiarivejšie plody.

To, čo srbská stredoveká štátnosť a kultúra zanechala a dosiahla v Kosove a Metochii, sú štyri pamiatky kultúry a duchovnosti, ktoré UNESCO zaradilo do zoznamu nehnuteľného kultúrneho dedičstva významného pre celé ľudstvo.

Ide o monastier Visoki Dečani (zapísaný v roku 2004), ako aj monastier Pećský patriarchát, monastier Gračanica a chrám Bohorodičky Ljevišskej v cárskom meste Prizren, ktoré boli do zoznamu zapísané v roku 2006.

Hovorí nám to o tom, že ide o kultúrne dedičstvo celého ľudstva, zároveň však o tom, že  pôvodne je ono srbské.

Význam tejto výstavy spočíva v tom, aby sme našich bratov a sestry – Slovákov a Slovenky – oboznámili o tom, prečo je pre nás Kosovo a Metochia dôležité.

A ono je pre nás, okrem iného, dôležité kvôli našim ľuďom, ktorí v Kosove a Metochii žijú, ako aj kvôli tomu, čo predstavuje srbské kultúrne dedičstvo na tomto území.

Redaktor: Ktoré pamiatky sú ohrozené?

Nikola Selaković: Ohrozených je veľa kultúrnych pamiatok. Ohrozené je všetko, čo je srbskou pravoslávnou kultúrnou pamiatkou. A ony sú ohrozené sú dvoma spôsobmi.

Jedným zo spôsobov je devastácia, poškodenie, demolácia. Stačí sa pozrieť na marec 2004 – za tri dni bolo zničených, poškodených alebo vypálených 34 chrámov a monastierov. O tom som už čosi aj povedal.

V období od roku 2003 do roku 2004 sme zaznamenali 31 útokov, pričom rozhodujúca väčšina týchto útokov bola namierená práve proti nášmu kultúrnemu dedičstvu.

Útoky teda môžu byť na jednej strane fyzické a na druhej strane hrozba prichádza prostredníctvom pokusov o falzifikovanie histórie, falšovanie dejín našich posvätných miest.

Monastier Visoki Dečani je napríklad kráľovským mauzóleom. Štefan Uroš III. Dečanský postavil tento chrám ako svoju zádušnú stavbu, aby v ňom mohol byť pochovaný a aby sa mnísi mohli modliť za jeho dušu až do konca sveta.

Tu, v rámci výstavy máte aj kópiu originálu zakladacej listiny z roku 1334, dlhej päť a pol metra. Listina zaznamenáva, ako kráľ založil túto svätyňu, čo jej daroval a na aký účel.

Ale dnes v Kosove a Metochii albánska historiografia tvrdí, že to nebol dar srbského kráľa, že to nemá nič spoločné s tým, že je tam pochovaný, a že táto svätyňa pôvodne patrí Albáncom.

Prečo to robia?

Albánci sa začali vo veľkom usadzovať v Kosove a Metochii až okolo roku 1690, teda asi pred 335 rokmi. A predstavte si – za celých tých 335 rokov nevytvorili v tejto oblasti ani jednu kultúrnu pamiatku.

Máme tam prehistorické dedičstvo, antické, byzantské, srbské stredoveké, osmansko-turecké, ako aj novoveké srbské dedičstvo – ale nemáme albánske.

Každý jeden z našich chrámov, každý jeden z našich monastierov, každé jedno z našich opevnených miest zo stredoveku v Kosove a Metochii je dôkazom toho, že táto zem je srbská. Neexistuje žiadny materiálny dôkaz o tom, že je táto zem albánska.

A preto je naše dedičstvo v Kosove a Metochii ohrozené – a nie je ušetrené, rovnako ako nie sú ušetrení ani žijúci ľudia, ktorí tam zostali žiť.

Redaktor: Ako môže Slovensko pomôcť pri zachovaní tohto unikátneho kultúrneho dedičstva?

Nikola Selaković: V prvom rade je Slovensko členom Európskej únie, a je aj členom NATO. Slovenská republika má kontingent svojich príslušníkov armády pôsobiacich v rámci mierových síl KFOR. To je pre nás veľmi dôležité.

Prečo?

Pretože Slovensko je jeden zo štátov, ktoré neuznávajú odtrhnutie sa tzv. Kosova. Hlas, ktorý Slovensko má – v prvom rade na medzinárodných fórach, či už v Organizácii Spojených národov, Rade Európy, Európskej únii, ako aj v špecializovaných agentúrach OSN, akou je UNESCO – je pre nás veľmi dôležitý.

A táto podpora zo strany Slovenska pre nás naozaj veľa znamená. Takže Slovensko nám už teraz pomáha a sme za to hlboko vďační – ako prezidentovi Pellegrinimu, tak aj premiérovi Ficovi, ale aj všetkým ich predchodcom, ktorí podporovali postoj, že Kosovo je srbské a že medzinárodné právo musí byť rešpektovať.

Redaktor: Dokedy podľa vás budú trvať protivládne demonštrácie v Srbsku?

Nikola Selaković: Pokusy o farebné revolúcie v Srbsku nie sú ničím novým. Takéto nezákonné, protidemokratické aktivity zamerané na zmenu moci bez volieb existovali aj u vás na Slovensku a v susednom Maďarsku, a tiež svojho času v Severnom Macedónsku, ako aj v mnohých ďalších krajinách po celej Európe.

Najdôležitejšie je, aby štát a jeho orgány fungovali, aby moc bola v rukách tých, ktorí chcú, aby sa kríza vyriešila rozumným a pokojným spôsobom, a aby sme konali v tomto smere.

Ale mali by sme povedať aj toto: nemáme žiadne ilúzie a veľmi dobre vieme, že zo zahraničia prichádza seriózna podpora pre tých, ktorí chcú zmeniť vládu v Srbsku prostredníctvom farebnej revolúcie.

A táto podpora nie je dobre mienená – ani voči Srbsku, ani voči srbskému národu. Väčšina občanov je o tom absolútne presvedčená a väčšina stojí pri vláde a prezidentovi v ich úsilí ubrániť náš štát.

Čo chcem obzvlášť zdôrazniť, je, že pokusy o zmenu moci majú za konečný cieľ zmenu nášho postoja k otázke Kosova a Metochie.

Cieľom je priviesť k moci v Srbsku tých, ktorí by v plnej miere zmenili postoj, ktorí by sa vzdali boja za Kosovo a Metochiu – a na to absolútne nikto nemá právo.

Redaktor: Srbsko nikdy neuzná samostatné Kosovo. Je nejaká nádej, že sa vráti späť do Srbska?

Nikola Selaković: Šanca bude existovať – ak ju vytvoríme. Ak budeme múdri, ak budeme rozumní a ak sa nevzdáme nášho boja.

Všetko to, čo sa dnes deje v Kosove a Metochii, je dôsledok veľkých geopolitických zmien, ktoré sa odohrali na konci minulého storočia – ako v Európe, tak aj vo svete. To sú veci, ktoré sa menia.

Čo sa však nesmie zmeniť, je naše odhodlanie bojovať za naše práva, za prežitie našich ľudí v Kosove a Metochii, bojovať za ochranu našej kultúry a nášho kultúrneho dedičstva na tomto území.

A poviem vám veľmi úprimne, osobne – keby som neveril, že Kosovo a Metochia sa môžu opäť dostať pod suverénnu vládu Srbskej republiky, ani by som sa do tejto činnosti nezapájal.

A ak táto generácia, ku ktorej patrím aj ja, v tom nedosiahne úspech, nuž – mám svojich synov. Učím ich a pripravujem ich, aby za to bojovali. Aby bojovali mierovými prostriedkami, kultúrne, civilizovane. A jedného dňa oni zasa budú učiť svojich synov.

Poviem vám niečo – možno to dnes v 21. storočí nie je populárne hovoriť, ale: my, ktorí žijeme dnes – nie sme história. História je oveľa dlhšia. Kosovo bolo pod Turkami päť storočí – päťsto rokov – a my sme vychovávali každú generáciu detí, aby žili pre to, aby Kosovo opäť patrilo Srbsku. A robíme to isté aj dnes. A pokiaľ to budeme naďalej robiť, existuje viera a nádej, že jedného dňa bude náš štát opäť kontrolovať tú časť územia, ktorá je pre nás najdôležitejšia, najposvätnejšia – pretože práve tu sa zrodila naša štátnosť a naša kultúra.