Zbraň zábavného ničenia: proti komu hrá Hollywood?

Washington/Hollywood 16. februára 2016 (HSP/Sputnik/Foto:TASR/AP-Don Ryan)

Hollywood je najväčší tvorca zábavných filmových a televíznych relácií a najlepší podľa úspešnosti predajov. Popularita a svetová rozšírenosť robia “továreň na sny” ideálnou zbraňou “mäkkej sily”, ktorú USA aktívne používajú

Ak horory, komédie a melodrámy bývajú veľmi často neškodnou zábavou, potom s akčnými filmami, thrillermi a historickými filmami bývajú komplikácie: v nich je dôležitý konflikt a v konflikte je nevyhnutný obraz nepriateľa. Tu je zaujímavé sledovať jemnú (alebo nie príliš jemnú) prácu Hollywoodu pri presadzovaní svojho pohľadu na svet v “realistických” filmoch – akčných filmoch, thrilleroch a historických Blockbusteroch.

Nepriateľov USA v takých filmoch je možné spočítať na prstoch – Rusko, Severná Kórea a “radikálni islamisti”. Občas je americká “message” podaná až príliš priamo. Napríklad vo filme “Pád Bieleho domu”, kde “severokórejskí teroristi”, proti ktorým bola bezmocná všetka rozviedka a všetky bezpečnostné zložky USA, zamaskovaní ako delegácia Južnej Kórei sa pokúsili zmocniť Bieleho Domu.

Ak je pravdepodobných nepriateľov málo, prichádza na scénu hrozba z domáceho prostredia – “zlí chlapci” z radov samotných Američanov. Tak pracovali autori filmu “Útok na Biely dom” (2013): bojovo naladená časť amerického establishmentu sa pokúša zvrhnúť prezidenta, aby “zastavili mierové iniciatívy USA na Blízkom východe”. Principiálne žiadnu inú krajinu nepošpinili ani nespomenuli, ale podišli ďaleko od reality. Iniciatívy USA na Blízkom východe a v regióne blízkeho východu nemožno nijako nazvať mierumilovnými.

Naozajstným ventilom sa pre amerických kinematografov stali nešpecifikované tváre teroristov a nacistov Druhej svetovej vojny. Obaja “nepriatelia” sú považovaní za úplné zlo, ktorého nie je hanba sa báť, preto je možné ich obraz využívať v akýchkoľvek filmoch.

Takými sa stali filmy “Zachráňte vojaka Ryana” (1998) s kultovou scénou výsadku spojencov v Normandii v roku 1944 a nedávny film “Americký sniper” (2014), ktorý rozpráva príbeh najsmrtonosnejšieho snipera v histórii USA.

Je jasné, že v hollywoodskych filmoch nikdy nebudú ukázané momenty histórie nevýhodné pre USA. Výsadok v Normandii vošiel v histórii ako najväčšia výsadková operácia, ktorá urýchlila oslobodenie Francúzska a priblížila kapituláciu Tretej ríše. Nebola ale natoľko dramatickým zlomom, aký vytvára oficiálna historiografia Západu. V roku 1944 sovietska armáda už obrátila chod vojny rozbitím blokády v Leningrade a obratom do útoku na všetkých frontoch.

Vo filmoch o Iraku filmoví tvorcovia pre zmenu nezmieňujú nič o nenájdených zbraniach hromadného ničenia, ktoré poslúžili ako zámienka k vtrhnutiu do krajiny bez mandátu OSN.

Hollywood spájajú s Ruskom už dávno, avšak nie práve teplé, vzťahy. Démonizovať Rusov začal americký filmový priemysel už v tridsiatych rokoch, keď ich prezentoval ako krutý, bezchrbtový, neporiadny a divoký národ. Počas “Studenej vojny” sa množstvo protiruských filmov počítalo na desiatky – “Rudý úsvit”, “Rambo-3”, “Hon na ponorku” a mnoho ďalších. Ukazovať Rusko ako nepriateľa a “hrozbu pre USA a celé svetové spoločenstvo” bola po dlhý čas (a až do súčasnosti zostáva) víťaznou stratégiou amerických filmových tvorcov.

Snaženie hollywoodskych scenáristov neprifarbiť, nepodčiarknúť, ale rovno zmeniť realitu objektívnych a ľahko overiteľných faktov je až podivuhodné.

Vo filme Stevena Spielberga “Most špiónov” (2015), ktorý je venovaný legendárnej výmene špiónov ZSSR a USA v roku 1962 v Berlíne, scenáristi úplne voľne reflektovali známe fakty. Advokát Rudolfa Abela Jamesa Donovana nebol “obyčajným poisťovacím právnikom”. Bol dôstojníkom námorníctva USA a pomocníkom žalobcu USA v Norimberskom procese v roku 1945. Bol to vysoko postavený advokát blízky armádnym štruktúram USA.

Gary Powers nebol hrdinom-Supermanom, ktorý odmietal vydať americké tajomstvo Sovietskemu zväzu. Bol to ranený pilot, ktorý zo svojej pozície nemal tajné informácie dôležité pre ZSSR. Asi práve preto Powers aktívne spolupracoval s vyšetrovacou komisiou a počas záverečnej reči na súde hovoril o svojom prečine ako o “ťažkom” a “trestu hodnom” čine. Za toto, za stratu najnovšieho lietadla a tiež za odmietnutie spáchať samovraždu s pomocou otrávenej ihly, ktorú dostal od CIA pred štartom, bol Powers doma prijatý takmer ako zradca. Jeho kariéra vojenského pilota po sovietskom zajatí skončila. Definitívne bol Powers rehabilitovaný uprostred deväťdesiatych rokov, keď mu bolo posmrtne dané vysoké vyznamenanie USA.

Sovietsky špión Rudolf Abel nebol odhalený výsledkom špeciálnej operácie FBI, ale bol zradený iným agentom, ktorý sa dobrovoľne vydal americkej vláde. Osud rozviedčika tiež neostal neznámym, ako ukazuje film. Rozviedčik William Fisher (to je jeho skutočné meno), ktorý nevyzradil žiadne informácie o svojej práci špeciálnym službám USA, sa zotavil po svojom pobyte v americkom väzení a vrátil sa do práce v rozviedke ako konzultant a učiteľ. Nebol “zabudnutý svojou krajinou”, ale pokračoval v službe vlasti bez akejkoľvek straty práv alebo prenasledovanie zo strany vlády.

“Most špiónov” priniesol svojim tvorcov 162 miliónov dolárov a bol nominovaný v šiestich kategóriách na cenu “Oskara”. Tento film videli tisíce ľudí na celom svete, v ktorých očiach poznámka “založené na reálnych udalostiach” pravdepodobne navždy sformovalo predstavu o známej výmene amerického pilota za sovietskeho špióna.

Avšak v rade hollywoodskych filmov je to len ďalšia epizóda starostlivého falšovania faktov, ktorá sa na rozdiel od filmov, ktoré otvorene diktujú americký pohľad na svet, aspoň dá sledovať.