Bratislava 14. mája 2021 (HSP/Foto:TASR-Jaroslav Novák)

V justícii sa pripravujú personálne čistky. Pozrime sa bližšie na kľúčovú osobu, ktorá bude riadiť výber sudcov na miesta podľa novej súdnej mapy. V prostredí justície sa o nej dajú dozvedieť naozaj zaujímavé veci

Nedávno sme publikovali článok o tom, ako sa vládna junta snaží do justície všetkými možnými spôsobmi dosadiť svojich ľudí. Článok nájdete tu. V tejto „personálnej práci“ je zvlášť aktívna jedna členka Súdnej rady, emeritná sudkyňa Katarína Javorčíková.

JUDr. Javorčíková je najdôležitejším človekom v Súdnej rade SR, ktorý vyberá členov do hodnotiteľských a výberových komisií, ktoré potom vyberajú nových sudcov a predsedov súdov pre celé Slovensko. V uvedenom článku sme písali o tom, ako Javorčíková vyberá do týchto komisií ľudí s jedným politickým názorom a prístupom, čo je predpokladom, aby títo následne za sudcov a predsedov súdov vyberali „tie správne kádre“. Dnes sa bližšie pozrieme na to, kto vlastne Katarína Javorčíková je – a je to pohľad viac než zaujímavý.

Javorčíková píše Čaputovej

Lepšiemu pochopeniu, kto je JUDr. Javorčíková (neskôr sa volala Kiapešová, ešte neskôr Stránska, až napokon sa opäť vrátila k menu Javorčíková), by možno pomohli aj pikantné fakty z jej naozaj pozoruhodného osobného života, ale venujme sa radšej téme justície: táto sudkyňa, ktorá je zároveň aj hlavnou predstaviteľkou silne politicky predpojatej iniciatívy Za otvorenú justíciu, napísala svojej kamarátke Zuzane Čaputovej krátko po jej inaugurácii do funkcie prezidentky Slovenskej republiky otvorený list (môžete si ho prečítať).

V tomto liste Javorčíková spomína na spoluprácu s Čaputovou:

„V rámci aktivít neziskovej organizácie Via Iuris a združenia Sudcovia ,Za otvorenú justíciu‘ sme spolupracovali na viacerých projektoch zameraných na zvyšovanie dôveryhodnosti a efektívneho fungovania slovenského súdnictva, aby sa stalo skutočným garantom fungovania nášho právneho štátu. Vaše zvolenie do najvyššej ústavnej funkcie vnímam v tomto procese ako veľkú nádej, že sa naše spoločné vízie v slovenskom súdnictve podarí postupne presadiť.“

A v čom majú tie ich „spoločné vízie“ spočívať? To sa dozvedáme v ďalšom texte listu, keď najskôr je pomenovaná príčina všetkého zla, ako ju Javorčíková vidí:

„Po tom, ako sa stal Štefan Harabin predsedom Najvyššieho súdu a súdnej rady, a medzitým aj ministrom spravodlivosti, mohla verejnosť v priamom prenose sledovať, čo všetko si mohol s politickým krytím vládnucej moci dovoliť. Ako sa dá beztrestne zneužívať vysoká štátna funkcia pod zásterkou ochrany nezávislosti sudcov, ako sa dajú prežiť dôkazy o prepojenosti sudcu na podsvetie, ako sa dá korumpovať sudcov z prostriedkov štátu za ich podporu a lojalitu, ako sa dajú úspešne profesionálne likvidovať a osobnostne ponižovať jeho názoroví oponenti. To všetko pred zrakmi mlčiacej drvivej väčšiny sudcovského stavu.“

Pravda, to sa už písal rok 2019, ale Javorčíková zdôraznila:

„Aj keď sa v roku 2014 mocenská éra Harabina v justícii formálne skončila, justícia ďalej funguje pod takmer identickým vedením ako za jeho čias.“ Uviedla tiež: „Problém nadmerného prieniku politiky do výkonu súdnictva citlivo vnímajú všetky vyspelé demokratické štáty.“ A v ďalšom texte listu veľmi jemne naznačuje, že s výberom sudcov treba niečo urobiť. Čo konkrétne, to teraz vidíme v praxi, keď sa v justícii rozbehla personálna čistka v duchu najlepších čistiarenských tradícií z histórie 20. storočia.

V liste sú „drobné nepresnosti“ a všeličo dôležité v ňom chýba

Javorčíkovej list Čaputovej si všimli aj jej kolegovia, ktorí poukazujú na to, že v uvedenom liste sa jeho autorka dopustila viacerých „nepresností“, ak to máme povedať jemne, a viaceré podstatné skutočnosti „zabudla spomenúť“.

Tak napríklad Javorčíková, ktorá sa tak aktívne ozvala proti politizácii a netransparentnosti pri výbere sudcov, zabudla spomenúť zázračné začiatky svojej kariéry, na ktorých iste nemal žiadny podiel jej otec, ktorý za socializmu patril medzi popredných činovníkov režimu v justícii.

Náš dôveryhodný zdroj z prostredia justície, píše:

„Snáď je možné s istotou očakávať, že (Javorčíková) si aspoň pamätá, kto bol jej otec a aký bol jej kariérny postup, hodnoteniu ktorého sa úspešne dlhodobo vyhýba, keďže bol nesporne závratný, čo jej však vôbec nebráni v súčasnej dobe tvrdiť, že v mnohých prípadoch noví sudcovia prišli na súdy pokriveným spôsobom.“

Vzhľadom na uvedené tvrdenia je zrejme potrebné si pripomenúť, že JUDr. Katarína Javorčíková už ako študentka PF UK v Bratislave poberala mesačné rezortné štipendium prokuratúry ako nádejná kádrová posila tohto rezortu, pričom ,transparentnosť‘ tohto výberu študenta určite nemôže spochybniť skutočnosť, že jej otec, JUDr. Ján Javorčík od roku 1973 do roku 1986 pracoval ako riaditeľ personálneho odboru na Generálnej prokuratúre.“

A potom nasledoval raketový štart kariéry: „JUDr. Javorčíková po ukončení štúdia nastúpila priamo na Okresnú prokuratúru Bratislava IV, po roku sa stala prokurátorkou a už po dvoch rokoch na Okresnej prokuratúre postúpila nesporne na základe tiež transparentného výberového konania na Mestskú prokuratúru, ktorej šéfom bol práve jej otec,“ hovorí zdroj.

Javorčíkovci a ich „boj proti starému režimu“

Javorčíková, ktorá sa tak usilovne zasadzuje o demokratické pomery v justícii, možno iba pozabudla spomenúť, čím sa ona a jej otec zaoberali pred rokom 1989.

„Jej otec viedol obžalobu vo veci tzv. bratislavskej päťky (päť vtedajších popredných disidentov na Slovensku: Čarnogurský, Kusý, Ponická, Selecký, Maňák) a týchto ľudí poslal za mreže,“ hovorí zdroj.

A dcéra? „Ona sama ako prokurátorka pod priezviskom Stránska, napriek tomu, že ako tvrdí, nechápala ako mladá prokurátorka nebezpečnosť konania týchto obžalovaných, ešte 1. 12. 1989 (t. j., dva týždne po začatí ,Nežnej revolúcie‘) podala obžalobu voči trom maloletým deťom pre trestný čin opustenia republiky,“ hovoria Javorčíkovej kolegovia.

Tento zdroj tiež uvádza, že Javorčíková nastúpila na súd, a to nie na súd prvého stupňa (okresný súd, resp. súd prvej inštancie), ale rovno ako odborníčka na trestné právo, bez akejkoľvek prípravy na prácu sudcu (justičný čakateľ, resp. sudca okresného súdu, čo by bol bežný kariérny postup) na obchodný úsek na Krajský súd v Bratislave. Čisto náhodou práve v období, keď jej otec odišiel z prokuratúry do advokácie a začal sa venovať práve obchodno-právnym sporom.

Prieťahy v justícii sú zlé – ak to robia druhí

JUDr. Javorčíková sa dlhodobo prezentuje ako kritička prieťahov v justícii. Lenže práve jej senát dlhodobo dosahoval zlé pracovné výsledky, keď od apríla 2008, keď začínal s nulou, dosiahol ku koncu roka 2016 astronomických 591 nevybavených vecí, z ktorých bolo 387 starších ako jeden rok. Javorčíková tvrdí, že to všetko bolo spôsobené nepriaznivými okolnosťami. Podľa nášho zdroja to však bolo dokonca naopak.

Javorčíkovej senát mal totiž nevídane nadštandardné podmienky na prácu, keďže predsedníčkou súdu bola vtedy Javorčíkovej kamarátka JUDr. Darina Kuchtová. Mimochodom, tá je dnes tiež členkou Hodnotiacej komisie Súdnej rady (skúste hádať, kto ju tam navrhol) a náhodou aj členkou iniciatívy Za otvorenú justíciu, ktorej Javorčíková šéfuje. A aby toho nebolo málo, Javorčíková ju okrem hodnotiacej komisie nominovala ešte aj do výberovej komisie na výber nových sudcov a predsedov súdov!

Teda táto JUDr. Kuchtová napríklad Javorčíkovej senátu v roku 2009, podľa zdroja z justície, na tri mesiace bez udania dôvodu zastavila prideľovanie nových prípadov. (Možno aby tá štatistika nevyzerala tak desivo a nebodaj sa niekto „zhora“ nezačal o vec zaujímať?)

Nemenovaný zdroj z justície zdôrazňuje, že vysoký počet nevybavených vecí v Javorčíkovej senáte 14, čo si tento senát zapríčinil výlučne sám tým, že ich ignoroval a nechal ich pokojne rásť. A poukazuje na absurdný fakt, že Javorčíková dokonca žiadala vedenie súdu o zaradenie ďalších dvoch sudcov do jej senátu (čím by sa senát stal päťčlenným!), teda vlastne žiadala, aby spisy, ktorých sa ona a jej kolegyne roky nedotkli, za ne vybavil niekto iný. Mala to údajne zdôvodniť jej angažovaním sa v spolitizovanom združení Za otvorenú justíciu…

JUDr. Javorčíková popri sudcovskom povolaní vykonávala funkciu prezidenta Združenia za otvorenú justíciu, pripravovala projekt Právo a spravodlivosť, venovala sa vzdelávaniu bežných ľudí. To všetko by bolo fajn, lenže to sú mimopracovné aktivity, ktoré nemala vykonávať na úkor práce sudcu – a presne to sa dialo, keď sama nechávala celý rad prípadov roky ležať nedotknutých.

A nielen to – JUDr. Javorčíkovej, dožadujúcej sa poctivej práce od iných sudcov a ich čestnosti, neprekážalo – čo taktiež zabudla vo svojom Otvorenom liste uviesť – že nemala problém žiadať vedenie súdu, aby jej zastavilo prideľovanie prípadov na celých 12 mesiacov na úkor ostatných senátov, konštatuje zdroj.

Bojovníčka proti korupcii

Javorčíková sa vo svojom otvorenom liste Čaputovej dôrazne hlási k potrebe očistiť justíciu od korupcie či protekcionizmu. Zdroj z justície však tvrdí, že Javorčíková vo vlastnej kauze, riešenej na Krajskom súde v Bratislave „lobovala“ u svojich kolegýň za urýchlené rozhodnutie v jej prospech.

Iný prípad sa mal týkať jej otca. „Práve o JUDr. Javorčíkovej, predtým Kiapešovej, Stránskej, je verejne známe, ako žiadala svojich kolegov, aby v čase tzv. konkurznej mafie ustanovili do funkcie správcu konkurznej podstaty jej otca JUDr. Javorčíka, ktorý v rokoch 1995 – 2000 zinkasoval v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 38K/11/1995 ako správca sumu viac ako 65 mil. Sk (2. 157. 604 eur),“ tvrdí zdroj z justície.

Všetky tieto informácie Javorčíková vo svojom liste kamarátke Čaputovej takisto zabudla uviesť. Za to sa tam však sťažuje na sústavné spoločenské problémy ako je najmä nezávislosť súdov, vymáhateľnosť práva či boj proti korupcii. A nezabudla napísať:

„Z mojej vlastnej skúsenosti dlhoročného sudcu vo výkone som dospela k poznaniu, že príčiny nie sú v zlom nastavení systému súdnictva, ale v ľuďoch, ktorí súdnu moc vykonávajú.“

Dnes je kľúčovým človekom, ktorý ovplyvňuje výber sudcov

Javorčíková v liste kamarátke Čaputovej píše, že zákon pozná rôzne nástroje, aby výber nových sudcov a ich kariérny postup garantovali v súdnictve najkvalitnejších, morálne aj odborne integrovaných právnikov, ale všetko závisí od ľudí.

A ona je teraz tá, ktorá má výber tých ľudí na starosti. Do akej miery je na túto pozíciu vhodnou a kvalifikovanou osobou ona sama? Ak by sme aj dali stranou jej doterajšie pracovné a v podstate aj politické pôsobenie, o čom by mohol napovedať napríklad jej názor na situáciu, ak nejakého sudcu, napriek nedokázanej vine v trestnom konaní, budú škandalizovať masmédiá. Podľa nej takýto sudca, „v snahe nevystaviť sa nedôvere ľudí, by sa mal svojej funkcie vzdať, alebo navrhnúť jej prerušenie“.

Lenže čo tým vlastne JUDr. Javorčíková hovorí o svojej odbornosti, morálke a sudcovskej cti? Veď ona de facto žiada, aby dotknutý sudca rezignoval na svoje ústavné práva a podriadil sa tlaku médií. Majú teda ešte vôbec rozhodovať nezávislí sudcovia alebo už radšej médiá so svojimi majiteľmi, možnými zištnými záujmami a motiváciami? Čo týmto hovorí JUDr. Javorčíková o svojom chápaní nezávislosti a transparentnosti súdnictva? A akých sudcov bude mať Slovensko, ak budú vyberaní „na obraz“ emeritnej sudkyne JUDr. Kataríny Javorčíkovej?

Ale na koniec trochu optimizmu. Ministerka spravodlivosti Mária Kolíková verí, že Javorčíková je ten správny človek, ktorý pomôže urobiť reformu v justícii. Hovorí o nej: „Je to človek, ktorý je známy aj svojimi vyhláseniami podporou tých hodnôt pri reforme justície, ktoré osobitne dnes sú dôležité a verím tomu, že práve takýto človek v Súdnej rade, ako aj ostatní členovia Súdnej rady, ktorých menovala vláda, ale aj parlament, nám pomôžu pri reforme v justícii.“

Ministerka spravodlivosti teda verí, že JUDr. Javorčíková urobí justíciu lepšou. A keď tomu verí ministerka Kolíková, tak prečo by sme nemali veriť my občania, no nie?

Ivan Lehotský