Junta, ktorá v súčasnosti vládne na Slovensku, vyvíja intenzívnu snahu ovládnuť všetky sféry života, vykynožiť politickú opozíciu bezo zvyšku. Jednou z posledných oblastí, kde sa to ešte celkom nepodarilo, a kde ešte prebieha boj, je práve justícia. Aj preto táto koalícia realizuje tzv. reformu justície, čo je zmes užitočných, neužitočných aj celkom nezmyselných opatrení, pod zásterkou ktorých prebieha to, čo z histórie, napríklad z 50. rokov dobre poznáme: klasická personálna čistka. Ako na to idú?

Najskôr si treba povedať niečo o profesných organizáciách sudcov na Slovensku. Hlboké politické rozdelenie spoločnosti na dva tábory, tak ako aj v iných rezortoch, sa nemohlo neprejaviť aj medzi sudcami. Zďaleka najväčšou organizáciou sudcov na Slovensku je nepolitická stavovská organizácia Združenie sudcov Slovenska (ďalej ZSS, viac o nej nájdete TU) s približne 650 členmi.

A potom je tu iniciatíva Za otvorenú justíciu (ďalej ZOJ). Tá na svojej stránke (viď TU) uvádza menný zoznam svojich zakladateľov a sympatizantov, je ich spolu 36: zakladateľov je 15, z toho 5 emeritných, teda už neaktívnych, a sympatizantov je 21, z toho 4 emeritní (teda aktívnych sudcov je v organizácii 27).

Vidíme teda, že svojím štatútom, ale najmä veľkosťou svojej členskej základne je ZSS omnoho významnejšia než ZOJ – ale čuduj sa svete, v systémových masmédiách zase dostávajú nepomerne väčší priestor členovia ZOJ než členovia ZSS.

ZOJ – pevnosť euroatlantistov

Na rozdiel od ZSS sa iniciatíva Za otvorenú justíciu veľmi zreteľne politicky profiluje. Jasné je to napokon už z textu, ktorým sa ZOJ na svojej stránke predstavuje (stránka je aj v angličtine, už aj to naznačuje, odkiaľ vietor fúka): „ZOJ nie je organizovaná skupina ,nejakých členov‘. Je to iniciatíva sudcov založená na spoločných hodnotách, ktoré roky buduje a obhajuje.

Vznikla spontánne, keď justíciu začali ovládať ľudia ako Štefan Harabin vo funkcii ministra spravodlivosti a spriaznení sudcovia okolo neho, ktorí do sudcovského stavu vnášali svoje zvláštne predstavy búrajúce otvorenosť, transparentnosť a najmä dôveryhodnosť justície.

Vytrácali sa aj také jej atribúty akými sú spravodlivosť a čestnosť. Na niektorých súdoch sa budovala vnútorná korupcia (finančné odmeňovanie či kariérny postup len vyvolených sudcov) a nevídané rodinkárstvo,“ píše ZOJ na svojej stránke.

Teda cieľom a poslaním ZOJ je údajne boj proti rodinkárstvu, netransparentnosti a korupcii. Skôr než sa posunieme ďalej, bude dobré si toto zapamätať a pre istotu ešte upresniť pojem „korupcia“. Bežne sa tým totiž myslí iba úplatkárstvo, teda situácia, keď niekto niekomu dá za bezprostrednú protislužbu nejakú obálku a podobne. Toto slovo však má širší význam, zahŕňa zneužívanie moci vo všeobecnosti, vrátane dosadzovania „svojich ľudí“ na miesta, kde potom budú môcť byť „užitoční“. Je dôležité si toto vždy uvedomovať, keď niekto kúzelné slovíčko „korupcia“ (dnes také obľúbené) používa.

A teraz sa poďme pozrieť na to, ako si táto transparentná a antikorupčná partička predstavuje výber ľudí na jednotlivé sudcovské pozície.

Takže tomuto oni hovoria transparentnosť a nekorupčnosť

Kandidátov na sudcov a predsedov súdov na Slovensku najprv hodnotí niektorá hodnotiaca komisia. Tie sú tri, každá má troch členov. Spolu je to teda deväť hodnotiteľov, ktorých vyberá Súdna rada (čo je ústavný orgán sudcovskej legitimity). Kandidátov na hodnotiteľov navrhuje poverená členka Súdnej rady SR Katarína Javorčíková, emeritná sudkyňa Krajského súdu v Bratislave, ktorá je zároveň hovorkyňou ZOJ. Dodajme ešte, že členovia hodnotiacich komisií počas svojho členstva v komisiách nevykonávajú činnosť sudcov, ale majú plný plat sudcov a k dispozícii kancelárie a počítače.

Javorčíková navrhla za Súdnu radu Slovenskej republiky do hodnotiacich komisií určitý balík kandidátov, z ktorých podstatná časť je zo ZOJ. Súdna rada z nich vybrala deväť hodnotiteľov, medzi nimi aj troch členov ZOJ: v komisii č. 2 je jedna a v komisii č. 3 až dve zástupkyne ZOJ, ktoré teda majú v tej jednej komisii väčšinu. O politických preferenciách ďalších členov nevieme, ale navrhovala ich tá istá členka Súdnej rady Javorčíková.

Potom, ako kandidáti na budúcich slovenských sudcov a predsedov súdov prejdú hodnotením, si ich zoberú do parády iné komisie: výberové. Členov týchto výberových komisií takisto volí Súdna rada, a takisto na návrh členky Javorčíkovej. Tá nedávno navrhla doplniť databázu kandidátov na členov výberových komisií. A keď sa pozrieme na to, koho pani Javorčíková navrhla, zistíme, že z dvanástich mien na doplnenie do tých komisií siedmi sú zakladatelia a sympatizanti ZOJ. Asi už ani netreba dodávať, že väčšinu týchto nominácií Súdna rada na svojom zasadnutí prijala.

Pikantnosťou je potom nominácia sudkyne Dariny Kuchtovej, ktorá je nielen členkou hodnotiacej komisie, ale je navrhnutá aj do výberovej komisie. Predstavme si, ako to môže fungovať: hovorkyňa ZOJ Javorčíková na Slovensku niekde objaví vhodného kandidáta. Toho posunie svojej kamarátke zo ZOJ Kuchtovej, a tá kandidáta najskôr vyhodnotí a potom ho vyberie – či už za sudcu, alebo za predsedu súdu…

Teda hovorkyňa „antikorupčnej“ ZOJ, ktorej hlavným poslaním je bojovať proti korupcii a princípu „našich ľudí“ v justícii, presadila presne v štýle „našich ľudí“ absolútne neproporčným spôsobom do hodnotiacich a výberových komisií ľudí z jedného politického vreca, kamošov z tej istej organizácie. O tom, aké môžu mať komisie v takomto zložení kritériá na sudcov, najlepšie vypovedá vyjadrenie predsedu Súdnej rady Jána Mazáka na margo jednej kandidátky, ktorú komisia v minulosti neschválila, pretože síce odborne vyhovovala, ale „bola nevhodná, lebo sa hlásila k Harabinovi“.

Kto vlastne má v rukách justíciu v „tejtokrajine“?

V slovenskej justícii však je prinajmenšom ešte jedno ďalšie dôležité hniezdo apologétov (či rovno agentov?) „euroatlantizmu“. Volá sa Via iuris a je to politicky absolútne jednofarebné občianske združenie, ktorého súčasní či bývalí členovia majú dnes naozaj zaujímavý podiel na moci v tomto štáte.

V čele štátu máme prezidentku, ktorá pôsobila v strane Progresívne Slovensko, a bola 17 rokov zamestnaná v organizácii Via Iuris, robila tam programovú riaditeľku. Ministerka spravodlivosti Mária Kolíková (Za ľudí) spolupracovala dlhé roky s Via Iuris a robila koncipientku u zakladateľa Via Iuris Jána Hrubalu, mimochodom, člena ZOJ.

Tento istý Hrubala bol zvolený za predsedu Špecializovaného trestného súdu (ŠTS) v Pezinku potom, ako úderka Denníka N a strany Za ľudí (tlačovka J. Šeligu) brutálne zdiskreditovala predošlého predsedu ŠTS Michala Trubana. V rámci výmeny kádrov za našich ľudí „reformy súdnictva“ sa zakladá Najvyšší správny súd, v prvom kole výberového konania už uspela advokátka Kristína Babiaková, ktorá spolupracovala s Via Iuris a robila koncipientku ministerke Kolíkovej. Členmi Súdnej rady, a súčasne aj poprednými členmi Via Iuris sú aj Pavol Žilinčík a Andrej Majerník. Ďalší členovia Via Iuris sú v súčasnosti prihlásení vo výberových konaniach na ďalšie kľúčové miesta v justícii.

O tom, ako sa na organizáciu Via Iuris pozerajú ostatní právnici, vypovedá napríklad názor jednej nemenovanej „bežnej“ advokátky: „Pri tej Via Iuris som nikdy veľmi nerozumela tomu, o čo tam ide. Vedela som ako advokát, že nerobia klasickú advokátsku otročinu, ale viacmenej len vznešené témy. Tiež som nepochopila, prečo by mali mať punc tých správnych, ktorí majú udeľovať nejaké ocenenie … Ja ako advokát som nebola nikým dotovaná, nedostávala som žiadne dary. Ako pre každého normálneho advokáta, aj pre mňa platil SZČO model – platba v závislosti od výkonu, po výkone. A nemyslím si, že by som robila právo inak, než v záujme zachovania právneho štátu. Ale ocenenia som nerozdávala, to mi teda fakt nenapadlo.“

Len celkom na okraj spomeňme, že najväčšími podporovateľmi organizácie Via Iuris sú subjekty ako Open Society Foundations, Veľvyslanectvo Spojených štátov amerických, Nadácia ESET a podobné. Samozrejme, to teoreticky nič nemusí znamenať. Teoreticky je justícia na Slovensku úplne nezávislá, slobodná a politicky úplne neutrálna.

Teoreticky.

Ivan Lehotský