V minulosti práve on, v rámci svojej kandidatúry na funkciu generálneho prokurátora v roku 2010 navrhoval obmedzenie monokracie generálneho prokurátora s cieľom zúžiť možnosť prípadného zneužitia tejto funkcie a uplatňovať nulovú toleranciu ku korupcii a klientelizmu v prostredí prokuratúry, kvôli čomu mal byť neskôr účelovo disciplinárne stíhaný[3]. Neskôr bol jedným z mála, ktorí sa otvorene zastali prokurátora JUDr. Vasiľa Špirka[4]. Svojej kandidatúry na funkciu generálneho prokurátora v roku 2020 sa dobrovoľne vzdal, aby umožnil dosiahnutie politického knosenzu na osobe nového generálneho prokurátora[5]. Je až čarovne slovenské ako rýchlo sa z „hrdinu“ stanete „nulou“, a to len preto, že rozhodnete v rozpore s očakávaniami a predstavami určitej časti spoločnosti, či dokonca niektorých vlastných kolegov. Ľudia, ktorí celý život konkrétnymi skutkami preukázvali svoje hodnotové nastavanie a ľudskú i profesijnú odvahu sa nemenia, len nepodliehajú vonkajším tlakom, bez ohľad na to, z ktorej strany prichádzajú. To isté sa nedá povedať o všetkých bývalých prokurátoroch ÚŠP GP SR, ktorí svoj „hodnotový rebríček“ náhle objavili až v posledných rokoch.

Trestná vec obvinenej Rosselet-Christ a spol.

Nie každé zastavenie trestného stíhania sa stretlo s takým záujmom, pohoršením a odsúdením. Takým prípadom bola aj trestná vec obvinenej Rosselet-Christ a spol.,občanov Švajčiarskej konfederácie a Talianska, stíhaných pre pokračovací trestný čin falšovania a pozmeňovania peňazí a cenných papierov podľa § 140 ods. 1, ods. 2, ods. 4 písm. b) Trestného zákona účinného do 01.01.2006, pri trestnej sadbe 5 až 10 rokov, v jednočinnom súbehu s pokusom pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 8 ods. 1 k § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona účinného do 01.01.2006, pri trestnej sadzbe 5-12 rokov, na tom skutkovom základe, že zadovážili a prechovávali falzifikáty šekov v celkovej hodnote 17.775.912,5 eur, ktoré v decembri 2002 predložili pracovníčke pobočky Slovenskej sporiteľne, a.s., a dali príkaz na inkaso šeku v úmysle získať týmto peňažné prostriedky, pričom však po prevzatí tohto šeku bolo zistené, že šek je falošný a z tohto dôvodu nedošlo k jeho preplateniu.

ŠTS uznesením zo dňa 17.05.2016 sp. zn. 2T/3/2013 zastavil trestné stíhanie obvinených z dôvodu extrémnych prieťahov v konaní s poukazom na § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, t. j. lebo tak ustanovuje medzinárodná zmluva, konkrétne dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd („dohovor“). Problémom je, že dohovor nič také vo svojich ustanoveniach neuvádza a ESĽP nikdy nič takého vo svojej rozhodovacej činnosti nepovedal.

Rozhodnutie opisuje celkový priebeh trestného konania, ktoré začalo ešte v roku 2003 a umožňuje porovnať nielen prácu prokurátora krajskej prokuratúry a prokurátora ÚŠP ale aj postup krajského súdu v tom čase konajúceho ako súdu prvého stupňa a ŠTS a na konkrétnom príklade si spraviť názor na údajnú opodstatnenosť špecializovaných trestných zložiek.

Prípravné konanie dozorované prokurátorom Krajskej prokuratúry v Nitre trvalo celkom 2,5 roka a následné konanie pred Krajským súdom v Nitre trvalo necelé 3 roky, z toho samotné dokazovanie na hlavnom pojednávaní trvalo len 3 dni. Po vrátení trestnej veci prokurátorovi na došetrenie len doplnenie dokazovania dozorujúcim prokurátorom ÚŠP trvalo 5 rokov a konanie pred ŠTS viac ako 3 roky, pričom ŠTS vo veci ani nezačal konať. V dôsledku až nepochopiteľného postupu prokurátora ÚŠP a následne senátu ŠTS, ktorí napriek pomerne jednoznačným záverom najvyššieho súdu neodovzdali trestnú vec justičným orgánom Švajčiarska bezprostredne po jej vrátení do prípravného konania trestná vec dospela až do štádia, že bola vo Švajčiarsku premlčaná a justičné orgány odmietli jej prevzatie. Rovnako justičné orgány Švajčiarska vyjadrili údiv nad takýmto postupom slovenských justičných orgánov, za ktorý odmietli niesť zodpovednosť.

Zastavenie trestného stíhania pre prieťahy predstavovalo nielen rozhodnutie, ktoré nemalo oporu vo vnútroštátnych procesných predpisoch a už vôbec nie v rozhodovacej činnosti ESĽP ale najmä predstavovalo spôsob akým sa ÚŠP a ŠTS potichu zbavili spisu a zodpovednosti.

Prípravné konanie a konanie pred Krajským súdom v Nitre

Trestné stíhanie bolo začaté uznesením Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Nitre pod ČVS: KÚJP-2/OVEK-2003 zo dňa 08.01.2003 a súčasne bolo vznesené obvinenie Rosselet-Christ a spol. pre trestný čin falšovania a pozmeňovania peňazí a cenných papierov podľa § 140 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona a pokus podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona k trestnému činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona a iné.

Obvinení boli uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn. 5Tpr 1/03 zo dňa 12.01.2003 vzatí do väzby, ktorá začala plynúť okamihom zadržania dňa 07.01.2003 o 14:00 hod., ktorá bola opakovane predlžovaná.

Dňa 01.09.2004 nadobudol účinnosť zákon č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry, pričom právomoc Špeciálneho súdu vykonával Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý sa stal príslušným na rozhodovanie v prípravnom konaní v predmetnej trestnej veci. V súlade s ustanovením § 15a a § 454a Trestného poriadku veci, ktoré patria do právomoci Špeciálneho súdu, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie pred 01.09.2004 a v ktorých bola podaná obžaloba na okresné, krajské alebo vojenské obvodné súdy a na vyšší vojenský súd a do 01.09.2004 v nich nebolo nariadené hlavné pojednávanie, boli z príslušných podriadených okresných a krajských prokuratúr prevzaté na ÚŠP. Medzi tieto trestné veci patrila aj trestná vec obvinenej Rosselet-Christ a spol., keďže príslušnosť bola daná podľa § 15a ods. 2 písm. d) Trestného poriadku účinného do 31.12.2005[6].

Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici vykonávajúceho od 01.09.2004 právomoc Špeciálneho súdu sp. zn. Pš 33/2004 zo dňa 28.10.2004 v spojení s uznesením NS SR sp. zn. 5To 120/2004 zo dňa 28.12.2004 bola u obvinených predĺžená lehota trvania väzby do 07.01.2005. Väzba u obvinenej Rosselet-Christ trvala až do 18.05.2006, keď bola príkazom NS SR prepustená z väzby na základe rozhodnutia ÚS SR zo dňa 17.05.2006 sp. zn. III. ÚS 84/06. Obvinená bola vo väzbe celkom 3 roky, 4 mesiace a 11 dní. Po prepustení z väzby na slobodu sa obvinená vrátila späť do Švajčiarska. U spoluobvineného väzba trvala až do 04.01.2007, keď bol príkazom NS SR sp. zn. 4To 99/2006 zo dňa 04.01.2007 prepustený na slobodu v súvislosti s vyhlásením oslobodzujúceho rozsudku. Spoluobvinený bol vo väzbe celkom 3 roky, 11 mesiacov a 27 dní.

V súvislosti s väzobným stíhaním obvinenej Rosselet-Christ ESĽP rozsudkom zo dňa 26.10.2010 č. 25329/09 konštatoval porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, keďže príslušné vnútroštátne orgány nepostupovali v trestnom konaní s osobitnou starostlivosťou vyžadovanou v prípade osoby vo väzbe.

Dňa 09.07.2005 prokurátor Krajskej prokuratúry Nitra podal na Krajskom súde v Nitre obžalobu. Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 6T 4/05 zo dňa 21.12.2005 o odmietnutí obžaloby a vrátení trestnej veci prokurátorovi na došetrenie NS SR uznesením sp. zn. 1To 10/2006 zo dňa 01.02.2006 zrušil a prikázal krajskému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Najvyšší súd sa nestotožnil s názorom krajského súdu, že spis, v časti týkajúcej sa spoluobvineného, musel byť preložený do francúzštiny.

Dňa 21.04.2006 Krajský súd v Nitre určil termín hlavného pojednávania na dni 13.-14.06.2006. Na pojednávanie sa nedostavila obvinená Rosselet-Christ s tým, že nie je schopná zo zdravotných dôvodov v priebehu nasledujúcich týždňov absolvovať cestu. Z uvedeného dôvodu bola jej trestná vec vylúčená zo spoločného konania na samostatné konanie a hlavné pojednávanie so spoluobvineným sa uskutočnilo v dňoch 05.10.2006, 13.11.2006 a dňa 30.11.2006, keď krajský súd vyhlásil rozsudok, ktorým spoluobvineného oslobodil spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obvinený.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4To/98/2006 zo dňa 10.01.2008 rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6T/4/2005 zo dňa 30.11.2006 zrušil a súčasne vec vrátil krajskému prokurátorovi na došetrenie. Najvyšší súd vo všeobecnosti konštatoval, že vo veci proti sebe stoja dve skupiny dôkazov. Pre objasnenie a posúdenie veci je potrebné vypočuť ako svedka osobu, u ktorej justičné orgány Švajčiarska pri domovej prehliadke zaistili aj fotokópiu predmetného šeku, ku ktorému následne podal v priebehu trestného konania bližšie vysvetlenie. Od výsluchu svedka bolo však upustené a po dohode s dozorovým prokurátorom sa mali vykonávať opatrenia týkajúce sa ponúknutia obvinených na extradičné konanie. Najvyšší súd poukázal aj na to, že krajský prokurátor bez akéhokoľvek odôvodnenia od vykonania uvedených dôkazov napriek predchádzajúcemu pokynu prokurátora ÚŠP GP SR upustil a vo veci napriek ich absencii podal obžalobu a rovnako nedošlo ani k realizácii prokurátorom zamýšľanej extradícii obvinených.

V trestnej veci obvinenej Rosselet-Christ, vylúčenej na samostatné konanie, obvinená opakovane zaslala lekárske potvrdenie, že nie je schopná zo zdravotných dôvodov cestovať a stabilizáciu zdravotného stavu možno očakávať behom 10 – 12 mesiacov. Hlavné pojednávanie sa dňa 01.04.2008 konalo v neprítomnosti obvinenej, pričom krajský súd rozhodol o vrátení trestnej veci prokurátorovi na došetrenie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.04.2008 a k tomuto dňu konanie trvalo 5 rokov 3 mesiace a 14 dní.

Konanie pred ŠTS

V prípravnom konaní doślo k opätovnému spojeniu vylúčených vecí na spoločné konanie a v poradí druhú obžalobu podal už prokurátor UŠP na ŠTS pod č. k. VII/1 Gv 285/04-233, a to až dňa 21.01.2013, teda po 4 rokoch 9 mesiacoch od vrátenia oboch trestných vecí prokurátorovi, čo je skoro toľko ako trvalo celé vyšetrovanie a následne konanie pred prvostupňovým a odvolacím súdom. Trestná vec bola vedená pred ŠTS pod sp zn. PK-2T/3/2013.

Dňa 07.05.2013 predseda senátu nariadil termín verejného zasadnutia o predbežnom prejednaní obžaloby na deň 18.06.2013, ktorý bol následne zrušený z dôvodu jeho dlhodobej práceneschopnosti. Následne predseda senátu určil nový termín verejného zasadnutia na dni 30.09.2013, 09.01.2014, 07.01.2014, pričom dňa 09.01.2014 uznesením odmietol obžalobu a vrátil vec prokurátorovi, pretože náhle po roku od podania obžaloby zistil závažné procesné chyby, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby. Podľa ŠTS obvinená nemohla uplatňovať svoje práva na obhajobu, t.j. zúčastniť sa výsluchov svedkov a spoluobvineného tak, aby tento úkon zodpovedal požiadavkám kontradiktórneho konania.

Uznesením NS SR sp. zn. 1Tost 18/2014 zo dňa 28.05.2014 zrušil uznesenie ŠTS a prikázal mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol. NS SR okrem iného zdôraznil, že okolnosť, či výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania odôvodňujú postavenie obvineného pred súd je vecou úvahy prokurátora, v ktorej opačnou alternatívnou z hľadiska dokázania viny vo vzťahu ku skutkovým zisteniam je zastavenie trestného stíhania. Procesnou chybou sa rozumie nedodržanie formálnych náležitostí postupu a úkonov v prípravnom konaní. Úprava práv obhajoby, ktorej porušenie je zákonom demonštratívne uvedené ako procesná chyba, sa odvíja od ustanovení § 34 ods. 1 Trestného poriadku (práva obvineného) a § 44 ods. 2 Trestného poriadku (práva obhajcu). Princíp kontradiktórnosti sa uplatňuje predovšetkým v štádiu konania pred súdom, i keď sa prvky kontradiktórnosti vyskytujú aj v štádiu prípravného konania. Súčasne vytkol ŠTS konzistentnosť argumentácie.

Dňa 01.08.2014 predseda senátu utrpel úraz, v dôsledku čoho bol opätovne práceneschopný od 01.08.2014 do 02.11.2014 a následne dňa 18.11.2014 určil termín hlavného pojednávania na dni 14.01.2015, 02.02.2015, 02.06.2015, 27.10.2015. Dňa 22.09.2015 ŠTS vypracoval podnet na odovzdanie trestnej veci a žiadosť o prevzatie trestnej veci príslušnému justičnému orgánu Švajčiarskej konfederácie.

Dňa 07.03.2016 Ministerstvo spravodlivosti SR doručilo ŠTS pomerne ostrý a otvorene kritický list švajčiarskeho ústredného orgánu zo dňa 16.02.2016 a list Prokuratúry Neuchâtel zo dňa 04.02.2016, v ktorom sú uvedené nasledovné dôvody neprevzatia trestného konania. Generálny prokurátor republiky kantónu Neuchâtel:

– nevie, z akého dôvodu väzba v prípravnom konaní trvala tak dlho, a prečo prebehlo 8 rokov medzi prepustením spoluobvineného na slobodu a žiadosťou Slovenskej republiky, aby konanie prevzali švajčiarske orgány,

– v každom prípade boli však skutky spáchané v roku 2002 a v priebehu budúceho roka budú vo Švajčiarsku premlčané,

– preto sa mu zdá iluzórne prevziať celé vyšetrovanie a všetko tak, aby obvinení boli postavení pred súd pred uplynutím premlčacej lehoty s rizikom, že štát bude musieť odškodniť neoprávnenú väzbu, ak sa táto lehota nebude dať dodržať,

– navyše je veľmi zriedkavé, aby sa v takom druhu skutku ako je opísaný, a ktorý zostal v štádiu pokusu, uložili tresty na 4 roky odňatia slobody, pričom sa mu zdá nevhodné prevziať toto stíhanie, ak ho môžu odmietnuť

Zastavenie trestného stíhania pri konštatovaní prieťahov a jeho odôvodnenie

Obvinení sa z účasti na úkonoch trestného konania opakovane ospravedlňovali zo zdravotných dôvodov. Nakoniec ŠTS uznesením zo dňa 17.05.2016 sp. zn. 2T/3/2013 zastavil trestné stíhanie obvinených z dôvodu podľa § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, pretože tak ustanovuje medzinárodná zmluva. Prokurátor UŠP proti uzneseniu nepodal sťažnosť a uznesenie tak nadobudlo právoplatnosť. Dozorujúcim prokurátorom UŠP v predmetnej trestnej veci bol JUDr. Juraj Novocký, PhD., ktorý aktuálne pôsobí ako európsky prokurátor za Slovenskú republiku na Európskej prokuratúre a ktorý je známy najmä ako jeden z prokurátorov z trestnej veci „úkladnej vraždy novinára“. V každom prípade tak len konanie pred ŠTS trvalo 3 roky 4 mesiace.

Z hľadiska meritórneho rozhodnutia ŠTS v odôvodnení poukázal na čl. 46 ods. 2 Ústavy SR garantujúce právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, čl. 154c Ústavy SR upravujúci prednosť medzinárodných zmlúv o ľudských právach a slobodách pred zákonom a nakoniec čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Senát ŠTS poukázal na to, že od údajného spáchania skutku uplynulo 13,5 roka, pričom obvinení boli vo väzbe takmer 4 roky a aktuálne sú vo veku 71 rokov a 74 rokov. Z pohľadu dĺžky konania poukázal na to, že obaja obvinení sú cudzí štátni príslušníci a ihneď po prepustení z väzby sa vrátili do Švajčiarska, kde majú trvalý pobyt, jednotlivé úkony trestného konania boli realizované prostredníctvom zdĺhavej medzinárodnej právnej pomoc, obaja obvinení sa nedostavovali na úkony trestného konania z dôvodu zdravotného stavu, pričom jeho znalecké skúmanie neumožňovali zákony Švajčiarska a v nepodstatnom rade aj aktuálnu nemožnosť extradície, či odovzdania trestného stíhania pre jeho premlčania vo Švajčiarsku. Rovnako údajnou trestnou činnosťou obvinených nedošlo k vzniku škody. Z podaní právneho zástupcu obvinenej Rosselet-Christ vyplývalo, že tento „upozorňoval, že bude iniciovať voči slovenskej justícii nové konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva s tým, že bude požadovať miliónové odškodné“. V závere senát ŠTS poukázal na účel trestného konania vyjadrený v § 1 Trestného poriadku a základné zásady ukladania trestov. Podľa ŠTS „de facto nejde o zastavenie trestného stíhania „bez ďalšieho“, ale trest odňatia slobody, ktorý obžalovaným reálne hrozí, by bol po započítaní väzby z väčšej časti vykonaný a zvyšok trestu by bol „nevykonateľný“ z vyššie uvedených dôvodov.

Z hľadiska rozhodovacej činnosti senát ŠTS v odôvodnení citoval uznesenie NS SR zo dňa 16.05.2012 sp. zn. 1Tost 12/2012, rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR týkajúcu sa prieťahov v trestnom konaní, najmä uznesenie zo dňa 16.06.2011 sp. zn. I. ÚS 236/2011 a možnosti kompenzácie prieťahov v konaní prostriedkami trestného práva. Podľa ŠTS je rozhodnutie dokonca „istou formou prevencie pred nastúpením zodpovednosti štátu a jeho prípadnej povinnosti ku kompenzácii vo finančnom vyjadrení“. Napriek tomu, že k zastaveniu trestného stíhania došlo výslovne s odkazom na dohovor, v odôvodnení sa rozhodovacej činnosti ESĽP bližšie nevenoval, i keď práve z nej mal odvodiť právo obvinených na zastavenie trestného konania. Len v odôvodnení citovaného uznesenia ústavného súdu možno identifikovať odkaz na rozsudky ESĽP vo veci Eckle proti Nemecku zo dňa 15.07.1982 č.8130/78 a vo veci Beck proti Nórsku zo dňa 26.06.2001 č. 26390/95. Najviac však prekvapí, že samotný senát ŠTS svoje rozhodnutie označil za „nie ojedinelý exces“, čo možno považovať doslova terminologické novúm ale najmä za opozitum „ustálenej rozhodovacej praxe“. V každom prípade nestačí iba poukázanie na to, že „ide o výnimku z ustálenej súdnej praxe“, ale treba uviesť aj dôvod, prečo sa považuje názor iných senátov za nesprávny. Tento ústavný záväzok si senát ŠTS nesplnil.

Ak by si senát ŠTS dal minimálnu námahu o analýzu rozhodovacej činnosti aspoň slovenských a českých súdov, nemohol by dospieť k záverom, ku ktorým dospel. Spraviť tak mal a mohol, ale nechcel. Zatiaľ čo v roku 2012 by sme pri maximálnej tolerantnosti ešte mohli hovoriť o právnom názore založenom na nesprávnom výklade a aplikácii rozhodovacej činnosti ESĽP, prípadne excese, ktorý sa aj v rozhodovacej praxi súdov môže vyskytnúť, v roku 2016 už ide o účelové rozhodnutie, ktorého jediným cieľom bolo zbaviť sa spisu a zakryť vlastné pochybenia za použitia značne manipulatívneho výkladu rozhodovacej činnosti ESĽP a selektívneho výberu rozhodovacej činnosti súdov, výlučne podporujúcej závery senátu ŠTS, a ktorá nielenže nepredstavovala žiadnu ustálenú judikatúru ale s touto bola v priamom rozpore. Presne takto si predstavujem aj príklad naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu ohýbania práva, keď je zjavné, že postup a následné rozhodnutie súdu je ďaleko za hranicou toho, čo ešte možno považovať za „právny názor“.

K (ne)možnosti zastavenia trestného stíhania pri konštatovaní extrémnych prieťahov

K možnosti poskytnutia primeraného zadosťučinenia za prieťahy v trestnom konaní prostriedkami trestného práva sa vyjadril NS SR už v rozsudku z 18.03.2010, sp. zn. 5 To 14/2009 publikovanom v zbierke pod č. R 10/2011, keď právnej vety schválenej na zverejnenie v zbierke konštatoval, že: „Dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach je takou okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (teraz § 39 ods. 1 Tr. zák.) a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom.“ Závery najvyššieho súdu však nemožno obmedziť len na v zbierke publikovanú právnu vetu ale je potrebné vychádzať z rozhodnutia ako celku. V ďalšom odôvodnení totiž najvyšší súd jasne konštatoval, že: „Nápravu porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote vo forme zastavenia trestného stíhania ESĽP z čl.6 dohovoru v žiadnom prípade zo svojich rozhodnutí nevyvodil.“

Nie je zrejmé prečo senát ŠTS vo svojich úvahách opomenul judikované závery najvyššieho súdu a bez bližšieho sa priklonil k ojedinelým záverom senátu/ov najvyššieho súdu, ktoré sám označil za „exces“. Okrem už citovaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1Tost 12/2012 zo dňa 16.05.2012 možnosť zastavenia trestného stíhania okrajovo spomenul aj dovolací senát najvyššieho súdu v rozsudku zo dňa 04.02.2014 sp. zn. 2 TdoV/21/2013, keď konštatoval, že: „dĺžka konania…môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia… resp. v zmysle judikatúry ESĽP za istých okolnosti i meritórne ukončenie veci zastavením trestného stíhania alebo oslobodením spod obžaloby.“

S obdobnými názorovými excesmi sa v minulosti musela vysporiadať aj rozhodovacia prax v Českej republike. NS ČR v uznesení zo dňa 10.04.2002, sp. zn. 7 Tz 316/2004 NS ČR v súvislosti so zastavením trestného konania vedeného pre trestné činy znásilnenia podľa § 241 odst. 1, 2 písm. b) Trestného zákona a pohlavného zneužívania podľa § 242 odst. 1 Trestného zákona trvajúcom 10 rokov a 3 mesiace konštatoval: „..dostane-li se právo (a povinnost) státu na stíhání a potrestání pachatele trestné činnosti, výlučně (nebo zejména) z důvodů na straně státu, do tak extrémního rozporu s právem obviněného na projednání jeho záležitosti v přiměřené lhůtě, jako tomu bylo v daném případě, zbavuje se tím stát svojí nečinností práva na stíhání a potrestání pachatele trestné činnosti….Nejvyšší soud si je vědom toho, že trestní řád neobsahuje výslovné ustanovení o nepřípustnosti trestního stíhání, které by bylo důsledkem porušení čl. 6 odst. 1 Úmluvy, a že odkaz na ustanovení § 11 odst. 1 písm. ch) tr. ř. může vzbuzovat pochybnost o tom, zda jde o přiléhavé ustanovení. Avšak to, že trestní řád nemá výslovné ustanovení, které by představovalo reálnou garanci dodržení Úmluvy, neznamená, že je možné Úmluvu pominout, zvláště když je bezprostředně závazná a má přednost před zákonem (čl. 10 Ústavy).“ V ďalšom uznesení zo dňa 27.03.2002, sp. zn. 4 Tz 1/2002 NS ČR v súvislosti so zastavením trestného stíhania vedeného pre trestný čin lúpeže podľa § 234 odst. 1 Trestného zákona trvajúceho 11 rokov obdobne konštatoval, že „ačkoli ministr spravedlnosti i státní zástupce Nejvyššího státního zastupitelství, důvodně poukazují na to, že porušení práv zakotvených v Úmluvě, není v trestním řádu sankcionováno povinností zastavit trestní stíhání, je nemyslitelné na jedné straně konstatovat porušení práva dle Úmluvy a přitom pokračovat v porušování tohoto práva…ustanovení § 11 odst. 1 tr. ř. o důvodech, kdy je trestní stíhání nepřípustné, totiž nelze vykládat tak restriktivně“.

Aj v tomto prípade išlo o ojedinelé „excesy“ a vzhľadom na pozitívne záväzky štátu ako zmluvnej strany dohovoru účinne vyšetrovať a stíhať násilné trestné činy, osobitne trestné činy zahŕňajúce sexuálne a sexualizované násilie, neobstoja ani z hľadiska rozhodovacej činnosti ESĽP[7]. Odmietol ich nielen NS ČR vo svojej ďalšej rozhodovacej činnosti ale najmä ÚS ČR, ktorý svoju rozhodovaciu činnosť k tejto otázke zhrnul vo svojom náleze sp. zn. I.ÚS 554/04 zo dňa 31.03.2005 ÚS ČR. V odôvodnení zotrval na svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, keď konštatoval, že: „porušení práva na projednání věci v přiměřené lhůtě podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy o ochraně lidských práv a základních svobod samo o sobě nezakládá nepřípustnost trestního stíhání, a to ani s ohledem na požadavek účinných prostředků nápravy podle čl. 13 Úmluvy o ochraně lidských práv a základních svobod“[8] Vo svojom odlišnom stanovisku k nálezu sudca spravodajca zdôraznil stret práva obvineného na spravodlivé konanie, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je právo na konanie bez zbytočných prieťahov a práva poškodených na účinné vyšetrovanie, ale aj riziká ohrozenia všeobecnej dôvery v demokratický právny štát, ktorého úlohou je okrem iného prostredníctvom súdnej moci riadne a spravodlivo rozhodovať o vine a treste za trestné činy.

Rozhodovacia činnosť ESĽP

Keďže však citované rozhodnutia, či už ŠTS, NS SR alebo aj českých súdov, sa odvolávajú na dohovor a rozhodovaciu činnosť ESĽP, pozrime sa bližšie na nielen citované rozsudku ESĽP vo veciach Eckle a Beck ale aj ďalšie, ktoré sa zaoberali zastavením trestného stíhania v kontexte neprimeranej dĺžky konania.

Zastavenie trestného stíhania je síce jednou z možností, ktorú akceptoval aj ESĽP práva ako dostatočnú satisfakciu v prípade konštatovania prieťahov v konaní, avšak jej použitie je značne limitované právami iných subjektov v trestnom konaní najmä poškodeného, pozitívnymi záväzkami štátu prijať účinné opatrenia za účelom ochrany práv garantovaných dohovorom ako aj verejným záujmom na výsledku trestného konania. Predpokladom je, že vina obvineného bola na základe vykonaného dokazovania jednoznačne preukázaná a konštatovaná a nie je daný verejný záujem na pokračovaní v konaní. Uvedený postup absolútne neprichádza do úvahy v prípade, ak obvinený trvá na svojej nevine. V zásade pôjde o prípady nenásilnej a menej závažnej kriminality, keď pre naplnenie pozitívneho záväzku zmluvných strán dohovoru zriadiť účinný súdny systém nevyhnutne nevyžaduje pre prejednávanú vec trestné konanie a je rovnako naplnená aj v prípade, ak sú poškodenému dostupné účinné prostriedky nápravy prostredníctvom civilného, správneho alebo disciplinárneho konania.

Nedostatok zákonného podkladu pre zastavenie trestného konania pri konštatovaní extrémnych prieťahov nie je možné nahrádzať analógiou k ustanoveniam o neprípustnosti trestného stíhania ani odkazom na princípy, na ktorých je postavená otázka neprípustnosti trestného stíhania. Pod analógiou sa rozumie postup pri ktorom sa subsumuje pod zákonné ustanovenie, ktoré priamo dopadá na iný prípad, posudzovanému prípadu najbližší, pričom oba tieto prípady sa líšia len niektorými druhotnými znakmi. Okolnosti zakladajúce neprípustnosť trestného stíhania podľa Trestného poriadku, ak tak ustanovuje medzinárodná zmluva, sa od okolností predstavujúcich porušenie práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov líšia zásadným spôsobom. Na jednej strane ide o zastavenie trestného stíhania z dôvodov výslovne uvedených v medzinárodnej zmluve, ktorou je Slovenská republika viazaná a to bez akejkoľvek nadväznosti na porušenie na porušenie práv z nej vyplývajúcich a na druhej strane sa jedná o prípad charakterizovaný porušením práva garantovaného dohovorom, ktorý ale sankciu v podobe zastavenia trestného stíhania v texte výslovne neuvádza. Ustanovenie upravujúce neprípustnosť trestného stíhania podľa Trestného poriadku obsahuje taxatívny výpočet okolností, ktorých existencia vždy znamená neprípustnosť trestného stíhania, a to nezávisle od vôle obvineného a je potrebné ho chápať ako prielom do zásady legality a zásady oficiality. Jeho neprípustná modifikácia a rozšírenie aj na prípady konštatovania porušenia práva obvineného na konanie v primeranej lehote v dôsledku oslabenia legitimity trestného konania a účelu trestu by viedla k popretiu účelu samotného trestného konania v dôsledku nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní alebo súdov a dopadá aj na otázky ako odovzdanie trestnej veci a neprípustnosti vydania[9].

Iné opatrenie, ktoré môže v určitých situáciách poskytnúť primerané zadosťučinenie za spôsobené prieťahy v konaní, je možnosť obdržať zníženie výšky uloženého trestu odsúdenému. Účinnosť takéhoto opatrenia nezávisí na tom, či je založené na právnej úprave alebo ustálenej judikatúre národných súdov. Hoci pre konštatovanie spôsobilosti takéhoto opatrenia účinne poskytnúť náhradu obvinenému za porušenie jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote, takéto opatrenie musí spĺňať tri podmienky. Za prvé, sud musí výslovne a jednoznačne konštatovať porušenie práva na primeranú dĺžku konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, za druhé, náhradu obvinenému v podobe zníženia trestu musí vykonať výslovným a preskúmateľným spôsobom a za tretie, možnosť zníženia trestu v dôsledku pochybenia pri zabezpečení práva na prejednanie veci v primeranej lehote musí byť chápané ako právo obvineného. Prirodzene to neznamená, že súdy sú povinné takejto požiadavke bezpodmienečne vyhovieť v prípade, keď by zníženie trestu nebolo primeraným opatrením, súd môže odmietnuť takejto požiadavke obvineného vyhovieť a následne bude na obvinenom žiadať inú formu náhrady ako napríklad majetkovú náhradu za vzniknuté prieťahy v konaní. Na druhej strane v prípade extrémnych prieťahov alebo prieťahov, ktoré zvlášť nepriaznivo poškodzujú obvineného, môžu viesť úvahy k zastaveniu trestného stíhania za predpokladu, že tým nie je nepriaznivo dotknutý verejný záujem (rozsudok ESĽP vo veci Dimitrov a Hamanov proti Bulharsku, rozsudok zo dňa 10.05.2011, č. 4859/06 a č. 2708/09, § 128-129).

Najčastejším prípadom primeraného zadosťučinenia za prieťahy v trestnom konaní prostriedkami trestného práva je uloženie nižšieho trestu než, aký sa bežne v obdobných prípadoch ukladá za výslovného konštatovania porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva obvineného na prejednanie veci v primeranej lehote. V rozsudku veci Beck proti Nórsku zo dňa 26.9.2001, č. 26390/95, § 28, vnútroštátny súd uznal obvineného vinným z obzvlášť závažného zločinu podvodu, pričom vzhľadom na porušenie práva obvineného na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, napriek závažnosti spáchaného skutku, uložil trest odňatia slobody na spodnej hranici trestnej sadzby, 2 roky nepodmienečne, čo bolo podstatne menej ako trest ukladaný v obdobných prípadoch alebo aj zníženie uloženej pokuty a odpustenie trov trestného konania. Ako nekonštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru napriek tomu, že „…odôvodnenie mestského súdu mohlo byť detailnejšie, súd je vzhľadom na podrobnosti o porovnateľných postupoch pri ukladaní trestov, ktoré predložili strany, presvedčený, že zníženie trestu z dôvodu dĺžky trestu bolo v danom prípade merateľné a malo rozhodujúci vplyv na trest udelený sťažovateľov“.

V rozsudku ESĽP vo veci Ohlen proti Dánsku zo dňa 24.02.2005, č. 6321/00 bol sťažovateľ stíhaný pre trestný čin nezaplatenia dane vo výške 500.000 dánskych korún (cca 70.000 eur). Vyšetrovanie trvalo ďalšie štyri roky, pričom na sťažovateľa bola podaná obžaloba už len pre trestný čin nezaplatenia dane vo výške 57.252 dánskych korún, pre ktorý bol aj následne aj uznaný vinným a bol mu uložený peňažný trest vo výške 57.000 dánskych korún. Vnútroštátny súd v rámci rozhodovania o trovách trestného konania konštatoval: „Vzhľadom na skutočnosť, že [sťažovateľ] bol …obvinený z daňového úniku v neznámej výške najmenej 500.000 dánskych korún, ale teraz po veľmi zdĺhavom vyšetrovaní je obvinený a odsúdený za daňový únik v rozsahu, ktorý je v porovnaní s pôvodným obvinením pomerne obmedzený, súd konštatuje, že ministerstvo financií by malo uhradiť odmeny pridelenému obhajcovi…Sťažovateľ bol preto oslobodený od povinnosti uhradiť odmeny obhajcovi vo výške 117.500 dánskych korún vrátane DPH“ Okrem toho následne najvyšší vo svojom rozsudku z 22.05.2003 výslovne uznal, že OČTK nedodržali požiadavku primeranej dĺžky konania a poskytol sťažovateľovi primeranú nápravu, a to vo forme zníženia peňažného trestu o 40.000 dánskych korún. Uvedené zadosťučinenie poskytnuté vnútroštátnymi súdmi ESĽP považoval „za nie neprimerané“ a rozhodol o vyčiarknutí sťažnosti.

Vo veci Eckle, § 54-55 došlo síce k zastaveniu trestného stíhania pre rozsiahly podvod, ale nie z dôvodov neprimeranej dĺžky trestného stíhania, ale z dôvodu, že prípadný trest by bol bezvýznamný v porovnaní s trestami uloženými obvineným vo zvyšných dvoch konaniach v celkovej dĺžke 9 rokov a 8 mesiacov.

Vo veci Sprotte proti Nemecku, rozhodnutie ESĽP o neprípustnosti sťažnosti zo dňa 17.11.2005, č. 72438/01, § 7, došlo k zastaveniu trestného stíhania podľa čl. 153b nemeckého Trestného poriadku obvineného, stíhaného pre riadenie motorového vozidla pod vplyvom alkoholu, trvajúce vyše desať rokov, pričom ako sudcovi trestného súdu mu bola pozastavená činnosť sudcu a zadržaný vodičský preukaz, a to na základe rozhodnutia ústavného súdu, ktorý výslovne konštatoval, že sa jedná o menej závažný trestný čin, pričom dlhotrvajúce trestné stíhanie má natoľko negatívny vplyv na obvineného, že uloženie trestu by bolo nespravodlivé. Navyše voči obvinenému sa viedlo aj disciplinárne konanie.

V prípade zastavenia trestného stíhania z dôvodu prieťahov v konaní ide najmä o rozhodnutia ESĽP proti Nemecku, pričom najkomplexnejšie, čo do postupu vnútroštátneho nemeckého súdu ako aj prístupu ESĽP, sa problematikou zaoberá v rozhodnutí vo veci Ommer proti Nemecku, rozsudok zo dňa 13. novembra 2008, č. 10597/03, v ktorom bol obvinený od roku 1987 stíhaný pre podvody spáchané v súvislosti s jeho podnikateľskými aktivitami ako výlučný akcionár a výkonný riaditeľ spoločnosti zaoberajúcej sa predajom apartmánov. V prípravnom konaní aj v konaní pred súdom prebiehali medzi obvineným a prokurátorom rokovania o zastavení trestného konania z dôvodu neprimeranej dĺžky podľa čl. 153a nemeckého Trestného poriadku. Následne na návrh obvineného trestné konanie zastavil súd a súčasne uložil štátnej pokladnici nahradiť trovy trestného konania a nevyhnutné výdavky obvineného na podklade čl. 260 ods. 3 nemeckého Trestného poriadku. V odôvodnení rozhodnutia súd v Kolíne uviedol, že dĺžka konania, ktoré trvalo viac ako dvanásť rokov, bola zapríčinená rôznorodými problémami na strane prokuratúry a súdu, ktoré sú personálne poddimenzované, pričom obvinený svojim konaním nezavinil nijaké prieťahy v konaní a ani celková zložitosť prípadu dostatočne nevysvetľuje celkovú dĺžku trestného konania. Vzhľadom na silný mediálny záujem má trestné konanie negatívny vplyv na podnikateľské aktivity obvineného. Federálny súd rozhodnutie súdu zrušil, nakoľko súdy sa nezaoberali mierou viny obvineného. Následne miestny súd v Bonne, ktorému bola vec postúpená oslobodil obvineného spod obžaloby prokurátora.

Podľa čl. 153 ods. 1 nemeckého Trestného poriadku, v prípade ak sa trestné stíhanie vedie pre menej závažný trestný čin pri ktorom nie je povinnosťou uložiť trest odňatia slobody v trvaní aspoň jeden rok prokurátor môže so súhlasom súdu príslušným na prejednanie obžaloby zastaviť trestné stíhanie ak zavinenie páchateľa je menej závažnej povahy a nie je daný verejný záujem na trestnom stíhaní…

Podľa ods. 2, ak už bola podaná obžaloba, súd so súhlasom prokurátora a obvineného môže zastaviť trestné konanie v ktorejkoľvek fáze…

Podľa § 153a ods. 1 nemeckého Trestného poriadku prokurátor môže v prípravnom konaní zastaviť trestné stíhanie vedené pre trestný čin s dolnou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcej jeden rok so súhlasom obvineného a za následného splnenia určitých podmienok, najmä zaplatenie určitej sumy peňazí na účet neziskovej organizácie alebo štátnej pokladnice

Podľa čl. 153b ods. 1 nemeckého Trestného poriadku ak sú splnené podmienky pre upustenie od uloženia trestu prokurátor so súhlasom súdu príslušným na prejednanie obžaloby môže ustúpiť od obžaloby.

Podľa ods. 2, ak už bola podaná obžaloba, súd so súhlasom prokurátora a obvineného môže zastaviť trestné konanie pred otvorením hlavného pojednávania.

Iné prípady stíhania pre trestný čin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov pred ŠTS pre porovnanie

Obvinení M.K a P. R. Boli rozsudkom ŠTS zo dňa 27.02.2020, sp. zn. PK-1T/9/2019 v spojení s uznesením NS SR zo dňa 12.01.2021 sp. zn. 4To/7/2020 uznaní vinnými z sfalšovania štyroch zmeniek v celkovej hodnote 68.976.963,44 eur, za čo im bol uložený aj úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 19 rokov, pre výkon ktorého boli zaradení do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Spoluobvinenému Š.A. bol v samostatnom konaní na tom istom skutkovom základe rozsudkom ŠTS zo dňa 12.10.2021 sp. zn. PK-1T/20/2020 v spojení s uznesením NS SR zo dňa 23.06.2022 sp. zn. 1To/3/2022 uložený trest odňatia slobody vo výmere 13 rokov.

V ďalšom prípade bol obvinený L.K. rozsudkom ŠTS zo dňa 25.02.2015 sp. zn. PK-1T/31/2013 v spojení s uznesením NS SR zo dňa 21.06.2016 sp. zn. 2 To 12/2015 rovnako uznaný vinným z sfalšovania troch zmeniek v celkovej hodnote 2.400.000 eur, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 14 (štrnásť) rokov, na ktorého výkon bol zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia a peňažný trest vo výške 100.000 eur za súčasného uloženia náhradného trestu odňatia slobody vo výmere 4 roky pre prípad jeho úmyselného zmarenia, k premene ktorého nakoniec aj došlo.

A nakoniec obvinený P. Dz., ktorý bol rozsudkom ŠTS zo dňa 18.04.2017 sp. zn. PK-1T/14/2012 v spojení s rozsudkom NS SR zo dňa 18.04.2018 sp. zn. 3 To 5/2017 tiež uznaný vinným z falšovania zmenky v hodnote 331.939,19 eur, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov a peňažný trest vo výške 20.000 eur za súčasného uloženia náhradného trestu odňatia slobody pre prípad jeho úmyselného zmarenia vo výmere 2 roky, od výkonu ktorého nakoniec upustil. Konanie pred súdom trvalo od 31.10.2011, t. j. 6,5 roka.

Z príkladmého prehľadu obdobných trestných vecí ako bola trestná vec obvinenej Rosselet-Christ a spol. vyplýva, že ŠTS bežne ukladal za uvedený trestný čin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov v jeho neprísnejšie trestnej kvalifikovanej skutkovej podstate veľmi prísne až drakonické tresty, a to najmä s prihliadnutím na výšku škody, ktorej spôsobenie hrozilo. Napriek tomu, že konanie obvinených bolo právne kvalifikované podľa trestného zákona účinného do 31.12.2005, tresty ktorých uloženie obvineným hrozilo nemožno považovať za bagatelné, a to ani v prípade ich mimoriadneho zníženia v dôsledku celkovej dĺžky trestného konania. Neprináleží sudcovi hodnotiť, ktoré trestné konania sa mu subjektívne javí ako neúčelné a doslova plytvaním jeho času ale jeho úlohou je trestnú vec prejednať a na základe vykonaného dokazovania rozhodnúť o vine, či nevine na podklade podanej obžaloby.

Aj v nadväznosti na stále kritizovanú novelu trestného zákona, zastavenie niektorých trestných konaní z dôvodu premlčania, či zániku trestnosti, aj tento prípad potvrdzuje, že nie je rozhodujúci skutok a jeho závažnosť, ale viac kto ho spáchal a aký záujem má vybraná časť spoločnosti a politického spektra na jeho odsúdení. Je paradoxné, že niekoho dokážu celé roky trápiť „horalkoví zlodeji“, zatiaľ čo zastavenie trestného stíhania de facto pre premlčanie zavinené postupom ÚŠP a ŠTS v závažnej trestnej veci pri hroziacej škode viac ako 17 miliónov eur, záhadne unikne pozornosti nielen médií a vec sa prejde mlčaním.

Mgr. Erika Krutková

Článok pôvodne vyšiel na portáli Právne listy.