Vytvorenie príslušnej komisie bolo sprevádzané demagogickou argumentáciou zástancov proletárskeho internacionalizmu, podľa ktorej vraj robotnícka trieda krajiny sovietov víta túto iniciatívu ako užitočný krok k prekonaniu nenávidených prežitkov minulosti. Cyrilika tak bola postavená na roveň troch pilierov ruskej štátnosti, ktorými boli až do roku 1917 samoderžavie, pravoslávie a národnosť. Vymazaním cyriliky chceli hlavne trockisti zasadiť posledný úder ruskej kultúre, ktorú mal postihnúť rovnaký osud ako spomínané tri fundamentálne piliere ruskej štátnosti.
Okolo iniciatívy administratívneho nahradenia cyriliky latinkou sa tak rozhorel urputný boj, v ktorom sa Stalin postavil na stranu odporcov drakonických metód proticirkevnej a protiruskej politiky všemocného predsedu Revolučného vojenského sovietu (Реввоенсовет) Leva Davidoviča Trockého (Bronštejn). Hneď po tom, ako bol v januári 1930 predložený projekt latinskej transkripcie stáročiami zaužívanej cyriliky, Josif Vissarionovič Stalin z titulu generálneho tajomníka Komunistickej strany rezolútne zamietol všetky plány latinizácie azbuky a prikázal ukončiť práce na tomto projekte. Zároveň s tým sa Stalin vyhranil voči proticirkevným akciám trockistov a zasadil sa o ukončenie vydávania pohoršujúceho časopisu „Bezbožník“ («Безбожник»).
V súčasnosti sú už sprístupnené unikátne archívne dokumenty, z ktorých je evidentná principiálna pozícia Stalina v otázkach obhajoby národnej identity Ruska. Z týchto odtajnených dokumentov vyplýva, že Stalin už v čase XII. zjazdu strany (1923) odsúdil hrubé represívne metódy proticirkevných opatrení ako nezlučiteľné s programom strany. Na základe dôkladnej diskusie s delegátmi zjazdu predložil na ich posúdenie otázku zmiernenia represií kňazov a ničenia chrámov.
Konkrétnymi opatreniami sa tak Stalin otvorene vzoprel Trockého proticirkevnej politike a aspoň čiastočne zmiernil tlak, ktorému bola vystavená hlavne pravoslávna cirkev.
Stalin však v tom čase ešte nedisponoval neobmedzenou mocou v štáte a v strane, ani náležitými právomocami. Svoju moc a kompetencie si upevňoval iba postupne, predovšetkým prirodzenou autoritou. Tým, že viedol komisiu, ktorá mala na starosť Leninov pohreb (1924), ľudové masy si ho spontánne stotožnili s Leninovým nástupcom.
Rozdiel bol v tom, že Stalin nemal v povahe Leninove sklony k násilným a krvavým metódam presadzovania politických cieľov a nebol zástancom brutálneho zaobchádzania s cirkvou a veriacimi. Po smrti Lenina, keď sa sovietskej moci podarilo zaznamenať prvé ekonomické úspechy, Stalin a jeho spolupracovníci začali v priebehu 30-tych rokov prvú etapu prehodnocovania negatívneho postoja k náboženstvu a cirkvi.
V roku 1939 bolo zrušenie leninského a trockistického banditizmu voči pravoslávnej cirkvi definitívne potvrdené prísne tajným rozhodnutím Politbyra Ústredného výboru Všezväzovej komunistickej strany (boľševikov) z 11. novembra 1939 č. 22 (protokol č. 88), ktorým boli zrušené všetky inštrukcie mumifikovaného vodcu týkajúce sa boja s náboženstvom a cirkvou.
Gabriel Gačko


















