Po mnohých rokoch boli ostatky členov posádky nájdené na jednom z ostrovov Kanadského súostrovia, vykopávky pokračujú dodnes. V našich dňoch boli na morskom dne nájdené obe potopené lode. Nedávno vedci prvýkrát podľa DNA identifikovali jedného z účastníkov nešťastnej expedície.

Z Európy do Ázie cez pól

Niekoľko storočí pátrali moreplavci po najkratšej ceste z Európy do Indie a juhovýchodnej Ázie. Zdalo sa jasné, že leží cez Arktídu, od Grónska pozdĺž severného pobrežia Kanady a ďalej cez Beringov prieliv do Tichého oceánu. Na začiatku 17. storočia dorazil britský cestovateľ William Baffin na Kanadské súostrovie, ale preraziť cestu na západ nedokázal kvôli hrubému ľadu.

V roku 1818 vyslala Britská ríša hneď dve polárne expedície. Na severozápad sa vydala posádka Johna Rossa, cez Severný pól posádka Davida Bechana a Johna Franklina (bol kapitánom druhej lode).

Ross preplával Baffinovo more, ale bol nútený sa vrátiť späť. Bechan a Franklin sa pohybovali medzi Grónskom a Špicbergmi a narazili na nepriechodné ľady, ako aj očakávali. Drevené lode bez parných strojov nemali žiadnu šancu. Franklin chcel pokračovať ďalej sám, ale podriadil sa rozkazu veliteľa a tiež sa obrátil späť.

Už o rok vyslala Veľká Británia dve ďalšie výpravy. Pozemné viedol Franklin. Od Hudsonovho prielivu mal po jazerách a riekach doraziť do Severného ľadového oceánu. Cestovatelia zažili veľa ťažkých chvíľ, mrzli, hladovali, došlo tiež k zrade. Z 19 členov výpravy 11 zahynulo, ale úloha bola splnená. Franklin sa preslávil ako človek, ktorý zjedol vlastné topánky.

V roku 1825 podnikol ešte jednu, úspešnejšiu expedíciu po Kanadskom súostroví a potom sa dlhú dobu do Arktídy nevrátil.

Zmiznutie bez stopy

V roku 1845 vypravila Veľká Británia znovu expedíciu pre pátranie po severozápadnej ceste. Viedol ju 59-ročný sir John Franklin, skúsený arktický cestovateľ. Mal k dispozícii dve lode, Erebus a Terror, a 129 členov posádky.

Franklin oboplával Grónsko a dostal sa do Baffinovho mora. Na začiatku augusta 1845 ho tam naposledy videli lovci veľrýb. Ani rozhlas, ani telegraf ešte neexistoval, takže skutočnosť, že dlhú dobu nie sú o výprave žiadne správy, bola považovaná za normálnu.

Znepokojenie vo vlasti začalo až po troch rokoch. Cez päťdesiat výprav pátralo v rôznych rokoch po nezvestných námorníkoch. Bolo pritom podrobne preskúmané Kanadské súostrovie. Severozápadnou cestou preplával prvýkrát v rokoch 1903-1906 Roald Amundsen, ktorý sa stal prieskumníkom Arktídy v mnohom vďaka Franklinovým pamätiam. Skaza dvoch lodí a 129 ľudí je dodnes považovaná za najväčšiu arktický neúspech v dejinách.

Hrozné objavy

Členov Franklinovej expedície videli, súdiac podľa všetkého, Inuiti, pôvodní obyvatelia kanadskej Arktídy. Ich svedectvo pomohla pátracím oddielom objaviť v roku 1859 tábor na Ostrove kráľa Viliama a tiež telá a záznamy.

V roku 1981 tam boli začaté archeologické vykopávky, ktoré pokračujú dodnes. Po lodiach Erebus a Terror aktívne pátrali nejedno desaťročie. V roku 2014 a 2016 boli ich kostry nájdené na dne zálivu západne od kráľa Viliama.

Postupne bol osud výpravy vysvetlený. Lode oboplávali Baffinov ostrov. Na Beecheyho ostrove pochovali troch členov posádky, ktoré zomreli v januári 1846. Boli objavené ich hroby, pozostatky identifikovali podľa osobných vecí. Pitva vykonaná v osemdesiatych rokoch ukázala, že mŕtvi boli vyhladovaní, mali zápal pľúc a tuberkulózu.

Lode vplávali do súostrovia, v Stitched prielive boli zovreté ľadmi, ktoré ich unášali na západ od kráľa Viliama. Ľadové zajatí trvalo dva roky. Hladom a na rôzne choroby zomrelo 24 ľudí, hlavne dôstojníci, vrátane kapitána Franklina.

Zúfalý pokus o záchranu

Zo záznamov sa vedci dozvedeli, že 22. apríla 1848 podniklo 105 námorníkov, ktoré zostalo nažive, zúfalý pokus doraziť po súši k rieke Baсk a z nej na pevninu. Ťahali za sebou člny s nákladom. Na tejto trase bolo objavených 35 miest s ľudskými pozostatkami. Najďalej to bolo 400 km od táboru, na polostrove Adelaide.

V roku 1992 bolo zo zálivu Erebus vylovených asi 400 kostí patriacich 11 ľuďom. Rozbor v nich odhalil vysoký obsah olova. Tento ťažký kov je toxický, ničí kognitívne schopnosti. Vedci navrhli hypotézu, že otrava olovom ovplyvnila prijatie rozhodnutia, ktorá viedla k tragédii.

Vedci z Kanady, Veľkej Británie a USA preskúmali tento účel vlasy človeka identifikovaného ako Harry Goodsir, lekár výpravy. Jeho telesné pozostatky boli nájdené koncom 19. storočia a prepravené do Veľkej Británie. Na rozdiel od kostí, ktoré hromadia toxíny po roky, zachovávajú vlasy počas svojho rastu informácie o stravovaní a vplyvu životného prostredia, čo je približne mesiac pred smrťou. Koncentrácia a pomer izotopov olova potvrdili predpoklad o otrave. Nebezpečný kov mohol pochádzať z konzerv s olovenou spájkou a tiež z odsoľovacieho zariadenia loďou z oloveného potrubia.

Medzi ďalšími dôvodmi skazy vedci uvádzajú botulizmus a skorbut. To všetko ale do konca nevysvetľuje túto veľkú úmrtnosť medzi členmi posádky.

Franklin mal zásoby na päť rokov, kanistre s citrónovou šťavou. Čo sa s nimi stalo, nie je jasné. Podľa Inuitov však námorníci boli vysileniu a dokonca klesli tak hlboko, že praktizovali kanibalizmus. Výskum to potvrdil, na kostiach sú vidieť stopy po noži, po drobení, varení a ohni. Zistiť, či boli títo ľudia zabití a až potom ich zjedli alebo zomreli sami, nie je možné.

Identifikácia podľa DNA

Zanalyzovať DNA z ostatkov z Ostrova kráľa Viliama navrhli už dávno. Vyriešilo by to hneď niekoľko otázok, pomohlo by to tiež zistiť presný počet mŕtvych, povrchová poškodenie hrobov, pokúsiť sa identifikovať pozostatky, keď sa nájdu priami potomkovia.

Kanadskí vedci na čele s Duglasom Stenton zverejnili v roku 2017 výsledky prieskumu 37 vzoriek zo zálivu Erebus. DNA odobrali zo zubov a kostí, preskúmali mitochondriálny genóm, ktorý sa dedí po matkinej strane, a chromozóm Y, ktorý sa odovzdáva po otcovej strane.

Sú to telesné pozostatky 24 ľudí, dvaja boli Inuiti, ostatní Európania. V štyroch prípadoch išlo o ženy. Aj keď je však známe, že v tej dobe slúžili u námorníctva ženy prezlečené za mužov, v danom prípade je to vylúčené. Ide zrejme o omyl.

Rovnaký tím vedcov nedávno zrekonštruoval zovňajšok jedného z dôstojníkov, ktorého ostatky boli nájdené v hrobe. Tvar lebky a DNA svedčí o európskom pôvode.

Stenton s kolegami začali pred ôsmimi rokmi pátrať po priamych potomkoch členov výpravy a porovnávať ich DNA. Tentoraz získali vzorku sliny Jonathana Gregoryho z JAR. V jeho rodine rozprávali o predkovi Johnovi Gregorym ktorý sa zúčastnil Franklinovej výpravy. Teraz to potvrdil rozbor DNA.

John Gregory slúžil ako námorný podporučík na Erebus. Bola to jeho prvá plavba. Z Grónska poslal žene list, v ktorom vykreslil veľryby a ľadovce.