Vraj sme rasisti. A vraj sme xenofóbi. Vraj nemáme radi iné etniká, cudzie kultúry, vraj z nich máme neadekvátny strach a vraj k nim pociťujeme nenávisť. Vraj to je dôvod, prečo Rómovia aj po päťsto rokoch v strednej Európe žijú v „osadách“ a nie sú integrovaní, vraj to je dôvod, prečo sa medzi nami šíria rôzne reči o Židoch, moslimoch, atď. Tieto veci počúvame stále dookola. Na tejto verzii však čosi nie je v poriadku.

Nezávislý poslanec Európskeho parlamentu Miroslav Radačovský napísal na svojom facebooku veľmi pekný príspevok, ktorý je síce pôvodne o niečom celkom inom, ale vyplynie z neho veľmi zaujímavá otázka, na ktorú len ťažko nájde presvedčivú a zmysluplnú odpoveď ten, kto tvrdí, že na Slovensku existuje rasizmus v masovom meradle (samozrejme, jednotlivci ako výnimky existujú všade vo svete).

„Vážení priatelia, Slováci a Slovenky,“ začína Radačovský svoj príspevok. „Živo si pamätám, ako som ako malý chlapec počúval rozprávanie chlapa zo susedstva o bojoch pri Dien Bien Phu, keď ako príslušník francúzskej cudzineckej légie bojoval proti vietnamskému ľudu, ktorý sa chcel oslobodiť spod francúzskeho koloniálneho jarma. Vietnamský ľud, aj za vtedajšej našej internacionálnej pomoci, zvíťazil.

Živo si pamätám, keď som ako študent potajme počúval výdatne prerušované vysielanie Hlasu Ameriky a Slobodnej Európy o boji armády USA za pomoci terajších našich západných priateľov za demokraciu a slobodu vo Vietname. Spomínam na vraždenie v dedinke My Lai a v Amerike na „slávneho“ kapitána Williama Laws Calleyho, Jr. Tiež spomínam na masové mierové hnutia mladých ľudí, mierové protestsongy, na Johna Lennona a jeho pesničku „Imagine“. Aj v tejto vojne vietnamský ľud, za výdatnej vtedajšej našej internacionálnej pomoci, zvíťazil.

Ale nie je až také podstatné, kto sa cíti byť víťazom a kto porazeným. Podstatné je to, že „výsledkom“ týchto bojov za rôzne ideológie boli tisíce mŕtvych žien a detí Vietnamu, napalmom spálená a bombami rozbitá zem, ale aj 50 tisíc mŕtvych mladých amerických chlapcov, ktorých mamy a otcovia sa návratu svojich detí domov nedočkali. Preto som osobne skutočne veľmi šťastný, že dňa 11. februára 2020 v Štrasburgu budú prerokovávané dohoda o voľnom obchode a dohoda o ochrane investícií medzi EÚ a Vietnamskou socialistickou republikou.

Nejde mi v tomto statuse ani tak o obsah a predmet rokovania, toto je vec odborná.

Ide o to, že predtým skoro nepriatelia na život a na smrť idú rokovať ako rovný s rovným o otázkach možnej hospodárskej spolupráce. Mojím – možno pre niekoho naivným – cieľom, alebo skôr snom je to, aby celá Európa bola spoločenstvom všetkých národov Európy od Uralu po Lisabon, od Baltu po Jadran, vzájomne hospodársky, kultúrne spolupracujúca, bez rozdeľovania raketovými systémami a blúzniacimi politikmi, rozdeľujúcimi ju na Východ a Západ. Ľudský tvor žijúci len v maličkom kúsku Vesmíru si to skutočne nezaslúži…

A čo sa týka hrdinského vietnamského národa: žije ich niekoľko desiatok tisíc aj medzi nami na Slovensku. Sú postavou malí, šikmookí, čiernovlasí a pracovití. Teda vizuálne zjavne iní ako majoritná spoločnosť. Nepostrehol som akýkoľvek xenofóbny, alebo nedajbože rasistický útok na túto, nie málopočetnú minoritu. Keď som vozil každé ráno vnuka do školy, vídaval som tieto malé šikmooké deti usmievajúce sa a hrajúce sa bez akýchkoľvek problémov v triedach. Na nástenkách školskej chodby som si všimol, že mnoho z nich je úspešných účastníkov matematických či iných olympiád. Neurazia sa, keď ich zo žartu a v dobrom niekto nazve „šikmoočkom“. Nepodávajú kvôli tomu podnety na trestné stíhania. Necítia sa byť nedotknuteľní.

Niektorí nezodpovední jedinci sa snažia vykresliť Slovákov ako rasistov a domyslime si prečo: jednoducho kvôli vlastnej politickej budúcnosti zneužívajú inakosť našich minorít pre vlastné záujmy. Nie, my Slováci nie sme rasisti. Neposudzujeme ľudí podľa farby pokožky, podľa očí, podľa nosa, podľa pier, podľa farby vlasov. Jasným dôkazom je náš postoj k vietnamskej minorite na Slovensku. Problém je niekde inde a je potrebné ho nahlas pomenovať, bez strachu z napádania a urážania politikmi.

A treba ho seriózne odborne riešiť. Všetky minority na Slovensku sú naše minority, chceme s nimi žiť, budeme s nimi žiť a nenecháme, aby si ich politici prisvojili.

Nezneužívajme ich preto pre osobné politické preferencie, za ktorými sú státisíce eur zo štátneho rozpočtu za výsledky volieb.

Slováci a Slovenky, hlavu hore!

S úctou slovenský europoslanec JUDr. Miroslav Radačovský“

Toľko príspevok M. Radačovského (jeho originálny status nájdete TU). Vyplýva z neho zaujímavá otázka: ak nie sme my Slováci rasisti voči Vietnamcom, prečo by sme potom údajne mali byť rasisti voči iným etnikám? Aký zmysel by to dávalo? Veď Vietnamci sú tiež celkom inakší ako my, majú iné postavy, vlasy, náturu, štýl života…

Spolunažívanie rôznorodých národností, kultúr, komunít je príliš komplexná a mnohovrstevná vec na to, aby sme ju len paušálne odbavili konštatovaním, že „biela“ majorita je rasistická. S jednotlivými časťami oceánu ľudského pokolenia je to rovnaké ako aj inde v prírode: niektoré časti rastú na úkor iných. Rôzne skupiny a komunity môžu používať rôzne skupinové stratégie na svoju ochranu, ale tiež na svoju expanziu a zneužívanie iných skupín a komunít. Zatváranie očí pred existenciou tohto fenoménu je cesta do pekla, pretože neriešenie problému môže mať za výsledok jedine jeho narastanie a prerastenie do horších štádií.

Ivan Lehotský