Bratislava 8. mája 2018 (HSP/Datel/Foto:wikimedia)

Fašizmus a nacizmus sú odpudivé ideológie, ale druhá svetová vojna by sa v takej či onakej podobe rozhorela aj bez ich existencie. A to je dôvod hlbšie sa zamyslieť nad tým, čo národy so železnou pravidelnosťou vháňa do krvavých jatiek na bojiskách.

Druhá svetová vojna sa nezačala v Európe 1. septembra 1939 vpádom nemeckých vojsk do Poľska, ale prepukla v Ázii 7. júla 1937 takzvaným incidentom o Most Marca Pola medzi Japonskom a Čínou. Tejto udalosti predchádzala invázia japonských cisárskych vojsk do Mandžuska 18. septembra 1931. A tak, ako sa najväčší svetový vojenský konflikt nezačal v Európe, ale v Ázii, tak sa v tejto časti sveta aj skončil 9. septembra 1945 kapituláciou Tokia po zvrhnutí dvoch amerických jadrových bômb na Hirošimu a Nagasaki.

Európa napriek tomu oslavuje koniec druhej svetovej vojny 8. mája, pretože k tomuto dátumu roku 1945 definitívne padol Berlín, keď veľkoadmirál Karl Dönitz, na základe Hitlerovho testamentu vodcov nástupca na čele Tretej ríše, deň predtým prikázal náčelníkovi generálneho štábu Alfredovi Jodlovi podpísať bezpodmienečnú kapituláciu.

Porážka fašizmu?

Ukončenie bojov na Starom kontinente sa zvykne označovať aj ako víťazstvo nad fašizmom, respektíve nad národným socializmom. Do veľkej miery ide o zjednodušenie, pretože konflikt v Európe by sa skôr či neskôr rozhorel, aj keby sa v Nemecku nedostala k moci NSDAP. Druhá svetová vojna bola totiž takmer nevyhnutným pokračovaním vojny prvej. Nacizmus a jeho fanatickí stúpenci na čele Nemecka však spôsobili, že sa tento konflikt viedol takými brutálnymi prostriedkami a bol sprevádzaný krutým vyhladzovaním ľudí v koncentračných táboroch.

Víťazi prvej svetovej vojny obrali Nemecko o priemyselnú základňu, zredukovali jeho armádu na minimum a zaťažili ho nielen rovnako ponižujúcimi, ale aj absurdne vysokými kontribučnými povinnosťami. Bolo len otázkou času, kedy sa tomu Berlín otvorene vzoprie, a väčšine racionálne uvažujúcich ľudí to bolo jasné už tesne po konci prvej svetovej vojny. Len málokto si však vedel predstaviť, že hnacou silou tohto odporu sa stane národný socializmus s jeho rasovou nenávisťou, vyhladzovacími tábormi a dovtedy nevídanou surovosťou na okupovaných územiach.

Nemecko: rozdelené a bez suverenity

Ťažko obhájiť tvrdenie, že rozpútanie vojny v Európe by bolo legitímne, keby v Berlíne nevládli nacisti a Nemci by bojovali menej drasticky. Za legitímne však nemožno považovať ani to, ako sa s Nemeckom zaobchádzalo na rokovaniach vo Versailles. Preto sa nedá ignorovať, že Nemecko oprávnene chcelo naspäť svoju dôstojnosť, priemyselnú a ekonomickú silu a adekvátne postavenie na mocenskej šachovnici. Dvadsať jeden rokov po prvej svetovej vojne sa rozhodlo opäť konať. Výsledkom bola katastrofa, tak pre Európu, ako aj Nemecko.

V máji 1945 boli sovietske vojská v Berlíne. Nemecko fakticky prestalo existovať. Okupovali ho USA, Veľká Británia, Rusko (Sovietsky zväz) a Francúzsko. V roku 1949 bolo Nemecko rozdelené. Vznikli Spolková republika Nemecko ako súčasť západného bloku a Nemecká demokratická republika sa stala súčasťou bloku sovietskeho; prvú okupovali Američania, druhú Rusi.

Len desať rokov predtým to bolo Nemecko, kto si delil so Sovietskym zväzom Poľsko. Stalin v roku 1939 pristúpil na pakt s Hitlerom, pretože v očakávaní blížiaceho sa konfliktu si záberom východného Poľska ešte väčšmi posilnil strategickú hĺbku na západnom krídle. Kým sa Hitler pustil proti svojmu hlavnému cieľu, ktorým bolo Rusko (Sovietsky zväz) a jeho nerastné bohatstvo, potreboval vyradiť (aspoň západné) Poľsko, paralyzovať Francúzsko (1940) a vzdušnými operáciami si držať na dištanc Britov. Čoskoro sa ukázalo, že Stalinovi nepomohlo ani prehlbovanie strategickej hĺbky, pretože na počiatku zimy 1941 stál Wehrmacht na predmestí Moskvy.

Trvalo teda necelých sedem rokov, kým Nemecko nielen prišlo o všetko, čo získalo svojimi výbojmi na východe, západe, severe i juhu, ale aj stratilo štátnu suverenitu. A po 78 rokoch od zjednotenia (1871) bolo opäť rozdelené. Tentoraz len na dva celky, no ani jeden z nich nebol v pravom slova zmysle suverénny. Strategická hĺbka Ruska vtedy dosiahla historické rozmery a jej najzápadnejší výbežok reprezentovala práve Nemecká demokratická republika.

Zrod studenej vojny

V tomto kontexte sú výsledky druhej svetovej vojny v Európe predovšetkým dočasným a neúplným vyriešením nemeckého problému. Interpretácia založená na naratíve víťazstva nad fašizmom sa preto javí ako príliš zúžená a do veľkej miery ideologická.

Súčasťou výsledkov druhej svetovej vojny bola tiež okolnosť, že okrem prítomnosti ruských vojsk v Nemeckej demokratickej republike bola aj trvalá dislokácia americkej armády v Spolkovej republike Nemecko. Tak sa zrodila studená vojna, ktorá bola predovšetkým úsilím jednej i druhej superveľmoci zabrániť protivníkovi, aby dominoval Eurázijskej pevnine.

Druhá svetová vojna uviedla na scénu Spojené štáty, ktoré po Veľkej Británii prebrali nadvládu nad svetovými oceánmi, vojensky dominovali v západnej a vo veľkej časti južnej Európy a fakticky okupovali pokorené a vojnou rozvrátené Japonsko. Víťazi druhej svetovej vojny teda boli Rusko (Sovietsky zväz) a Spojené štáty. Dá sa síce povedať, že Spojenci porazili fašizmus a národný socializmus, no predovšetkým rozdrvili nemecký a japonský militarizmus, cieľom ktorého nebola v prvom rade rasová čistota (aj keď aj táto zvrhlá myšlienka zohrala vo vojne svoju úlohu), ale zabezpečiť si prístup k nerastným surovinám a potravinovým zdrojom.

Nepokojná Eurázia

V Európe sa stala nemecká otázka opäť aktuálnou, keď neschopnosť Ruska udržať si impérium a strategickú hĺbku siahajúcu až po Berlín viedla v roku 1990 k zjednoteniu Nemecka. Európske spoločenstvo sa časom zmenilo na Európsku úniu. Časť členských štátov prijala spoločnú menu euro. V únii aj eurozóne hrá prvé husle Nemecko. Nie vojensky, ale ekonomicky. Či sa nám to páči alebo nie európskemu polostrovu vojensky dominujú prostredníctvom NATO Spojené štáty a od roku 1990 sa strategická hĺbka Ruska neustále stenčuje. NATO ešte nikdy nebolo tak blízko k Moskve ako v súčasnosti. V dôsledku brexitu, rozporov medzi severom a juhom a západom a východnou perifériou paralelne dochádza k uvoľňovaniu súdržnosti Európskej únie, čo ohrozuje ekonomickú moc Nemecka a zvyšuje pravdepodobnosť, že sa v horizonte desaťročí môže stať opäť agresívnym.

No nielen táto časť Eurázie je v pohybe. Vo východnej Ázii sa rodí nová mocnosť: Čína. Ekonomicky ani vojensky ešte nie je pripravená vyzvať na súboj Spojené štáty, ale v Žltom a Juhočínskom mori čoraz dôraznejšie presadzuje svoje obchodné a vojenské záujmy. To, pochopiteľne, znervózňuje mnohých susedov, no najpodstatnejším z nich je Japonsko, tretia najväčšia ekonomika sveta. Pod vplyvom rastu čínskeho sebavedomia Tokio prehodnocuje svoju pacifistickú ústavu a raz viac inokedy menej nahlas zvažuje, ako si zaistiť bezpečnosť, keďže USA ju Japoncom nemôžu garantovať naveky. Militarizácia Japonska preto nielenže nie je vylúčená, z pohľadu jeho geopolitických imperatívov to môže byť jediné schodné riešenie. Aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, pretože konflikt na Ukrajine máme takpovediac za humnami, práve severovýchodná Ázia a stret záujmov Číny, Japonska a Spojených štátov v oblasti Pacifiku môže byť v dlhodobej perspektíve zdrojom širšej vojenskej konfrontácie.

Druhá svetová vojna sa síce skončila pred 73 rokmi, avšak geografia a z nej vyplývajúce geopolitické stratégie nestratili platnosť. Dejiny sa neskončili ani v roku 1945, ani v roku 1989. Rusko bude aj naďalej hľadať strategickú hĺbku, USA si nebudú želať mocnosť dominujúcu Eurázii a žiarlivo si budú strážiť prevahu vo všetkých oceánoch, Čína sa bude usilovať na ich úkor presadiť v tichomorí a Japonsko sa jej rastu nebude nečinne prizerať. Rovnako, ako Berlín nedovolí, aby bol rozpadom jednotného trhu ohrozený nemecký export, od ktorého je až nezdravo závislá jeho masívna priemyselná produkcia.

Peter Tóth

Článok pôvodne vyšiel na portáli Ďateľ.sk