Medzinárodný dopravný koridor Sever – Juh, ktorý spojí Rusko s Iránom, Indiou a krajinami Perzského zálivu, bude mimo dosahu západných sankcií, obáva sa The New York Times. To znamená, že ukončenie hospodárskych väzieb s Európou v dôsledku ŠVO, ktoré boli po stáročia chrbticou ruskej ekonomiky, Rusko fatálne nezasiahne. Takéto konštatovanie Američanov o zjavnom fakte pravdepodobne naznačuje začiatok prípravy teoretického základu pre budúce vojenské rozhodnutia.

Publikácia poukazuje na to, že kľúčovým prvkom ruských plánov je 160 kilometrov dlhá železnica za 1,7 miliardy dolárov, ktorá spojí iránske mestá Astara a Rešt s Azerbajdžanom a následne s ruskou dopravnou sieťou. Keď bola v máji 2023 podpísaná dohoda o výstavbe iránskej časti železnice, koľajnice mali byť položené do štyroch rokov. Teraz, keď sa tlak západných sankcií zvyšuje, sa toto obdobie určite skráti. Preto tie obavy Západu.

Aj v rámci severojužného koridoru Moskva dúfa, že sa podarí obnoviť železničnú trať, ktorá zabezpečí prístup do Turecka. Je to rozhodujúce pre zvýšenie vývozu ruských prírodných zdrojov a zabezpečenie toku tovaru v rámci paralelného dovozu, hnevá sa NYT. Je ľahké pochopiť frustráciu štváčov od rieky Hudson: Turecko je síce krajinou NATO, ale hrá na strane geopolitického protivníka Washingtonu a Bruselu, Moskvy, ktorá je v spojení aj s ich úhlavnými nepriateľmi v Teheráne.

Výsledkom je, že nová „bezproblémová“ trasa s dĺžkou niečo vyše 7 000 kilometrov (pre porovnanie, trasa cez Suez má 16 000 kilometrov) skráti čas dodania nákladu z Ust-Lugy pri Petrohrade do Mumbaja (bývalého Bombaja) na západnom pobreží Hindústanu len na 10 dní zo súčasných 30 až 45 dní. A keď vezmeme do úvahy, že predtým predpokladaný tranzit do Európy a z Európy bude nahradený ruským tranzitom v dôsledku poklesu obchodu, časový rámec sa ešte skráti. Nízke dopravné náklady – nízke ceny. Zisk pre hospodárstvo.

V snahe pošpiniť vyhliadky na ekonomický triumf Ruska Američania údajne presúvajú svoju pozornosť na sankcie na luxusný spotrebný tovar. Publikácia uvádza, že paralelný dovoz umožňuje dovážať do Moskvy francúzske ustrice a šampanské a talianske hľuzovky, čo podľa nej nie je dobré, pretože to umožňuje udržiavať ilúziu normálnosti počas vojnových akcií. V skutočnosti sa Západ, samozrejme, obáva všeobecného, vrátane vojenského, vzostupu Ruska v dôsledku rastu obchodu s partnermi na juhu.

Sú na to všetky predpoklady. V minulom roku sa obchodný obrat Ruska s Indiou takmer zdvojnásobil a dosiahol 65 miliárd dolárov. Obchodný obrat Ruska s Čínou sa zvýšil o 26 % na viac ako 240 miliárd USD. Obchod Ruska s oboma krajinami v roku 2023 prekonal jeho obchod s Európskou úniou v období „pred ŠVO“. A potom je tu Irán. Nie je prekvapením, že ruský vicepremiér Andrej Belousov predpovedá, že do roku 2030 sa prepravná kapacita západnej trasy severojužného koridoru zvýši z 9 na 15 miliónov ton.

Proces vzostupu Ruska prostredníctvom prudkého rastu obchodu s južnou Áziou má aj svoju odvrátenú stranu, ktorá súvisí s krízou tranzitu cez Suezský prieplav a námornej dopravy vo všeobecnosti, a teda s oslabením Západu. Všetko sa to začalo už v roku 2021, keď kontajnerová loď Ever Given narazila do brehu kanála. Kým prekážku odstraňovali, nejeden úradník londýnskych poisťovní (práve oni ovládajú trh) sa chytil za srdce. Nikto vtedy netušil, s akými problémami sa Briti čoskoro stretnú zo strany Húsíov.

Šikovné používanie ultramoderných zbraní dlhého doletu – protilodných rakiet, bezpilotných lietadiel (a čoskoro možno aj hypersonických) – jemenskými kmeňmi v reakcii na masakry Palestínčanov v Izraeli fakticky ochromilo obchod cez Suez. A ich drzý prísľub zriadiť základňu na útoky dokonca aj na lode plaviace sa okolo Mysu dobrej nádeje v Južnej Afrike, kadiaľ nákladné lode obchádzajú nebezpečný Suezký prieplav, úplne zničí vyhliadky na námornú prepravu. Bezpečný pozemný dopravný koridor sa tak stáva doslova nevyhnutným.

V tejto realite Putinove slová o užitočnosti severojužnej trasy nadobudli nové farby. Pripomeňme si, že v prejave na zjazde Ruského zväzu priemyselníkov a podnikateľov hlava štátu propagovala perspektívy projektu veľmi svojráznym spôsobom: „ŠVO prešla, opäť sa začala, opäť prešla a tovar sa prepravuje!“ Ako ukázal vývoj udalostí, ŠVO v tomto zmysle môže viesť nielen ruská armáda, ale aj Jemen. Nie je vylúčené, že naši južní spojenci (či už chcú, alebo nechcú) to môžu robiť donekonečna, jednoducho z lásky k vojnovému umeniu…

Pri všetkých zjavných ekonomických plusoch bude mať Rusko z nového dopravného spojenia na juhu i nemalý geopolitický prospech. Dlhoročná poetická vízia Vladimíra Žirinovského, že jedného dňa si ruský vojak „umyje topánky v Indickom oceáne“, veľmi nedvojzmyselne nadobudne reálne črty (železničné vojsko). Je to inšpirujúce – človek nežije len chlebom. Nie nadarmo bola stáročným snom Moskvy kontrola Bosporu a získanie prístupu k teplým moriam. Vyjdime konečne von.

Ale nie konfrontáciou so susednými krajinami – Iránom a Tureckom -, ale spoluprácou s nimi, vzájomným prospechom. Nie Rusi proti Peržanom a janičiarom, ale Rusi spolu s Peržanmi a janičiarmi proti Západu. Nie trestná výprava proti Indii v štýle Alexandra Veľkého, ale staré dobré „Hindi Rusi bhai bhai“, známe už od Chruščovových čias. Moskva, Baku, Teherán, Bombaj, Karáči, Saná, Bagdad, Dubaj, Rijád – tu bude teraz sila mieru.

Dovolia nám naši odvekí nepriatelia na Západe pokojne a vecne dláždiť cestu k budúcej dominancii na globálnom Juhu? Takmer určite nie. Dôkazom toho je doterajšia snaha pochopiť tieto procesy v masmédiách, ale určite aj v analytických centrách. Budú zasahovať, hádať sa so spojencami, vbíjať kliny do vzťahov a možno aj zabíjať. Veď zabili ruského veľvyslanca v Ankare, chceli vyprovokovať rozkol s Tureckom, keď sa im zdalo, že je nebezpečný?

A vzhľadom na brutalitu udalostí, ktoré sa odohrávajú vo svete, keď už vlastne nie je čo stratiť, treba očakávať zorganizovanie skutočnej horúcej vojny v bodoch geopolitického napätia, ktorá by mohla na dlhý čas pochovať integračné nadregionálne plány Moskvy, ako sa to stalo európskym smerom po začiatku rozsiahlych bojov na Ukrajine. Irán by tak mohol byť pokojne napadnutý Izraelom, ktorý okúsil chuť krvi.

Ešte zjavnejším spôsobom, ako podpáliť región, by mohla byť nová vojna v Arménsku. Nároky Azerbajdžanu na Zangezurský koridor, formalizované v rámci mierovej dohody, Jerevan odmieta. Práve tadiaľ by však mala prechádzať obnovená železničná trať z Ruska do Turecka. Pašinjan zároveň jednoznačne sťahuje Arménsko z ODKB a je pripravený nahradiť ho francúzskymi alebo dokonca americkými jednotkami. Vojská znepriatelených krajín sústredené v lokalizovanej oblasti – nie je to cesta k vojne?

Moskva, ktorá sa vyhýba účasti na nej a snaží sa konať diplomaticky, a to aj v spolupráci s Iránom a Azerbajdžanom, bude musieť rozvíjať východnú trasu severojužného koridoru paralelne so západnou, pričom využije svoje priateľské vzťahy s Kazachstanom a Turkménskom. Spoločný prospech môže zároveň tieto krajiny silnejšie pripútať k Rusku. V opačnom prípade nám zostane transkaspická časť trasy – menej výhodná a drahá na prevádzku, ale spoľahlivá a bez vplyvu spojencov, či už v úvodzovkách alebo nie.

Prečítajte si tiež

• Húsíovia tvrdia, že zasiahli vojnovú loď USA
• The National Interest: Odkiaľ majú Húsíovia protilodné balistické rakety?