Pôstne obdobie je cestou návratu k Bohu. Koľko krát, zaneprázdnení či ľahostajní, sme mu povedali: „Pane, prídem k tebe potom, počkaj… Dnes nemôžem, ale zajtra sa začnem modliť a robiť niečo pre iných“. A takto to ide jeden deň za druhým. Teraz sa Boh obracia s výzvou na naše srdce. V živote budeme mať vždy niečo na robote, a budeme mať výhovorky na svoje ospravedlňovanie, ale, bratia sestry, je čas vrátiť sa k Bohu.

Vráťte sa ku mne, hovorí, celým svojím srdcom. Pôstne obdobie je cestou, ktorá zahŕňa celý náš život, nás celých. Je to čas na overenie ciest, po ktorých kráčame, aby sme znovu našli cestu, ktorá nás privedie domov, aby sme znovu objavili základné puto s Bohom, od ktorého všetko závisí. Pôstne obdobie nie je zbieraním drobných sebazaprení, je rozpoznávaním toho, kam je zamerané naše srdce. Toto je centrom Pôstu: Kam je zamerané moje srdce?

Skúsme si položiť otázku: kam ma vedie navigátor môjho života, k Bohu, alebo k môjmu ja? Žijem pre to, aby som sa páčil Pánovi, alebo aby si ma všimli, chválili ma, uprednostňovali, dali na prvé miesto, a tak ďalej? Mám srdce „tanečníka“, ktorý robí jeden krok dopredu a jeden dozadu, miluje trochu Pána a trochu svet, alebo srdce pevné v Bohu? Som spokojný so svojimi pokrytectvami, alebo zápasím o oslobodenie srdca od dvojakosti a od falošností, ktoré ho spútavajú?

Cesta pôstneho obdobia je exodom, vyjdením z otroctva k slobode. Je to štyridsať dní, ktoré pripomínajú štyridsať rokov, počas ktorých Boží ľud kráčal po púšti, aby sa vrátil do krajiny svojho pôvodu. Ale aké ťažké bolo opustiť Egypt! Bolo ťažšie zanechať ten Egypt srdca Božieho ľudu, ten Egypt, ktorý si niesli stále vo svojom vnútri, než opustiť egyptskú zem…

Je veľmi ťažké zanechať Egypt. Vždy, počas putovania, tu bolo pokušenie nariekať za jeho cibuľami, vrátiť sa späť, naviazať sa na spomienky minulosti, na nejakú modlu. Aj pre nás je to tak: cestu návratu k Bohu brzdia naše chorobné naviazanosti, zdržujú ju zvodné putá zlozvykov, falošné istoty peniazov a toho, čo je zdanlivé, nárek zvaľujúci vinu na osud, ktorý paralyzuje. Pre kráčanie je potrebné strhnúť masky týmto ilúziám.

Nuž položme si otázku: Ako teda pokračovať na ceste k Bohu? Pomocou sú nám tie cesty návratu, o ktorých nám rozpráva Božie slovo

Pozrime sa na márnotratného syna a pochopme, že aj pre nás nastal čas vrátiť sa k Otcovi. Ako ten syn, aj my sme zabudli na vôňu domova, premrhali sme vzácne dobrá za bezvýznamné veci a zostali sme s prázdnymi rukami a nespokojným srdcom. Padli sme: sme synmi, ktorí padajú neustále, sme ako malé deti, ktoré skúšajú kráčať, no idú k zemi, a potrebujú, aby ich vždy znovu postavil otec.

Je to odpustenie Otca, ktoré nás vždy znovu stavia na nohy: Božie odpustenie, vyznanie [hriechov], je prvý krok našej cesty návratu. Spomenul som spoveď, a kladiem na srdce spovedníkom: buďte ako otec, nie s bičom, s objatím.

Potom sa potrebujeme vrátiť k Ježišovi, konať ako ten uzdravený malomocný, ktorý sa vrátil, aby mu poďakoval. Boli uzdravení desiati, no iba on jediný bol aj zachránený, pretože sa vrátil k Ježišovi (porov. Lk 17,12-19). Všetci, všetci máme duchovné choroby, sami ich nedokážeme uzdraviť; všetci máme zakorenené zlozvyky, sami ich nedokážeme vytrhať; všetci máme obavy, ktoré nás paralyzujú, sami ich nedokážeme poraziť. Potrebujeme napodobňovať toho malomocného, ktorý sa vrátil k Ježišovi a hodil sa k jeho nohám.

Je nám treba Ježišovo uzdravenie, potrebujeme mu predložiť naše zranenia a povedať mu: „Ježišu, som tu pred Tebou, s mojím hriechom, s mojimi biedami. Ty si lekár, Ty ma môžeš oslobodiť. Uzdrav moje srdce, uzdrav moje malomocenstvo“.

A ďalej, Božie slovo nás volá k návratu k Otcovi, volá nás vrátiť sa k Ježišovi, a sme volaní vrátiť sa k Duchu Svätému. Popol na hlave nám pripomína, že sme prach a na prach sa obrátime. Ale do tohto nášho prachu Boh vdýchol svojho Ducha života. Teda nemôžeme žiť nasledujúc prach, kráčajúc za vecami, ktoré dnes sú tu a zajtra pominú. Vráťme sa k Duchu, Darcovi života, vráťme sa k Ohňu, ktorý dáva povstať nášmu popolu, k tomu Ohňu, ktorý nás učí milovať. Budeme stále popolom, ale tak ako hovorí jeden liturgický hymnus, zamilovaným popolom. Znovu sa modlime k Duchu Svätému, znovuobjavme oheň chvály, ktorý spaľuje popol nariekania a rezignácie.

Bratia a sestry, táto naša cesta návratu k Bohu je možná iba preto, že jestvovala jeho cesta príchodu k nám. Inak by to nebolo možné. Prv, než by sme my šli k nemu, on zostúpil k nám. Predišiel nás, prišiel nám v ústrety. Kvôli nám zostúpil do väčšej hĺbky ako sme si dokázali predstaviť: stal sa hriechom, stal sa smrťou.

Je to to, čo nám pripomenul sv. Pavol: „Toho, ktorý nepoznal hriech, [Boh] za nás urobil hriechom“ (2 Kor 5,21). Aby nás nenechal osamotených a sprevádzal nás na ceste, zostúpil do nášho hriechu a do našej smrti, dotkol sa hriechu, dotkol sa našej smrti. Naša cesta teda znamená nechať sa vziať za ruku. Otec, ktorý nás volá, aby sme sa vrátili, je Ten, ktorý vychádza z domu, aby nás šiel hľadať; Pán, ktorý nás uzdravuje, je Ten, ktorý sa nechal raniť na kríži; Duch, ktorý nám dáva zmeniť život, je Ten, ktorý dýcha mocne a lahodne do nášho prachu.

Hľa teda naliehavá prosba Apoštola: „Zmierte sa s Bohom“ (v. 20). Nechajte sa zmieriť: tá cesta sa nezakladá na našich silách. Nikto sa nemôže zmieriť s Bohom vlastnými silami, nemôže. Obrátenie srdca, gestami a úkonmi, ktoré ho vyjadrujú, je možné iba ak vychádza z prvenstva Božieho konania. To, čo nás vracia k nemu, nie sú naše schopnosti a naše zásluhy súce na vystatovanie sa, ale jeho milosť, ktorú treba prijať. Zachraňuje nás milosť, spása je číra milosť, číra bezodplatnosť. Ježiš nám to povedal jasne v Evanjeliu: spravodlivými nás nerobí tá spravodlivosť, ktorú konáme pred ľuďmi, ale úprimný vzťah s Otcom. Počiatkom návratu k Bohu je uznať, že Ho potrebujeme, že potrebujeme milosrdenstvo, že potrebujeme jeho milosť. Toto je tá správna cesta, cesta pokory. Cítim sa núdznym, alebo sa cítim sebestačným?

Dnes skláňame hlavu, aby sme prijali popol. Na konci pôstneho obdobia sa skloníme ešte viac, aby sme umyli nohy bratom. Pôstny čas je pokorným zostúpením do nás a k iným. Značí pochopiť, že spása nie je výstupom kvôli sláve, ale sklonením z lásky. Značí urobiť sa malými. Na tejto ceste, aby sme nestratili smer, postavme sa pred Ježišov kríž: je to tichá Božia katedra. Pozerajme každý deň na jeho rany – tie rany, ktoré priniesol do neba a ukazuje ich Otcovi, každodenne, vo svojej prosbe orodovania. Hľaďme každý deň na jeho rany.

V tých otvoroch rozpoznajme naše prázdno, naše nedostatky, rany hriechu, údery, ktoré nám uškodili. A jednako práve tam vidíme, že Boh proti nám neukazuje prstom, ale roztvára dokorán ruky. Jeho rany sú otvorené pre nás a tie rany nás uzdravili (porov. 1 Pt 2,25; Iz 53,5). Pobozkajme ich a pochopíme, že práve tam, v najbolestnejších otvoroch života, nás Boh očakáva so svojím nekonečným milosrdenstvom. Pretože tam, kde sme najzraniteľnejšími, kde sa najviac hanbíme, on nám prišiel v ústrety. A teraz, keď nám prišiel v ústrety, nás pozýva vrátiť sa k nemu, aby sme znovu objavili radosť z toho, že sme milovaní.

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.