Obe krajiny v posledných rokoch skutočne výrazne posilnili svoje vzťahy. Čínsky prezident Si Ťin-pching a ruský prezident Vladimir Putin majú úzke pracovné vzťahy, ktoré sú hnacím motorom ich spolupráce na vysokej úrovni. Obe strany spolupracujú aj na základe spoločného vnímania hrozieb, ktoré sa Spojené štáty a ich spojenci snažia obkľúčiť a podkopať. Okrem toho ich vzťahy pomáhajú upevňovať úzke vojenské väzby a vzájomne sa dopĺňajúca hospodárska dynamika.

Napriek nedávnemu zlepšeniu vzťahov medzi Pekingom a Moskvou stále pretrváva veľká strategická nedôvera. K čínskej strategickej nedôvere prispieva aj búrlivá minulosť medzi oboma krajinami, počas ktorej bola slabšia Čína zneužívaná silnejším Ruským impériom a Sovietskym zväzom. Obavy Ruska, že čoraz silnejšia Čína môže narušiť jeho záujmy a využiť jeho slabiny, sú zasa podporované trvalými štrukturálnymi dôvodmi, najmä geografickými. Obavy Moskvy zhoršuje geopolitické myslenie, ktoré si zachováva hlboko zakorenené veľmocenské ambície a je znepokojené tým, že je mladším partnerom Číny.

Čína a Rusko tiež čelia konkurenčnej dynamike na svojom spoločnom dvore v Strednej Ázii, ktorá by sa v budúcnosti mohla stať zdrojom napätia. Moskva má naďalej vplyv v piatich bývalých sovietskych štátoch Strednej Ázie (Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Turkménsko a Uzbekistan) a považuje tento región za svoju “privilegovanú sféru vplyvu”. Rusko bolo doteraz ochotné akceptovať aktivity Číny v tejto oblasti, napríklad tým, že spolupracovalo s Pekingom v rámci Šanghajskej organizácie spolupráce pod čínskym vedením a nebránilo sa čínskym ambíciám v rámci iniciatívy Pásmo a cesta (BRI). Rusko v súčasnosti dokonca získava z čínskej prítomnosti v regióne určité výhody: Významná hospodárska angažovanosť Číny v tomto regióne pomáha uľahčovať regionálnu stabilitu a rozvoj, čo Rusku umožňuje viac sa sústrediť na formovanie vojenskej a bezpečnostnej dynamiky.

Čína však posilňuje svoju bezpečnostnú a hospodársku stopu v Strednej Ázii spôsobom, ktorý môže Moskva čoraz viac vnímať cez konkurenčnú optiku.

Napokon, Rusko sa obáva čínskych ambícií v Arktíde, kde má Moskva významné záujmy. Približne pätina rozľahlého ruského územia sa nachádza za polárnym kruhom. Táto oblasť zahŕňa viac ako 24 000 km pobrežia a je domovom približne 2,5 milióna ľudí. Pod vedením Vladimira Putina sa Rusko zameralo na Arktídu ako na kľúčový región, vrátane oživenia ruskej vojenskej prítomnosti v tejto oblasti. V posledných rokoch Rusko zrekonštruovalo 50 vojenských stanovíšť z čias Sovietskeho zväzu, vrátane 13 leteckých základní, 10 radarových staníc, 20 pohraničných staníc a 10 integrovaných záchranných staníc.

Napriek tomu, že Čína nemá v Arktíde dostatok územia, usiluje sa o to, aby sa stala “štátom v blízkosti Arktídy”, a v Bielej knihe o Arktíde z roku 2018 predložila víziu vybudovania “polárnej hodvábnej cesty”, ktorá by doplnila širšiu iniciatívu BRI. Čína a Rusko doteraz spolupracovali na projektoch v oblasti energetiky a infraštruktúry v tomto regióne, ale došlo aj k značným komplikáciám. Rusko bolo spočiatku proti tomu, aby bola Čína prijatá do multilaterálnej Arktickej rady ako pozorovateľ, a naďalej má podozrenie voči strategickým cieľom Pekingu v tomto regióne.

Vzťahy medzi Čínou a Ruskom sú teda zložité a pre obe strany prinášajú náklady. Zdá sa, že lídri v Pekingu a Moskve zatiaľ usúdili, že prínosy prevažujú nad nákladmi, ale táto kalkulácia sa môže zmeniť a už sa objavujú náznaky, že sa tak stane.

Ak sa vrátime k rusko-ukrajinskej vojne, nedávno podľa hovorkyne ruského ministerstva zahraničných vecí Marie Zacharovovej ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov a čínsky štátny radca Wang I nediskutovali o zatiaľ nepredstavenom mierovom návrhu Pekingu pre prebiehajúci konflikt medzi Moskvou a Kyjevom. Bolo to šokujúce, keďže Čína sa vždy snažila vo vzťahoch medzi Ruskom a Čínou vystupovať ako veľký brat a prostredníctvom sprostredkovateľského procesu chcela upevniť svoje diplomatické miesto v Európe.

Wang sa o svojom “mierovom návrhu” prvýkrát zmienil minulý týždeň na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii. “Predložíme stanovisko Číny k politickému urovnaniu ukrajinskej krízy,” vyhlásil diplomat. Wang upozornil, že vie, že “niektoré sily nemusia chcieť, aby sa mierové rozhovory uskutočnili”, pričom nemenoval žiadnu konkrétnu stranu.

Významné je, že Rusko náhle vyhlásilo, že o žiadnom čínskom mierovom návrhu nediskutovalo. Naznačuje to, že Rusko sa obáva čínskeho mierového plánu. Prečo sa teda Rusi obávajú čínskeho mierového plánu? Toto všetko naznačuje len záblesky širšieho boja, ktorý sa odohráva v Európe medzi Ruskom a Čínou.

Rastúce postavenie Ruska;

Rusko-ukrajinská vojna odhalila veľkú závislosť európskych štátov od Moskvy. Rusko je najväčším dodávateľom zemného plynu do Európy, ktorá je od neho závislá v prípade takmer 40 % svojich potrieb zemného plynu.

Závislosť Európy od Ruska sa dostala do popredia koncom roka 2021, keď Rusko v dôsledku prehlbujúcej sa ukrajinskej krízy znížilo dodávky plynu do Európy. To viedlo k tomu, že Medzinárodná energetická agentúra, ktorá dohliada na energetiku, obvinila Rusko z podkopávania energetickej bezpečnosti Európy. Tento incident však svetu jasne ukázal, ako veľmi je Európa závislá od ruskej energie.

Možno práve preto Západ dostatočne nepodporil obranu Ukrajiny pred ruskou agresiou.

Navyše krajiny, ktoré v otázke rusko-ukrajinskej vojny mlčali, sa na rozdiel od svojich kolegov stali lúčom nádeje pre celú Európu. Zatiaľ čo bezmyšlienkovité množstvo európskych krajín na čele s Nemeckom a Spojeným kráľovstvom bolo zaneprázdnené prehlbovaním krízy, ktorú si samy spôsobili, tým, že zaujali protiruský postoj, Španielsko, Holandsko a Grécko zabezpečili predovšetkým záujmy svojich národov. Zatiaľ čo ostatné krajiny sa snažili nájsť alternatívy k ruskej energii, Španielsko a balkánske krajiny ako Bulharsko pokračovali v dodávkach z Ruska a nesmierne na tom získali.

Taliansko, jedna z najsilnejších európskych krajín, išlo proti takým krajinám, ako sú Nemecko a Francúzsko, a posielalo späť migrantov vyslaných na svoje pobrežie.

Pokiaľ ide o ekonomickú oblasť, denník Washington Post vo svojej nedávnej štúdii odhalil niekoľko ohromujúcich údajov o vojnovej koristi Ruska na Ukrajine. Podľa analýzy Rusko v súčasnosti kontroluje kľúčové prírodné zdroje Ukrajiny vrátane energetických a nerastných ložísk. Na základe analýzy 2 209 ložísk, ktorú vykonal Washington Post, Moskva kontroluje 63 % ukrajinského uhlia, 11 % ropy, 20 % zemného plynu, 42 % kovov a 33 % vzácnych zemín vrátane kľúčových nerastov, ako je lítium.

Správa Business Insider okrem toho ukázala, že Rusko zhabalo Ukrajine 41 uhoľných ložísk, 27 ložísk zemného plynu, 14 ložísk propánu, deväť ložísk ropy, šesť ložísk železnej rudy, ako aj niekoľko ložísk titánu, zirkónia, stroncia, lítia, uránu a zlata. WaPo tiež odhaduje, že v Ruskom kontrolovaných častiach Ukrajiny sa nachádza približne 30 miliárd ton ložísk čierneho uhlia v hodnote 11,9 bilióna USD (takmer 12 biliónov USD).

Záver je jasný. Rusko v rusko-ukrajinskej vojne nesmierne získalo na svojom postavení a jeho moc v Európe len rastie.

Úloha Číny sa zmenšuje:

Na druhej strane, rozširovanie vplyvu Ruska bolo spojené s obdobím zhoršovania čínsko-európskych vzťahov.

Za posledných niekoľko mesiacov sa vzťahy medzi Čínou a EÚ zhoršili na najnižšiu úroveň od roku 1989. Po tom, čo si obe strany vymenili sankcie v súvislosti s otázkou Sin-ťiangu, politické spory ohrozujú osud komplexnej dohody o investíciách, ktorú čínski a európski predstavitelia oslávili len pred niekoľkými mesiacmi a ktorá sa považuje za dôležitý míľnik v ich vzťahoch.

Pred niekoľkými mesiacmi Európsky parlament prijal rozhodnutie zastaviť ratifikáciu dohody a vyhlásil, že tak neurobí, pokiaľ Čína nezruší sankcie, ktoré uvalila na osoby a organizácie v Európe vrátane viacerých členov Európskeho parlamentu. Toto rozhodnutie nebolo prijaté vo vákuu. Verejnosť aj politické osobnosti v Európe majú v súčasnosti čoraz nepriaznivejšie názory na Čínu. Poprední európski predstavitelia priznali, že medzi týmito dvoma hospodárskymi gigantmi existujú “zásadné rozdiely”, a prieskum agentúry Pew odhalil, že negatívne postoje voči Číne sa v mnohých európskych krajinách zvýšili na rekordnú úroveň. Hoci Čína a EÚ stále podporujú spoluprácu v otázkach, ako je zmena klímy, sotva to zabráni ďalšiemu zhoršovaniu ich vzťahov.

Povesť Číny vo svete, ktorá bola počas predchádzajúcich 20 rokov priaznivá alebo aspoň neutrálna, sa drasticky zhoršila. Tento pokles zaznamenali popredné demokratické krajiny, ako sú Spojené štáty a Japonsko, s ktorými mala Čína už predtým napäté vzťahy, ako aj rozvojové krajiny v Afrike, Ázii a východnej Európe. V 90. rokoch 20. storočia a koncom roka 2010 mala Čína s národmi v týchto oblastiach dobré vzťahy, ale v súčasnosti má vo viacerých častiach sveta najhoršiu povesť za mnoho rokov.

Od Deng Xiaopingovej smernice po Tiananmene, podľa ktorej by Čína mala vystupovať pokorne a vyčkávať, prešla Čína od skromnejšej diplomacie k súčasnému štýlu asertívnej, často bojovnej diplomacie. Tento nový diplomatický prístup spolu s čoraz častejším využívaním štátneho hospodárskeho nátlaku voči krajinám, zahraničným mocnostiam a domácim čínskym nadnárodným spoločnostiam určite zohráva hlavnú úlohu pri náraste negatívnych nálad.

Obrazu Číny škodí aj rastúci autoritársky prístup Pekingu, jeho súčasná izolácia od sveta a čoraz monomantickejšie zameranie kampane Si Ťin-pchinga na reštrukturalizáciu čínskeho hospodárstva a barbarské presadzovanie nulového COVID.

Medzitým politika nulovej COVID Číny takmer úplne odstavila jej zahraničný obchod a podkopáva jej iniciatívy v oblasti mäkkej moci. Viaceré programy pre zahraničných návštevníkov a študentov, ktoré boli predtým kľúčové pre zlepšenie jej reputácie v zahraničí, najmä v rozvojových krajinách, boli obmedzené. Došlo tiež k dramatickému poklesu počtu čínskych turistov cestujúcich do zahraničia, čo je znepokojujúce, pretože boli dôležitým zdrojom medzinárodných sociálnych kontaktov.

Na rozdiel od všeobecného presvedčenia teda Rusko a Čína nemajú prosperujúce a trvalé priateľstvo. Naopak, oba tieto veľké národy si naďalej navzájom veľmi nedôverujú. Nedávne dokončenie medzi Moskvou a Pekingom sa odohráva v Európe a všetky dôkazy potvrdzujú skutočnosť, že Rusko má v regióne stále značnú strategickú výhodu nad Pekingom.