“S úctou si spomíname na jednu z najvýraznejších hereckých osobností,” napísalo SND na sociálnej sieti s tým, že Kvietik pochádzal z kraja, ktorý obohatil slovenské herectvo o výnimočných umelcov. A hoci sa túžil stať lekárom, napokon ako herec dlhé roky prispieval svojím umením “k istej očiste duše z divadelnej scény”.
Od septembra 1959 do začiatku divadelnej sezóny v roku 1996 vytvoril v činohernom súbore SND 80 postáv, z ktorých mnohé sa stali podľa divadla legendárnymi. A aj keď už dávno nestál na divadelnom javisku, pred televíznou či filmovou kamerou alebo rozhlasovým mikrofónom, podľa SND jeho postavy stále rezonovali a defilujú v pamäti.
“Priznával, že na slávu nemal čas,” podotklo divadlo s tým, že sa v posledných rokoch naplno venoval rodine a svojej láske – hore.
Štefan Kvietik sa narodil 10. mája 1934 v Dolných Plachtinciach v okrese Veľký Krtíš. Ako dieťa túžil po tom, že bude študovať medicínu. K divadelným doskám ho napokon nasmerovali rodičia, ktorí boli divadelnými ochotníkmi.
Prvým krokom Kvietika k herectvu bolo ukončenie štúdia na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave v roku 1957. Kariéru odštartoval v Armádnom divadle v Martine. Od roku 1959 bol členom SND, v ktorom nakoniec strávil polstoročie. Od roku 1984 pôsobil aj ako pedagóg na VŠMU.
Na striebornom plátne sa prvý raz objavil v roku 1960 vo filme podľa knižného námetu Ladislava Mňačka – Smrť sa volá Engelchen a následne aj v komediálnej snímke Skalní v ofsajde. Výraznú filmovú rolu získal Kvietik v snímke Petra Solana Boxer a smrť.
Kritika ocenila Kvietika za úlohu v televíznom filme Martina Ťapáka s názvom Matka. Svoj talent predviedol aj v postave Pirina z Medenej veže. S Emíliou Vášáryovou si zahral vo filme Červené víno. Bravúrne sa zhostil postavy Sama Pichandu z Jakubiskovej filmovej epopeje Tisícročná včela.
Herec bol aj výraznou divadelnou osobnosťou. V rozhlase vytvoril množstvo charakterových, hrdinských a romantických postáv v hrách domácich a zahraničných autorov.
Po roku 1989 vstúpil do politiky. V rokoch 1990 až 1994 bol poslancom Slovenskej národnej rady (SNR). Pôsobil ako podpredseda Výboru SNR pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport.
Štefan Kvietik získal mnoho cien a ocenení. Umelec bol v poradí štvrtým slovenským hercom, ktorý má na Filmovom chodníku slávy pred Mestským divadlom P. O. Hviezdoslava v Bratislave žulovú dlaždicu s vlastným menom.
Zomrel Štefan Kvietik, vlani oslávil 90. narodeniny – profil
Vo veku 90 rokov zomrel v piatok (21. 3.) slovenský herec Štefan Kvietik. Popredný filmový, divadelný a rozhlasový umelec oslávil okrúhle jubileum vlani v máji.
Doménou Štefana Kvietika boli zväčša psychologicko-realistické postavy robustných mužov. Napriek prvotnému dojmu neprístupnosti i pre charakteristický uhrančivý pohľad nachádzal divák v jeho hereckom umení širokú škálu emócií a pocitov v stvárnení nespočetného množstva postáv vo filme, v televízii, rozhlase i na divadelných doskách.
“Každá umelecká činnosť vzniká pre človeka, pre jeho zážitok, poznanie, emocionálne a duchovné obohatenie, inak by nemala zmysel. Ak som svojou obsiahlou hereckou tvorbou na divadelných doskách, pred filmovou alebo televíznou kamerou a v rozhlase aspoň do istej miery naplnil spomínané atribúty, tak môj herecký príbeh nebol márny a zbytočný,” zdôraznil pre TASR vlani na jar.
Štefan Kvietik sa narodil 10. mája 1934 v Dolných Plachtinciach v okrese Veľký Krtíš. Už len samotný pôvod z plachtinskej doliny, kde sa narodili herecké legendy ako Ctibor Filčík, Július Pántik či Milan Kňažko, mu predpovedal budúce smerovanie. Ako dieťa však túžil po tom, že bude študovať medicínu. K divadelným doskám ho napokon nasmerovali rodičia, ktorí boli divadelní ochotníci.
Prvým Kvietikovým krokom k herectvu bolo ukončenie štúdia na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave v roku 1957. Kariéru odštartoval v Armádnom divadle v Martine. Od roku 1959 bol členom Slovenského národného divadla (SND), v ktorom nakoniec strávil polstoročie. Od roku 1984 pôsobil aj ako pedagóg na VŠMU.
Na striebornom plátne sa prvý raz objavil v roku 1960 vo filme podľa knižného námetu Ladislava Mňačka – Smrť sa volá Engelchen a následne aj v kultovej komediálnej snímke Skalní v ofsajde. Výraznú filmovú rolu získal Kvietik v snímke Petra Solana Boxer a smrť (1962), kde stvárnil hlavnú postavu Jána Komínka. Príbeh vychádza z reálnych spomienok väzňa Tadeusza Borowského na boxerské zápasy v koncentračnom tábore.
O rok neskôr účinkoval v televíznom filme Geľo Sebechlebský. Rok 1964 mu priniesol hneď dve zaujímavé herecké príležitosti. Staršia generácia nezabudne na jeho baróna von Goldringa vo filme Sám vojak v poli (1964) v réžii Otta Haasa, ako aj obhajcu Kolára vo filme Prípad pre obhajcu.
V roku 1965 Štefan Kvietik účinkoval vo vojnovej dráme Mŕtvi nespievajú, kde si zahral poručíka Jána Kľaka. Ďalej účinkoval v dráme podľa knižnej predlohy Mila Urbana Živý bič (1966). V tom istom roku ho Otakar Vávra obsadil do svojej Romance pro křídlovku, hral tiež v historickej snímke Paľa Bielika Majster kat.
Kritika Kvietika ocenila za úlohu v televíznom filme Martina Ťapáka s názvom Matka (1968). Svoj talent naplno predviedol aj v postave Pirina z Medenej veže (1970) v réžii Martina Hollého mladšieho. S Emíliou Vášáryovou si zahral vo filme Červené víno (1972) v réžii Andreja Lettricha. Film podľa románu Františka Hečka zachytáva sociálny zápas slovenskej vinohradníckej dediny na začiatku 20. storočia.
Bravúrne sa renomovaný herec zhostil postavy Sama Pichandu z Jakubiskovej filmovej epopeje Tisícročná včela (1983). Fascinujúca rodinná sága na motívy románu Petra Jaroša bola označená kritikou za divácky najúspešnejšiu v histórii domácej tvorby, a to aj vďaka majstrovstvu Štefana Kvietika, Jozefa Kronera, Michala Dočolomanského, ale i ďalších skvelých hercov. S Jakubiskom spolupracoval aj síce na menšej, ale výraznej úlohe v ďalšom filme Sedím na konári a je mi dobre (1989).
Posledný film, v ktorom herec účinkoval, bol Tábor padlých žien (1997). Zahral si v ňom spoločne s Jurajom Kukurom, Hanou Gregorovou, Jánom Mistríkom i Františkom Kovárom. Následne sa ešte objavil v seriáli Horská služba (1998). Až v roku 2007 spolupracoval ako rozprávač na vojnovej dráme Rozhovor s nepriateľom.
Štefan Kvietik bol aj výrazná divadelná osobnosť. Svoj talent uplatnil ako Figaro v Novom Figarovi od českého autora Vítězslava Nezvala, ako Stanley Kowalski v hre Električka zvaná Túžba (Tennessee Williams) alebo ako Nick v inscenácii Kto sa bojí Virginie Woolfovej? (Edward Albee). Ďalej stvárnil napríklad postavu Dona Rodriga v Cidovi od Pierra Corneilla, či kniežaťa Andreja Bolkonského v dramatizácii románu Leva Nikolajeviča Tolstého Vojna a mier.
V rozhlase vytvoril vďaka svojmu príjemnému basbarytónovému hlasu množstvo charakterových, hrdinských a romantických postáv v hrách domácich a zahraničných autorov.
“Jednotlivé postavy ma obohacovali nielen po profesionálnej stránke, ale aj ako človeka. V možnosti prežiť toľko životov. Veď čo postava, to iný charakter, osud, životný príbeh. Robiť pre mňa akúkoľvek selekciu je veľmi ťažké, pretože každá z nich má svoje špecifiká, či už ide o námet, príbeh, prostredie, režijné a herecké obsadenie,” povedal pre TASR pred necelým rokom Štefan Kvietik.
Po roku 1989 vstúpil do politiky. V rokoch 1990 až 1994 bol poslancom Slovenskej národnej rady (SNR). Pôsobil ako podpredseda Výboru SNR pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport.
Brilantné herecké majstrovstvo prinieslo Štefanovi Kvietikovi mnoho cien a ocenení. Prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič mu udelil v roku 2004 štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy v oblasti rozvoja kultúry a umenia. Do siene slávy vstúpil prostredníctvom udeľovania cien OTO za rok 2009. V roku 2013 sa stal laureátom ocenenia Identifikačný kód Slovenska a o rok neskôr si 9. marca prevzal v Španielskej sále Pražského hradu Európsku cenu Trebbia 2014 za celoživotné dielo.
Umelec je v poradí štvrtým slovenským hercom, ktorý má na Filmovom chodníku slávy pred Mestským divadlom P. O. Hviezdoslava v Bratislave žulovú dlaždicu s vlastným menom. V roku 2019 získal za svoj prínos slovenskému filmovému umeniu Cenu prezidenta Art Film Festivalu, udeľovanú za rozvoj filmového umenia v domácom i medzinárodnom kontexte.
Svoje spomienky zvečnil so spisovateľom Jánom Čomajom v roku 2009 v knihe s názvom Štefan Kvietik.
Prezident: Štefan Kvietik za sebou zanechal množstvo kultúrnych a ľudských hodnôt
Štefan Kvietik za sebou zanechal obrovské množstvo kultúrnych a ľudských hodnôt. V súvislosti s hercovým úmrtím to na sociálnej sieti napísal prezident SR Peter Pellegrini. Množstvom filmových, televíznych a divadelných postáv podľa neho navždy a nezabudnuteľne obohatil slovenskú kultúru.
“Napriek obrovskému hereckému kumštu bol jeho prínos pre slovenský národ omnoho širší. Nezanechal svoj odkaz len vo filmotékach, ale aj v našich dušiach,” konštatuje Pellegrini.
Herec nebol podľa neho žiadnou hviezdou sociálnych sietí, ale tvrdej práce a skutočného talentu sprevádzaného nadhľadom a napĺňaním svojich vlastných slov: “K hercovi neodmysliteľne patrí jedna veľká cnosť, skromnosť. Všetci velikáni, výrazné umelecké osobnosti si to uvedomujú. Čím väčší je herec, tým je normálnejší, pokornejší a skromnejší ako človek.”
Premiér: Štefan Kvietik patril do zlatej generácie slovenských hereckých virtuózov
Štefan Kvietik patril do zlatej generácie slovenských hereckých virtuózov, sledovanie ktorých bolo zážitkom. Patril medzi umelcov, ktorí milovali Slovensko a robili všetko pre to, aby politiku kultivovali. Napísal na sociálnej sieti premiér Robert Fico (Smer-SD).
Zároveň si zaspomínal, ako sa s Kvietikom stretol osobne ako s poslancom za SNS, keď v roku 1992 prvýkrát vstúpil do budovy parlamentu. V laviciach parlamentu s ním podľa premiéra sedeli známi spisovatelia, Laco Ballek, významný predstaviteľ modernej slovenskej prózy či Peter Jaroš, autor generačného románu Tisícročná včela, v ktorom Kvietik exceloval popri ďalšom slovenskom hereckom velikánovi Jozefovi Kronerovi.
“Títo skutoční umelci rozdávali umenie, lásku k Slovensku. Nevedeli, čo je to nenávisť a nezneužívali svoje známe tváre na burcovanie a rozdeľovanie,” skonštatoval Fico.
Šimkovičová: Odchod Štefana Kvietika je veľkou stratou pre kultúru a filmový svet
Odchod Štefana Kvietika je veľkou stratou pre slovenskú kultúru a filmový svet. Jeho diela budú inšpirovať ďalšie generácie. Napísala na sociálnej sieti ministerka kultúry Martina Šimkovičová (nominantka SNS).
“Jeho odkaz zostane navždy živý v našich srdciach a jeho diela budú inšpirovať ďalšie generácie,” odkázala Šimkovičová.
Pripomenula, že herec stvárnil počas svojej kariéry množstvo nezabudnuteľných postáv. Za svoj prínos slovenskej kinematografii získal viaceré ocenenia vrátane titulu zaslúžilý umelec v roku 1976 a štátneho vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra II. triedy v roku 2004. V roku 2023 mu udelila Cenu ministerky kultúry za herecké majstrovstvo a rozvoj slovenského divadelného, filmového, televízneho a rozhlasového umenia.
Slovenskí politici reagujú na úmrtie herca Štefana Kvietika
Slovenskí politici reagujú na úmrtie herca Štefana Kvietika. Označujú ho za legendu či ikonu slovenského herectva i velikána slovenského umenia.
“Opustil nás velikán slovenského umenia Štefan Kvietik. Jedinečný človek, umelec, ale aj poslanec parlamentu za našu stranu,” napísal na sociálnej sieti podpredseda Národnej rady (NR) SR a predseda SNS Andrej Danko. Vyzdvihol jeho umenie, charizmatický hlas i dobrotu, ktoré budú chýbať.
Minister financií Ladislav Kamenický (Smer-SD) napísal, že Slovensko prišlo o ikonu herectva. “Štefana Kvietika si budeme navždy pamätať z divadla, filmu a rozhlasu cez postavy, ktoré bravúrne stvárnil,” odkázal Kamenický. Za legendu slovenského herectva ho zasa označil minister pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Richard Takáč (Smer-SD).
Podľa ministra vnútra a šéfa Hlasu-SD Matúša Šutaja Eštoka bol Kvietik veľkým hercom, cnostným mužom a jedným z pokladov národa. “Nech jeho herectvo a človečina zostanú nielen spomienkou, ale aj živým svedectvom o ľudskosti a vzájomnosti, ktoré sme predurčení medzi sebou budovať,” zdôraznil Šutaj Eštok.
Podpredseda Hlasu-SD a poslanec NR SR Richard Raši napísal, že do “umeleckého neba odišla veľká herecká osobnosť”. Podľa ministra školstva Tomáša Druckera (Hlas-SD) odišiel “hlas aj tvár, ktoré už patria k našim dejinám”.
Na Kvietika si zaspomínala aj poslankyňa NR SR a bývalá ministerka kultúry Ľubica Laššáková (Hlas-SD). Označila ho za ikonu slovenskej filmovej a divadelnej tvorby či nezabudnuteľného predstaviteľa desiatok skvelých postáv, aj tých rozhlasových i legendu, na ktorú sa nezabúda. “Nech ho herecké nebo prijme s láskou tak, ako on sám s láskou žil všetky svoje divadelné a televízne postavy,” napísala.