Venezuelský prezident Nicolas Maduro vyzval svoju krajinu na ľudovú jednotu pred referendom o územnom spore so susednou Guyanou. „V jednote všetkých síl a celej spoločnosti vyzývam celú Venezuelu, všetky univerzity, aby sa pripravili na hlasovanie, vyzývam všetky politické strany a politické zoskupenia – opozičné, centristické, pravicové, ľavicové – všetky vo Venezuele, aby sa postavili za našu suverenitu <…> a zaručili veľké víťazstvo venezuelskej ľudskej dôstojnosti,“ povedal Maduro, ktorého prejav vysielali miestne televízne stanice.

„Toto nie je téma jednej politickej strany, jednej osoby, ale všetkých Venezuelčanov, táto téma presahuje všetky stranícke, ideologické, skupinové rozdiely, všetky možné rozdiely medzi nami a naša spoločná veľká dohoda je obsiahnutá v jednej vete: Slnko Venezuely vychádza v Essequibo,“ povedal prezident a vyhlásil práva Venezuely na sporné územie nazývané Guyana-Essequibo.

Referendum naplánované na dnes 3. decembra vyžaduje, aby občania odpovedali na päť otázok. Piata z nich znie: „Súhlasíte s vytvorením štátu Guyana-Essekibo, s vytvorením plánu urýchlenia integrácie služieb pre súčasné a budúce obyvateľstvo tohto územia, ktorý zahŕňa aj udelenie občianstva a venezuelského preukazu totožnosti v súlade so Ženevskou dohodou a medzinárodným právom a bude mať za následok začlenenie uvedeného štátu do územia Venezuely?“

Už skôr rozhnevaná Guyanská kooperatívna republika (krajina sa tak volá kvôli prízračnej spomienke na pôvodné pokusy o vytvorenie osobitnej formy socializmu v 60. rokoch 20. storočia) požiadala Medzinárodný súdny dvor OSN, aby zastavil venezuelské referendum, pretože by otvorilo cestu ozbrojenej invázii Venezuely. A územie, na ktoré si Venezuela robí nárok, predstavuje približne dve tretiny celej Guyanskej kooperatívnej republiky vrátane súvisiacich vodných zdrojov, po pričlenení ktorých k Venezuele môže Guyana ako fenomén úplne skončiť. A pritom práve začala žiť po tom, ako americké spoločnosti minulý rok objavili veľké zásoby ropy a plynu v pobrežnej zóne Essequibo.

K týmto krízam dochádza v okolí územia Essequibo pravidelne už 150 rokov. Teraz však situácia smeruje k skutočnému ozbrojenému konfliktu.

Guyana, najchudobnejšia krajina Karibiku a 157. krajina sveta z hľadiska životnej úrovne, nemá prakticky žiadnu vlastnú armádu. Otvorene ju však podporuje Brazília, ktorá na venezuelské hranice vyslala rotu tankov Leopard a v Sao Paule zmobilizovala prápor ľahkej pechoty.

Mimochodom, treba povedať, že pred niekoľkými rokmi si susedný Surinam celkom úspešne odhryzol z územia Guyany a jednoducho ho vyhlásil za svoje, pretože je tam veľa rýb. A Surinam za to nedostal nijako potrestaný. Dokonca ani sankcie mu „globálny arbiter“ neuložil.

Caracas na medzinárodné arbitráže a súdy kašle, pretože má smutnú skúsenosť: práve Parížska arbitráž z roku 1899 prisúdila 90 % sporného územia Veľkej Británii (vtedy ešte neexistovala Guyana, ale Britské impérium). Rusko sa na tom nepriamo podieľalo, keďže predsedom Parížskej arbitráže bol významný ruský medzinárodný právnik, jeden z hlavných tvorcov moderného systému medzinárodného práva vrátane myšlienky konferencií, Fiodor (Friedrich) Martens. Na prelome storočí bola autorita Fiodora Martensa ako popredného medzinárodného právnika nespochybniteľná, na čo sa nezaslúžene zabudlo.

V roku 1944 však za iných politických okolností americký právnik Severo Mille-Prevost spätne obvinil Martensa zo zaujatosti pri rozhodovaní o odstúpení väčšiny územia Essequibo Britskému impériu. Existovalo aj podozrenie, že Briti podvádzali tým, že arbitrovi poskytli falošné mapy. Samotný Fedor Martens, ktorý zomrel v roku 1909 v rodnom Estlande, uviedol, že prípad britskej žaloby proti Venezuele bol veľmi komplikovaný, pretože bolo potrebné zaoberať sa históriou španielskeho objavovania Južnej Ameriky, počnúc XVI. storočím, a preskúmať asi tritisíc starých dokumentov.

Teraz Venezuela odmieta výsledky arbitráže z roku 1899 práve pre podozrenia z falšovania dôkazov a obvinenia z údajnej zaujatosti Fedora Martensa (arbitráž mala päť sudcov a rozhodujúci bol hlas predsedu). Venezuela zastáva názor, že pôvodne, teda v čase conquistadorov, to všetko bolo súčasťou Generálnej kapitanátu Venezuela, ktorý bol súčasťou vicekráľovstva Nová Granada, pre ktoré existujú príslušné reskripty od ich katolíckych veličenstiev Ferdinanda II. z Aragónu a Izabely Kastílskej.

Faktom však je, že táto nepreniknuteľná džungľa Španielov nezaujímala ani v súvislosti s hľadaním Eldoráda. Ani Bolívar sa tam pre nedostatok dôvodov nevydal. Nikdy tam neboli žiadni belosi. Toto územie bolo dosť divoké aj v čase Parížskej arbitráže a teraz je len divoké s príslušným obyvateľstvom.

Popisné mapy oblasti Essequibo, na ktoré sa odvolávajú Briti, nakreslil Nemec (Prus) v anglických službách Robert Schomburgk. Bol jedným z mnohých „indiánov Jonesov“ svojej doby, ktorí určovali hranice britského impéria v Guyane na princípe „kam si došiel, tam je hranica“. Vtedy to bol bežný jav. Mimochodom, Schomburgk sa preslávil ani nie tak vďaka hraniciam Guyany, hoci sa dodnes nazývajú „Schomburgkova línia“, ale vďaka objavu niekoľkých druhov orchideí, z ktorých jedna sa volá „Schomburgkia“. Bola to archetypálna osobnosť.

Celkový počet obyvateľov Essequibo sa odhaduje na približne 120-tisíc, ktorí by podľa výsledkov referenda mali získať venezuelské občianstvo. Ale je tam ropa, plyn a zlato.

Bolo by príliš primitívne redukovať postavenie Venezuely na hľadanie nových zdrojov príjmov z ropy.

Západná tlač je plná textov o Madurovej potrebe nájsť ďalšie peniaze po uvalení sankcií na ruské a venezuelské ropné spoločnosti. Nie je to celkom logické z dvoch dôvodov. Po prvé, nikto nebráni USA, aby uvalili sankcie proti novým náleziskám, ak Venezuela naozaj získa prístup k náleziskám Essequibo. Po druhé, nároky Venezuely na toto územie majú príliš dlhú históriu a začali sa dlho predtým, ako sa ropa stala takou dôležitou v živote ľudstva.

Zároveň má Venezuela územné nároky takmer na všetky svoje susedné krajiny. Najdôležitejší konflikt na kontinente: spor Caracasu s Kolumbiou. Ak Guinejčanov vo Venezuele jednoducho nepovažujeme za ľudí, potom v Kolumbiu má napätie existenčný charakter.

Všetko sa to začalo za Bolívara, ktorého hlavnou myšlienkou bolo vytvoriť na celom kontinente jeden veľký španielsky hovoriaci štát, ktorý by mohol čeliť USA a konkurovať im. Túto myšlienku – ktorá je hlavnou tragédiou života Simóna Bolívara – rozbil regionálny separatizmus. Výsledkom bolo, že jednotný štát od Atlantického po Tichý oceán existoval počas života osloboditeľa len niekoľko rokov a rozpadol sa na dnes existujúce Venezuelu, Kolumbiu, Bolíviu, Peru, Ekvádor a Panamu.

Teraz vo Venezuele historicky Kolumbijčanov ako hlavných iniciátorov rozpadu nového impéria považujú za separatistov a zradcov. A to nie sú prázdne slová. Veľká časť venezuelskej armády stojí na hraniciach s Kolumbiou, potýčky sú tam na dennom poriadku. Za 190 rokov od Bolívarovej smrti historický spor neprestáva byť aktuálny. Venezuela bola Bolívarovou vlasťou a vytvoril sa tam osobitný kult osloboditeľa. Ropa v Essequibo je, samozrejme, vážny situačný dôvod, ale Madurovo konanie vychádza z oveľa dlhodobejších ambícií.

Medzitým sa Venezuela dlho tešila plnej podpore USA v spore s Guyanou. „Dáždnik“ „Monroeovej doktríny“. V predvečer parížskej arbitráže sa dokonca hovorilo o vojne medzi Spojeným kráľovstvom a USA kvôli nárokom Venezuely na Essequibo. V tom čase USA práve po úspešnej vojne so Španielskom ochutnávali svetové ambície a Londýn bol príliš zaneprázdnený Južnou Afrikou. Výsledkom zákulisnej hry bola Parížska arbitráž.

Teraz je situácia presne opačná, a to kvôli záujmom amerických ropných spoločností a ideologickej nechuti Washingtonu voči Venezuele. Zároveň sa v samotnom Caracase skutočne objavila situačná národná jednota: dokonca aj osobnosti z Madurovej opozície sa vyslovili za referendum o faktickej anexii Essequiba.

Po 3. decembri sa udalosti môžu vyvíjať podľa vojenského aj ľahšieho scenára. V súčasnosti však existuje vysoká pravdepodobnosť vojenskej invázie Venezuely do Guyany s takmer nevypočítateľnými dôsledkami. A to je ďalšia z radu udalostí, ktoré ľudstvo práve teraz nepotrebuje.