Za mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca SR pri Svätej stolici a zároveň pri Zvrchovanom vojenskom špitálnom ráde svätého Jána z Jeruzalema z Rodosu a Malty bol Marek Lisánsky menovaný 1. júna 2018. V poslednom období (2015 – 2018) pôsobil ako Poradca predsedu NR SR v pre oblasť zahraničnej politiky. Štyridsaťjedenročný Marek Lisánsky vo funkcii veľvyslanca SR pri Svätej stolici vystriedal Petra Sopka, ktorý na tomto poste pôsobil od roku 2013.

Krátky životopis

JUDr. Marek Lisánsky sa narodil 1. 10. 1976 v Košiciach. Vysokoškolské štúdiá absolvoval na Právnickej fakulte UPJŠ v Košiciach s titulom doktora práv, v roku 2001 potom študoval aj na Diplomatickej akadémii vo Viedni. Na Ministerstve zahraničných vecí SR pôsobí už dvadsať rokov. V poslednom období účinkoval ako diplomatický poradca predsedu Národnej rady Slovenskej republiky (2015-2018). V rámci svojej kariéry istý čas (2014-2015) pracoval aj na Ministerstve obrany ako politický riaditeľ. V období 2009-2014 pôsobil ako generálny konzul Slovenskej republiky v Krakove a v rokoch 2007-2009 pracoval na Úrade vlády ako generálny riaditeľ sekcie ľudských práv a menšín.

Prinášame rozhovor s novým veľvyslancom Slovenskej republiky pri Svätej stolici Marekom Lisánskym, ktorý poskytol Slovenskej redakcii Vatikánskemu rozhlasu krátko pred tým, ako odovzdal poverovacie listiny Svätému Otcovi Františkovi na oficiálnej audiencii. Rozhovor pripravil P. Jozef Bartkovjak SJ, vedúci Slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu.

Pán veľvyslanec, 1. júna 2018 ste boli menovaný za mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca SR pri Svätej stolici a zároveň pri Zvrchovanom vojenskom špitálnom ráde svätého Jána z Jeruzalema z Rodosu a Malty. Zakrátko odovzdáte Svätému Otcovi poverovacie listiny, a tým sa Vaša nová misia pri Vatikáne začne naplno. V tomto rozhovore by sme Vás chceli predstaviť ako človeka, ktorý bude reprezentovať Slovensko vo vzťahu so Svätou stolicou. Prezraďte o sebe najprv trochu z tej ľudskej stránky. Z oficiálneho životopisu vieme, že pochádzate z Košíc, máte 41 rokov. Aké je Vaše rodinné zázemie, vzťah k Cirkvi?

Ďakujem veľmi pekne, pozdravujem všetkých poslucháčov, či už na Slovensku alebo tu v Ríme. Tak ako ste už uviedli mám 41 rokov, pochádzam z Košíc, a som hrdý Košičan. Na druhej strane, rodinné korene máme po celom Slovensku, či už je to Zamagurie, alebo sú to Bánovce nad Bebravou, odkiaľ pochádza otec – zo Zamaguria pochádza mamička. Takže máme také širšie rodinné zázemie a veľmi radi sa ako rodina stretávame. Som právnik a mám dve krásne deti.

Žijeme trvalo v Košiciach, ale tým, že som pôsobil a pôsobím v diplomacii už dvadsať rokov, mali sme možnosť žiť aj v iných kútoch Európy. Nejaký čas som strávil ako generálny konzul Slovenskej republiky v Krakove a viacerí poslucháči, možno aj vášho rádia, ma mali možnosť vidieť na rôznych podujatiach. V Sanktuáriu Božieho milosrdenstva v Lagiewnikoch, kde máme slovenskú kaplnku, alebo pri iných príležitostiach, či už s krajanmi alebo so Slovákmi, ktorí navštívili aj toto mesto Jána Pavla II.

Profesionálne sa venujem zahraničnej službe, na Ministerstve zahraničných vecí pôsobím dvadsať rokov. Predtým som študoval na právnickej fakulte v Košiciach. Čo sa týka profesionálneho životopisu, počas mojej dvadsaťročnej kariéry som pôsobil ako diplomatický poradca predsedu Národnej rady Slovenskej republiky. Pôsobil som aj na Úrade vlády ako generálny riaditeľ sekcie ľudských práv a menšín. Istý čas som strávil aj na Ministerstve obrany ako politický riaditeľ, takže mám skúsenosti aj zo štátnej správy. Samozrejme, Ministerstvo zahraničných vecí je domovskou inštitúciou, z ktorej k vám prichádzam.

Čo pre Vás znamená tento príchod do Ríma, do Vatikánu?

Samozrejme, je to obrovská česť, je to obrovská výzva, je to privilégium, pre diplomata zvlášť. Prichádzam v roku, v ktorom Slovensko a Svätá stolica oslavujú 25. výročie diplomatických vzťahov, ale to 25. výročie sa týka skutočne moderných diplomatických vzťahov. Naše vzťahy medzi Slovenskom a Rímom, medzi naším územím a Rímom, trvajú omnoho dlhšie. A to si asi všetci musíme uvedomiť a myslím si, že si to aj uvedomujeme. To je relácia, ktorá trvá takmer 1200 rokov. Je to najstaršia diplomatická relácia – ak sa to dá takto povedať – nášho územia a nášho národa. Trvá od misie sv. Cyrila a Metoda a ja som poctený a hrdý na to, že môžem Slovensko v tomto prostredí zastupovať.

Keď už hovorím o histórii, myslím si, že Rím je aj slovenským mestom. Tých slovenských miest, ak to takto nazveme, máme vo svete viacero. Určite je to Praha, určite je to Viedeň, Budapešť – naše bývalé hlavné mestá, ale sú to aj mnohé iné metropoly. Paríž, kde pôsobili významní slovenskí politickí predstavitelia. Ale bezpochyby je kľúčovým mestom rovnako Rím. Veď tu v histórii pôsobili tie najvýznamnejšie slovenské postavy. Spomeniem aj Milana Rastislava Štefánika, keď som už spomenul svätých Cyrila a Metoda. Tu je svätý Cyril pochovaný, je to svedok našej živej a najstaršej histórie. Takže pri plnení tejto misie je veľmi dôležité si to všetko uvedomiť a ja si to plne uvedomujem.

Nedávno bol celý svet svedkom blahorečenia v Košiciach, čiže aj univerzálna Cirkev mohla Slovensko na dotyk zakúsiť. Do Košíc prišiel ako predstaviteľ Vatikánu pán kardinál Becciu, ktorý predtým dlhé roky pracoval ako zástupca Štátneho sekretariátu. Boli ste prítomný v Košiciach už ako veľvyslanec, čiže Vaša misia sa prakticky už začala…

V Košiciach som bol prítomný a musím povedať, že moja prítomnosť bola skutočne jedinečnou situáciou vo viacerých rovinách. V prvom rade preto, že je to moje rodné mesto a som na to hrdý. Zároveň, keď som nastúpil, tesne po mojom príchode do Ríma som mal možnosť odovzdať kópie poverovacích listín práve monsignorovi Becciu, vtedajšiemu ešte nie kardinálovi a prefektovi Kongregácie pre kauzy svätých, ale predstaviteľovi Štátneho sekretariátu, kde som ho aj pozval na beatifikáciu a vyjadril som veľký záujem a prosbu o to, že ak bude môcť v prvý deň svojho úradovania navštíviť Košice a slúžiť svätú omšu, budeme veľmi poctení, a to sa aj naplnilo. Takže som hrdý aj z tohto hľadiska, že som mal možnosť byť prítomný.

A samozrejme, myslím si, že pre všetkých prítomných to bolo jedinečné stretnutie. Bola to jedinečná slávnosť, jednak obsahom a témou, ktorá sa týka našej novej blahoslavenej, mladej šestnásťročnej Anky Kolesárovej, ktorá bola zavraždená. Ale aj tým, aký rámec to malo. Bolo to veľmi dôstojné a skutočne musím povedať, že Košická arcidiecéza, celý prípravný výbor, venovali maximálne úsilie a bolo to vidieť. Bolo to nádherne pripravené stretnutie, ktorého sa zúčastnilo 35, možno 40 tisíc prevažne mladých ľudí. Bolo veľmi zaujímavé vidieť aj budúcnosť Katolíckej cirkvi v slovenskom prostredí, na slovenskom území, kde ten záujem mladých bol skutočne evidentný, vrátane takmer tisícky mladých kňazov, ktorí sa na tejto slávnosti zúčastnili.

Keďže ste viac rokov prežili v Poľsku, v Krakove, aj tam ste mohli vidieť život Cirkvi, či už z pútnického hľadiska, keďže Krakov stále priťahuje ľudí, ale aj dlhodobejšie. Krakov je aj Slovákom blízky. Ako ste to tam zažili?

Keď hovorím o tých „slovenských mestách v zahraničí“, samozrejme Krakov je tiež jedným zo „slovenských miest v zahraničí“. V istom smere je to tak aj historicky. Veď je to sídlo druhej najstaršej stredoeurópskej univerzity. Stovky študentov zo Slovenska už od čias stredoveku študovali na Jagelovskej univerzite, majú to uvedené v matrike. Takže je to aj krásne spojivo medzi našimi dvoma krajinami. Krakov je aj dnes živým príkladom toho, ako sa dá rozvíjať aj táto problematika.

Myslím si, že Krakov žije odkazom Jána Pavla II. každodenne a je to vidieť na každom kroku. Je vidieť, že Ján Pavol II. prišiel do Ríma z Krakova, ako krakovský arcibiskup, a nikdy na Krakov nezabudol. Veľmi silný odkaz Jána Pavla II. je vidieť aj v slovensko-poľských reláciách, aj v počte slovenských pútnikov, ktorí do Krakova, do Wadovíc, do Lagiewnikov prichádzajú. Myslím si, že ani jeden z týchto názvov nie je poslucháčom Rádia Vatikán cudzí a mnoho z nich tieto miesta navštívilo. Je tam aj množstvo slovacikálnych pamiatok – v Lagiewnikoch máme slovenskú kaplnku, je prekrásna. Rovnako sa slúžia slovenské omše, či už v Krakove, alebo v prihraničných obciach Spiša a Oravy, kde žije ešte naša krajanská komunita.

To všetko je taký živý celok, ktorý dopĺňa obraz spoločného slovensko-poľského prostredia a aj nášho pôsobenia v Krakove. Mal som tú česť a možnosť pôsobiť v Krakove osem rokov, počas dvoch období, takže som s týmto mestom a s týmto prostredím veľmi silne spojený. Teda z malého, v úvodzovkách „poľského Ríma“ prichádzam do veľkého svetového Ríma a som na to, ako som už povedal na úvod, veľmi hrdý a beriem to s veľkou pokorou.

Ako právnik ste sa špecializovali okrem iného aj na ľudskoprávnu oblasť. V životopise sa dočítame, že ste boli aj členom výboru pre pamätník Sobibor v Poľsku. To je vec na Slovensku pomerne málo známa – spája sa to s obdobím Druhej svetovej vojny, holokaustu. Ale sú aj iné takéto rany z minulosti, ktoré sa týkajú ľudských práv, ktoré sa uzdravujú aj formou pamätníkov, spomienok. Mohli by ste to priblížiť?

Ďakujem za túto otázku, lebo si myslím, že je to aj veľmi silná téma. Nielen Sobibor. Všetci vieme, že počas Druhej svetovej vojny bolo na území Európy množstvo takých temných miest. Miest, kde zahynuli tisíce, desaťtisíce obetí. Sobibor je pre nás v tomto smere mimoriadne významný. Je to miesto, kde bolo počas Druhej svetovej vojny zavraždených cca 30 až 35 tisíc obetí holokaustu zo Slovenska, a málo sa o tom vie. Nielen ako generálny konzul, ale aj ako predstaviteľ vlády som bol takmer desať rokov členom riadiaceho výboru, ktorý mal na starosti toto miesto zodpovedajúcim spôsobom nielen pripomínať, ale zároveň ho nejakým spôsobom aj architektonicky, historicky a archeologicky sanovať. Myslím, že z veľkej časti sa nám to aj podarilo, ten projekt pokračuje aj ďalej.

Tým, že som sa stal veľvyslancom pri Vatikáne, som toto pôsobenie už ukončil, ale naďalej projekt veľmi silne sledujem. Je to súčasť našej historickej pamäte a je dobre, ak si budeme takéto udalosti pripomínať. Pre mnohých návštevníkov prihraničného regiónu je samozrejme veľkým mementom Auschwitz – Osvienčim, ale treba pamätať na to, že slovenské obete sú aj na iných miestach. Sú aj v Majdanku, sú v Treblinke, sú v Sobibore. Takže je dobré, keď aj takejto téme venujeme svoju pozornosť.

Téma historickej pamäte je významná a myslím si, že aj v diplomacii má svoje miesto, má veľmi silnú pozíciu v kultúrnej diplomacii. Aj mojím záujmom tu v Ríme bude tú slovenskú historickú pamäť o Slovákoch a Slovensku v Ríme stále zdôrazňovať. Rím je pre nás takým univerzálnym oknom. Ako som povedal, keď sa chceme o sebe niečo dozvedieť v horizonte desiatok rokov, treba sa pozrieť na Prahu, v horizonte niekoľkých stovák rokov možno Budapešť a Viedeň, ale ak hovoríme o tisícročiach, tak to je jedine Rím. Takže v tomto smere z historického hľadiska je pre nás Rím veľmi významný, je prameňom poznania o nás samých.

Čaká vás stretnutie so Svätým Otcom Františkom, odovzdáte mu poverovacie listiny. Je to formálny akt, ale aj ľudské stretnutie. Bude to Vaše prvé stretnutie s pápežom Františkom?

Bude to moje prvé bezprostredné stretnutie so Svätým Otcom. Viackrát som mal možnosť byť prítomný pri rôznych podujatiach, na ktorých sa Svätý Otec František zúčastňoval. Predtým som mal možnosť sa stretnúť krátko aj so Svätým Otcom Benediktom XVI., počas jeho prvej návštevy v Krakove. Ale so Svätým Otcom Františkom toto bude prvé bezprostredné stretnutie. Samozrejme, je to obrovská česť a ako pre človeka tak i pre diplomata je to asi jeden z vrcholov, ak nepoviem že samotný vrchol profesionálnej dráhy.

Ako slovenský veľvyslanec pri Svätej stolici budem samozrejme so Svätým Otcom hovoriť o tom, že Slováci a Slovensko držia Svätému Otcovi Františkovi palce v jeho náročnej misii, že sme pri ňom a že Slovensko je krajinou, ktorá je v strede Európy, je krajinou, ktorá je malá, ale ktorá má unikátne a jedinečné historické dedičstvo, ktorá reprezentuje národ, ktorý prijal kresťanstvo ako jeden z prvých, ak nepoviem že prvý v Strednej Európe. Má veľmi silnú kresťanskú tradíciu, ktorá je dodnes živá.

A samozrejme, budem hovoriť aj o tom, že máme veľký záujem o prehĺbenie vzťahov medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. A myslím si, že môžem aj povedať, že prinášam bezprostredné a úprimné posolstvá a pozdravy od našich najvyšších ústavných činiteľov: od pána prezidenta, od pána predsedu Národnej rady a od pána premiéra. Takže toto bude určite predmetom našej spoločnej diskusie a ja sa na to už veľmi teším.

(Rozhovor sa uskutočnil v Ríme 7. septembra 2018)