„Asi sa tu všetci zhodneme, že Slovensko by malo byť potravinovo sebestačné,“ povedal na úvod Vladimír Soták, predseda Klubu 500, neziskového občianskeho združenia spoločností s viac ako 500 zamestnancami. Lenže smutnou skutočnosťou je, že Slovensko nielen že je v súčasnosti potravinovo sebestačné len na alarmujúcich 37 percent, ale naša potravinová sebestačnosť dokonca naďalej klesá. Drobní farmári sa preto oprávnene pýtajú: ak veľké farmy, ktoré na Slovensku tvoria väčšinu produkcie, nevedia Slovensko nakŕmiť, tak čo potom robia? A hneď si aj odpovedajú: veľkopriemyselným spôsobom produkujú suroviny na vývoz, lebo to je najľahší a možno jediný spôsob ako nebyť v strate.

Soták konštatuje, že EÚ nás prinútila prijať viacero zlých zákonov a aj on kladie závažnú otázku na samotný princíp (ne)fungovania európskeho potravinárskeho trhu: „Ako je možné, že slovenskí poľnohospodári nedostávajú tie isté dotácie ako francúzski?“

Na tlačovej besede boli zhrnuté základné fakty o tom, že naše poľnohospodárstvo zaznamenalo počas transformácie a čiastočne aj po vstupe do EÚ obrovské prepady výroby pri drvivej väčšine komodít. V mnohých prípadoch rádovo v desiatkach percent(!). Jediná väčšia netechnická plodina, ktorej sa to netýka, je obilie, ale aj to len preto, že pšenica je popri kukurici, slnečnici a repke jedna z plodín, ktoré sa exportujú. V živočíšnej výrobe prišlo k prepadom pri všetkých komoditách o 20 až 80 percent, v zamestnanosti vo výške 75 percent. Mizerná je ziskovosť celého potravinárskeho sektora, pretože neprodukujeme produkty, ale iba suroviny, a pridaná hodnota ostáva v cudzine.

Táto suchá štatistika sa dá zhrnúť do konštatovania, že vstup do EÚ bol pre naše poľnohospodárstvo obrovskou likvidačnou ranou. Povedzme to celkom otvorene: Slovensko je dnes v poľnohospodárstve a potravinárstve podvyživenou, vyciciavanou kolóniou bohatých západných štátov, ktoré si uspôsobili pravidlá hry na svoj obraz. Boli sme nútení sprístupniť predaj našej pôdy cudzincom, ale sľúbené vyrovnanie dotačnej politiky nie je realitou dodnes, čo ich pri nákupe slovenskej pôdy ohromne zvýhodňuje. Čie záujmy sledovali politické garnitúry, ktoré toto dopustili? Ako je možné, že neboli títo ľudia potrestaní? Môžu sa potom všetky tie „systémové strany“ čudovať, že im ľudia neveria a budú radšej voliť hoc aj čerta? Môžu sa potom čudovať všetky tie múdre thinktanky, ministerstvá, školy a iné inštitúcie, že ich skvelým radám ľudia prisudzujú podobnú hodnotu ako disciplíne, ktorá sa vyučovala kedysi za čias bývalého režimu pod názvom vedecký komunizmus?

Soták hovorí o ďalšom probléme: „Je vôbec možné, že sa dnes ľudia nevedia dohodnúť, komu patrí pozemok? Máme techniku, máme informácie, máme poľnohospodársku agentúru, máme prokurátorov, sudcov, politikov… Predsa keď niekto neprávom príde o pozemok, mal by mať právo vytiahnuť doklad a ísť na súd. Veď nie je možné, aby niekto niekoho vyháňal z pôdy, aby sa ľudia bili na pozemku, to je niečo, čo by v roku 2018 vôbec nemalo existovať.“

A konštatuje, vo vzácnej zhode s malými farmármi, že v samotnej svojej podstate dotácie v tejto sfére nie sú dobrý nápad: „Som za to, aby eurofondy pre výrobu vôbec neboli. Nech sa to presunie na diaľnice či nemocnice, nech sa to nerozdeľuje takýmto všelijakým spôsobom, lebo to je zle. Toto vymyslel Brusel a je to principiálne chybné. Okrem iného, preto tu vznikol aj ten umelý problém malí verzus veľkí. Ale to je nesprávne, rozlišovať by sa skôr malo kto hospodári poctivo a kto nie.“

Polarizácia, politizácia…

Polarizácia, politizácia… malí obviňujú veľkých, ministerku a vládu, že ich diskriminujú, niektorí sú za slušné Slovensko proti vláde a mafii, iní sú proti, veľkí obviňujú malých zo zneužívania situácie… ale skutočný vinník celej situácie je pritom ten, kto jedných aj druhých vohnal do situácie, v ktorej sú – tým, ako nastavil pravidlá hry.

Daniel J. Kratky, zakladateľ Slovenského farmárskeho družstva, ktoré hospodári takmer na 30 tisíc hektároch obrábanej pôdy, ktoré pred pár týždňami otvorilo najväčšiu a najmodernejšiu mliečnu farmu v Európe, a ktoré zamestnáva cez 1000 zamestnancov, hovorí, že ho mrzí, že diskusia o nekalých praktikách v poľnohospodárstve vrhla obvinenia z takýchto praktík práve na veľké agrospoločnosti, zatiaľ čo realita je presne opačná: „Rozhodli sme sa o tejto téme komunikovať, pretože v posledných mesiacoch nastala stigmatizácia tradičných družstiev, keď drobní farmári tvrdia, že to sú tí veľkí, ktorí ich bijú na poli.“ Farmári podľa neho nie sú malí a veľkí, ale tí, ktorí zákon dodržiavajú, a tí, ktorí zákon nedodržiavajú. Podstatou problému je podľa neho to, že drobní farmári si často robia nárok na pôdu, na ktorú nemajú právo. Tvrdí, že takzvaní drobní roľníci nie sú pre pre veľké farmy konkurenciou, pretože dopĺňajú produkciu o výrobky, na ktoré sa veľké družstvá už len z podstaty svojho podnikania nezameriavajú.

Najväčším problémom, s ktorým sa slovenskí farmári stretávajú, sú podľa Kratkeho neurčité vlastnícke vzťahy k pôde, prípadne nerešpektovanie legálneho vlastníctva zo strany jednotlivých špekulantov: „Vzťahy k pozemkom sú rozdrobené neuveriteľným spôsobom, keď na jednu parcelu existuje v priemere 11 vlastníkov. Na území celej republiky tak hovoríme o 98 miliónoch vlastníckych vzťahov k 8,8 miliónom pozemkov.“

Kratky hovorí, že veľkí poľnohospodári sú dôležití pre trh. Tvrdí, že živia Slovensko a má pravdu v tom, že veľké farmy produkujú 90 percent produkcie. Lenže tu sme opäť pri tom: ako nás to teda kŕmia, ak sebestačnosť hrozivo klesá k žalostnej tretine celkovej spotreby? Tu by zrejme bolo treba rozlišovať medzi skutočnými farmármi a priemyselnými pestovateľmi repky do tzv. biopalív. Ale kto a ako ich odlíši? Nebolo by teda lepšie, keby sme mali radšej viac menších farmárov, ktorí by neprodukovali repku na spaľovanie v motoroch, ale namiesto toho zdravé slovenské potraviny?

Kratky argumentuje, že veľké farmy sú pre Slovensko dôležité, pretože dokážu vyrábať za ceny, ktoré akceptujú obchodné reťazce. Má pravdu v tom, že malá farma nikdy nevyrobí mlieko za 30 centov za liter. Ibaže ani veľká farma nevyrobí mlieko za 30 centov – to je umelá cena daná dotáciami. Okrem toho, silnejšie dotovaná zahraničná produkcia robí neznesiteľný tlak aj na kvalitu produkcie, čím sa systém eurofondov v konečnom dôsledku stáva veľmi zreteľnou príčinou nekvality našich potravín a následne zdravotných problémov obyvateľstva.

Malé farmy síce vyrobia mlieko drahšie, ale tvrdia, že je zdravšie, bez umelých hnojív a s množstvom pridanej hodnoty v porovnaní s veľkými farmami, ktoré zamestnajú na jednotku plochy menej ľudí. Popri tom môžu vyprodukovať aj kopu zeleniny – a nielen surovinu, ktorá ide do zahraničia, alebo v horšom prípade do spaľovne. Drobní farmári tvrdia, že keby bol v poľnohospodárstve väčší podiel menších fariem, bola by iná štruktúra produkcie, vyššia sebestačnosť, reálnejšie ceny, vyššia zamestnanosť v poľnohospodárskom a potravinárskom sektore, a tiež pestrejší a prirodzenejší spôsob života vidieka.

Ceny dnes neurčujú naši farmári

Skutočný problém s cenami poľnohospodárskej produkcie naznačila aj Anna Balková zo združenia Rodinné farmy: ceny dnes neurčujú naši farmári, veľkí či malí, ale otvorený trh, na ktorom pôsobia gigantické subjekty zo zahraničia, ktoré sú vďaka omnoho vyšším dotáciám a iným faktorom výrazne zvýhodnené. Principiálna otázka stojí tak, či štát nechá malého farmára prehrať tento nerovný cenový boj, alebo mu bude nejako pomáhať.

Štát sa tvári, že to robí prostredníctvom dotácií, ibaže to zatiaľ funguje veľmi zle. Pomôcť by mohlo stanovenie stropu platieb jednotlivým farmám, ktorému sa veľké farmy pochopiteľne bránia, pretože by pomáhalo menším v súťaži s väčšími a prirodzene bránilo vznikaniu veľkých subjektov na úkor postupnej likvidácie menších. Žiaľ, hlas drobných farmárov je na Slovensku taký slabý, že sa im stropovanie nepodarilo presadiť, na rozdiel od mnohých iných európskych krajín.

Matej Kubinec z agentúry PR Clinic uvádza aj ďalšiu možnosť: konzorciá drobných farmárov, ktoré by predávali produkciu svojich členov centrálne a spoločným postupom by dokázali vytvoriť na odberateľské reťazce tlak na cenu pri výkupe – toto má napríklad celkom dobre fungovať v Českej republike. U nás by túto úlohu mala plniť Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora, ktorá však má nevhodný právny štatút, drobní farmári jej nedôverujú, nevnímajú ju ako platformu, ktorá by mohla zastupovať ich záujmy.

V konečnom dôsledku však skutočným a principiálnym riešením môže byť jedine ochrana domáceho trhu a zrušenie korupčného a deformačného systému dotácií. Keby sa zrušili eurofondy, keby boli ceny potravín na trhoch v krajinách EÚ reálne, boli by samozrejme o dosť vyššie, ale na druhej strane, o to by mohli byť nižšie dane, pretože by nemuseli ísť miliardy na poľnohospodárske dotácie. A poľnohospodári, veľkí aj malí, by nemuseli vidieť vinníka jedni v druhých, ale by dostali spravodlivo to, čo si za svoju ťažkú prácu zaslúžia.

Ivan Lehotský