Bratislava 11. novembra 2019 (HSP/Foto:TASR-Pavel Neubauer)

O stredajšej konferencii na tému „Budúcnosť Európskej únie a postavenie Českej a Slovenskej republiky“, kde hlavným hosťom bol bývalý český prezident Václav Klaus, sme už písali. Dnes sa podrobnejšie vraciame k veľmi zaujímavým výrokom, ktoré tam padli

Slovenská obchodná a priemyselná komora v spolupráci s Inštitútom Václava Klausa usporiadala minulý týždeň v Bratislave konferenciu s názvom „Budúcnosť Európskej únie a postavenie Českej a Slovenskej republiky“, na ktorej vystúpil aj bývalý prezident a bývalý predseda vlády Českej republiky Václav Klaus. Prvú správu a náš krátky rozhovor s V. Klausom sme priniesli TU, ale niektoré myšlienky, ktoré Klaus vyslovil, si zaslúžia, aby sme sa ku konferencii ešte vrátili.

„V mnohom naše krajiny uspeli, ale napriek tomu musím povedať, že cítim určitú trpkosť. Spôsobilo ju niečo iného než náš transformačný proces, než naše schopnosti a neschopnosti. Príčinou tejto trpkosti sú nové, k neslobode smerujúce ideológie, ktoré k nám prichádzajú zvonka, a ktoré sa u nás stretávajú len s malou schopnosťou sa im brániť. Ale často nám k tomu chýbajú nielen schopnosti, ale bohužiaľ aj vôľa. Často nás oslabuje naša nejednotnosť a naša vzájomná nevraživosť,“ povedal Klaus na úvod. Bližšie to vysvetlil, že v grafickom znázornení, kde na vodorovnej osi je čas a na zvislej osi sú štyri nekvantifikovateľné atribúty nášho transformačného procesu sloboda, demokracia, trh a národná suverenita, sa nachádzame v bode, kde naša trajektória prestala stúpať a začína sa pohybovať smerom dolu. Uviedol, že HDP síce samozrejme stúpa, ale „my sme v novembri 1989 chceli niečo viac, než len samotné materiálne zlepšenie materiálnej stránky našich životov. Chceli sme oveľa viac, než len plné supermarkety.“

Klaus sa obáva, že súčasné trendy a tendencie nemieria dobrým smerom: „Dnešnú formu a tvar EÚ považujem za odvrátenie sa od pôvodných myšlienok európskeho integračného procesu. S týmito myšlienkami sa hneď po druhej svetovej vojne viacmenej stotožnila väčšina obyvateľov západnej Európy a aj my sme sa na tento vývoj súhlasne pozerali cez železnú oponu, nás sa však vtedy na tieto veci nikto nepýtal. Pôvodným zámerom bolo zaistiť maximálnu možnú spoluprácu suverénnych európskych štátov formou inštitucionalizácie, vytvorením Spoločenstva európskych štátov, najprv len v ekonomickej oblasti a neskôr aj v ďalších oblastiach.

Slovo ,spoločenstvo‘ zostalo ako defničná charakteristika tejto inštitúcie po dlhý čas, a preto my sme sa takto s tou myšlienkou zmierovali. Stále znovu sa presvedčujem u nás, na Slovensku i po celej Európe o tom, že drvivá väčšina ľudí nedoceňuje, že pôvodný koncept spoločenstva štátov, ktorý rešpektoval štátnu suverenitu, bol už v roku 1992 takzvanou Maastrichtskou zmluvou v podstate opustený. Je prekvapujúce, že to stále väčšina ľudí nedomýšľa – je to už 27 rokov a to je dosť času, aby si to už ľudia začali uvedomovať.“

Klaus je presvedčený, že absencia vážnej debaty o týchto veciach je fatálnym defektom a prispieva k nedostatočnému pochopeniu vývoja európskeho integračného procesu: „Vo verejnom priestore dominuje len apologetika tohto procesu. Kritická analýza v podstate chýba. Je to úplne jednostranné hodnotenie. Že svet nikdy nezostane stáť na jednom mieste, že dochádza k prirodzenému evolučnému vývoju akejkoľvek inštitúcie, muselo byť očakávané. Ale že príde k takému zlomu a k takej zmene jej samotnej podstaty, k akej prišlo Maastrichtskou a neskôr Lisabonskou zmluvou, to drvivá väčšina Európanov neočakávala, dlho nedomýšľali jej dôsledky a hĺbka tejto zmeny nie je pochopená dodnes. Malá prešmyčka v názve, z ES na EÚ, zo spoločenstva na úniu, znamenala fundamentálnu zmenu celého konceptu. Spoločenstvo štátov bolo tými dvoma zásadnými zmluvami celkom zrušené.“

V tomto svetle vidí aj novodobý osud našich krajín v EÚ: „V Čechách aj na Slovensku sme sa chceli podieľať na integrácii. Ale premeniť našu krajinu na čoraz menej významnú, čoraz menej samostatnú a čoraz menej suverénnu súčasť európskeho, nadmerne centralizovaného, postdemokratického štátu naším vtedajším zámerom nebolo. To povedzme celkom jasne.

Naše referendá pred vstupom do EÚ, mimochodom, s oveľa väčším podielom ,áno‘ v Slovenskej republike, než v Českej republike, asi o dvadsať percent, boli o niečom inom: boli jedine o tom, či sa podieľať na európskej integrácii. Tieto referendá neboli o tom, či otvoriť dvere postupnému strácaniu našej suverenity a právnej subjektivity,“ zdôraznil Klaus.

„Mám strach, že vážna spoločenská debata o takto ostro formulovanej otázke v Českej republike neprebehla, a ak sa nemýlim, neprebehla ani na Slovensku. Skutočná podstata dnešnej formy európskej integrácie nie je v našich krajinách, ale nielen v nich, dostatočne pochopená. My, spolu s ďalšími krajinami V4 to však, na rozdiel od krajín západnej a južnej Európy, začíname čoraz lepšie vnímať. Naša komunistická minulosť nám dala vyššiu mieru senzitivity, väčšiu ostrosť videnia, než majú ľudia v západnej Európe, kde podobná skúsenosť chýba. Ukazuje sa, že prežitie komunizmu nebolo len stratou: bol aj unikátnym učebným procesom, ktorý nebol daný každému. My sme týmto procesom, hoci neradi, prešli, a veľmi nás to v našom myslení, v našom vnímaní sveta obohatilo.

Obidve naše krajiny sú už pätnásť rokov v EÚ. Je možné sa s tým zmieriť a snažiť sa, v európskom žargóne povedané, ,maximalizovať možný efekt‘ z členstva v tomto konštrukte, alebo sa s tým nezmieriť. To prvé znamená usilovať sa o čo najväčší objem európskych dotácií, o čo najväčší počet ciest politikov do Bruselu, o čo najväčší počet úradníkov, ktorých sa nám podarí umiestniť v bruselských inštitúciách, o maximum čierneho pasažierstva v tejto inštitúcii, o čo najmenej otvorených konfliktov s bruselskou byrokraciou, atď. To nie je môj prístup. Ja chcem zmenu, a to zmenu fundamentálnu. Nechcem ,perestrojku‘, ale systémovú zmenu.

Tú je možné dosiahnuť vo vnútri EÚ jedine jej radikálnou premenou, alebo mimo EÚ jej opustením. Žiadna tretia cesta neexistuje. Chcem rovno povedať, že nie som planým optimistom, nevidím v predstaviteľnej budúcnosti možnosť uskutočnenia ani jedného z týchto variantov. Obávam sa, že ani pre jednu z nich nie sú vytvorené elementárne predpoklady, preto očakávam viacmenej pokračovanie dnešného stavu.

Zmenu podstaty EÚ nečakám hlavne preto, že po skutočnej zmene nie je medzi občanmi európskych členských štátov EÚ dostatočný dopyt. Zmena rozmýšľania občanov je brzdená bezškrupulóznou demagogickou aktivitou nevládnych a neziskových organizácií platených z Bruselu, problematickým vystupovaním málo zodpovedných univerzitných a akademických kruhov a správaním sa takzvaných umeleckých celebrít, nechápajúcich podstatu problému.

Brzdené to je aj všadeprítomnou propagandou bezproblémovosti európskeho integrovania. To všetko je zosilňované aj tým, že neexistuje objektívne mediálne informovanie, že médiá prestali byť médiami: je nám prezentovaná jediná pravda, sme konfrontovaní s jednostrannou indoktrináciou takzvanou ,európskou myšlienkou‘,“ konštatuje Václav Klaus.

Klaus nevidí šancu na zmenu zmýšľania Európanov aj preto, lebo Európa v uplynulom období zažila niekoľko vážnych kríz, ktoré však podstatnú zmenu spoločenskej atmosféry nespôsobili: „Neviem čo by mohlo Európskou úniou skutočne otriasť, resp. čo by mohlo viesť ku zmene myslenia, ak to nespôsobila najväčšia ekonomická kríza za posledných deväť desaťročí, ku ktorej došlo v rokoch 2008 – 2009, ani následný pomalý, veľmi nepresvedčivý ekonomický rast. Neviem čo by mohlo otriasť EÚ, ak to nespôsobila veľmi bolestivá dlhová kríza celého radu členských štátov EÚ v bezprostredne nasledujúcom období, ktorá vohnala do nemalých existenčných problémov veľké skupiny obyvateľov najmä južného krídla EÚ. Neviem čo by mohlo otriasť EÚ, ak to nespôsobila ničivá migračná kríza v roku 2015, ktorá trvá prakticky do dnešných dní, a ktorá čaká na svoj nový impulz, ktorý môže prísť každý deň. A neviem čo by mohlo otriasť EÚ, ak to nespôsobil ani výsledok britského referenda o Brexite, ktorý bol pre celú Európu významným signálom nesúhlasu jednej veľkej krajiny so spôsobom európskeho integrovania. Ak tieto štyri veľké krízy EÚ neotriasli a všetko vyzerá tak, že môžeme ísť ďalej ako keby sa nechumelilo, tak vidím iba malú nadej na zmenu.“

Klaus pokračuje v tvrdej kritike: „Vychádzam z toho, že nie je pravda, že EÚ štyri vyššie uvedené krízy prekonala. A nie je ani pravda, že by sa z nich poučila: ona ich dôsledky iba prijala a tvári sa, že sa nič nestalo a že je všetko zabudnuté. Opakujem znova, že ja hlbšiu krízu v bezprostredne nasledujúcom období nepredpokladám, a preto žiadnu významnejšiu zmenu nečakám. Očakávam viacmenej stacionárny vývoj, čo vo vzťahu ku zvyšku sveta znamená pokračujúcu stratu pozícií.“

„Nechcite odo mňa komentár o Junckerovi, musel by som sa zblázniť. Mňa nezaujíma,“ uviedol Klaus v odpovedi na novinársku otázku o bývalom šéfovi Európskej komisie Junckerovi a o prijímaní ďalších krajín za členov EÚ. „Ja vám musím povedať, že mne je Európska únia dočista ukradnutá, ja sa Európskou úniou netrápim.“ Uviedol tiež, že kade chodil, podporoval vstup všetkých krajín do EÚ, lebo vychádzal z úvahy, že čím viac krajín v nej bude, tým skôr bude narušená a rozbúraná.

„Ja som za, prijať do EÚ celú severnú Afriku, Turecko, Kazachstan, Uzbekistan a tak ďalej. Takže mne nevadí ani, že bude prijaté Macedónsko, hoci sa stále neviem zmieriť s podivným názvom Severné Macedónsko. A že bude prijaté Srbsko, ktoré je neviem prečo stále perzekvované spôsobom, ktorý je absolútne nedôstojný a neúnosný.“

Vyjadril aj názor na takzvané „obchodné vojny“: „Nesúhlasím s názorom, že ich vyvolal prezident Trump. Obchod nezávisí len na jednom faktore, ktorým je veľkosť ciel a manipulácia s colnými sadzbami. Tie určuje WTO a ďalšie inštitúcie, takže to, že sa teraz prezident Trump púšťa do nejakého útoku na tieto clá, to je učebnicová trivialita, ktorá nemení samotnú podstatu medzinárodného obchodu. Medzinárodný obchod je zaťažený niečím úplne iným než clami: tisícmi ďalších podmienok, všetkými štandardmi, ktoré vnucujeme menej rozvinutým krajinám, napríklad Afrike, a tým vylučujeme Afriku z možnosti podieľať sa na svetovom obchode. Sme ,zaburinení‘ všetkými možnými obmedzeniami obchodu netarifného typu, a teraz si zrazu všimneme, že niekto chce zahrať nejakú hru s tarifami?

My brzdíme akýkoľvek obchod netarifnými spôsobmi a práve Slovensko by mohlo povedať ako plakalo po roku 1989, keď sa stretávalo nie s vysokými clami, ale s netarifnými podmienkami blokujúcimi akýkoľvek náš vstup na európsky trh. Tie clá sú v podstate ,prkotina‘, maličkosť v celom súkolí medzinárodného obchodu,“ povedal Klaus a vyslovil názor, že práve Európa „zaburiňuje“ medzinárodný obchod tisíckami rôznych podmienok, na ktoré sa partneri z celého sveta hnevajú.

V súvislosti s debatou o tom, že dnes sa zdá, že mnohí ľudia zmenili „stranu barikády“, na ktorej bojujú svoje politické boje, Klaus povedal: „Súvisí to trochu aj s tým, že sa témy posunuli. Ak dominantným sporom uplynulých storočí bol pravo-ľavý spor, týkajúci sa ekonomicko-sociálnych otázok, kde sme mohli stáť na opačných stranách ideologickej bariéry, tak dnes dominuje civilizačno-kultúrna téma a myslím, že sa ukazuje, že s mnohými ľuďmi, ktorí v tom minulom súboji stáli na druhej strane, dnes stojíme na rovnakej strane proti úplne iným ľuďom.“

Ivan Lehotský