O najnovších oslavách pamiatky „hrdinov – partizánov“, ktorí počas druhej svetovej vojny bojovali proti Červenej armáde, napísali viaceré litovskí médiá. Podľa nich sú títo partizáni hrdinovia. Červená armáda bojovala proti fašistickému Nemecku a oslobodzovala Európu. Na druhej strane proti Červenej armáde iba v Litve bojovali desaťtisíce partizánov. Otázka znie, na ktorej strane teda stali títo partizáni a ako je možné, že podobných „bojovníkov za slobodu“ ospevujú v Litve, Lotyšsku, Estónsku a na Ukrajine? Čo na to demokratická Európa? Čo na to Brusel, Paríž, Berlín, Londýn?..

Jeden z najpopulárnejších litovských denníkov – Delfi popísal samotnú slávnostnú akciu na počesť litovských partizánov a priamo označil vojská Červenej armády, ktoré bojovali proti nacistickému Nemecku, za „sovietskych okupantov.“ Už v úvode článku autor uvádza: „Viac ako 300 ľudí v nedeľu pochodom si uctili pamiatku litovských partizánov, ktorí bojovali proti sovietskym okupantom v Aukštaitiji – etnografickej oblasti na severovýchode súčasnej Litvy,“ uvádza sa v článku.

Litovský denník prízvukuje, že sa na tejto slávnostnej akcii zúčastnili aj najvyšší politickí činitelia krajiny: „Minister obrany Litvy Raimundas Karoblis, ktorý sa zúčastnil na pochode, podčiarkol, že partizánsky boj pomohol Litve prežiť a obnoviť nezávislosť. Počas 10-kolimetrovej cesty účastníci pochodu navštívili miesta, kde sa nachádzali partizánske bunkre, a taktiež cintoríny, kde sú pochovaní partizáni Algimantskej jednotky,“ píše sa v článku.

„Partizánske jednotky v Litve začali vytvárať na jar r. 1944. V r. 1944-46 vytvorili viaceré veľké jednotky, každú z ktorých tvorilo do 100 partizánov. Približne 30 tisíc mužov kontrolovalo celú Litvu – okrem miest. Bojovali proti príslušníkom NKVD, prekážali organizovaniu volieb, ostreľovali miesta, kde sa hlasovalo, bojovali proti nútenému budovaniu kolchozov /družstiev/,“ uvádza autor článku v denníku Delfi.

„V druhej etape boja v r. 1946 – 1948 partizáni, ktorí stratili približne 10 tisíc bojovníkov, sformovali menšie jednotky, vybudovali bunkre, prešli na bežnú taktiku partizánskej vojny. Partizánom sa podarilo vytvoriť centralizované štruktúry, ale tie boli rýchlo zlikvidované,“ pripomína litovský denník.

„16. februára 1949 partizáni rozšírili deklaráciu, v súlade s ktorou mienili obnoviť nezávislosť Litvy a jej demokratických princípov vlády. Organizovaný ozbrojený odboj sa skončil na jar r. 1953. Z troch pobaltských krajín partizánsky odboj proti sovietskej moci bol najsilnejší práve v Litve,“ prízvukuje autor v závere svojho článku v litovskom denníku Delfi.

Tento článok celkom jasne odzrkadľuje súčasnú realitu v „slobodných a demokratických“ pobaltských štátoch a na Ukrajine. A v tom čase, keď Červená armáda bojovala proti nemecko-fašistickej armáde a oslobodzovala Európu, proti nej v troch pobaltských štátoch a na Ukrajine bojovali státisíce „partizánov“. Určite by sa títo sovietski vojaci zišli na Západnom fronte a urýchlili koniec tejto strašnej vojny. Určite by bolo aj menej obetí tej vojny. Ale v troch pobaltských štátoch a na Ukrajine proti Červenej armáde bojovali státisíce ozbrojencov, ktorých v súčasnosti ospevujú v tých istých štátoch – a v ostatných štátoch EÚ to nikomu z „vedenia podnikov“ nevadí…

Nevadí im ani to, aké „demokratické metódy“ používali tí partizáni, na ktorých sú tak hrdí v súčasných „demokratických“ štátoch ako je Litva, Estónsko, Lotyšsko a Ukrajina. Nie je priestor na vymenovanie všetkých ich „hrdinských činov“, za všetko postačí jeden príklad, ktorý uvádza hrdý potomok litovských partizánov vo svojom článku v denníku Delfi. Partizáni ostreľovali miesta, kde sa hlasovalo… Samozrejme, v Litve hlasovali nielen Rusi, ale aj ľudia iných národností – a vo väčšine samotní Litovčania. Volili muži a ženy, starší ľudia a na volebných okrskoch sa občas zastavili aj celé rodiny s deťmi…

Pre mnohých obyvateľov a pre celú politickú špičku všetkých troch pobaltských štátov sovietske vojská boli okupantmi a potomkovia litovských, estónskych a lotyšských partizánov sú hrdí, že ich dedovia bojovali proti „sovietskym okupantom“. Fajn. Celé 3 roky v r. 1941 – 1944 všetky 3 pobaltské štáty boli okupované nemecko-fašistickými vojskami. Žeby litovskí, lotyšskí a estónski potomkovia partizánov boli hrdí na to, že ich dedovia bojovali proti nemeckým okupantom? Akosi nikde v Pobaltsku nie je ani zmienka, že partizáni bojovali proti nemecko-fašistickým okupantom, akosi nikto na nič také v súčasnosti nespomína, neoslavuje výročia, nie je hrdý na protifašistický odboj…

Asi slávni pobaltskí partizáni, ktorých v súčasnosti ospevujú v pobaltských štátoch, bojovali iba proti „sovietskym okupantom“, ale proti nemeckej okupácii bojovať nebolo treba – a preto sa na to v súčasnosti v pobaltských štátoch ani nespomína.

Eugen Rusnák