„Tí z nás, ktorí skúsili cestu lietadlom, by si vedeli spomenúť, čo to znamená dostať sa do turbulencie. Vtedy aj ten najodvážnejší človek stíchne, zažije vnútorné chvenie a keď tá chvíľa prejde, s úľavou si vydýchne. Ale nielen cesta lietadlom, lež aj život prináša momenty, keď sme zneistení.

O podobných turbulenciách v živote hovorí evanjelista Matúš, ako sme si to práve vypočuli: „Budete počuť o vojnách a chýry o bojoch… Lebo povstane národ proti národu, kráľovstvo proti kráľovstvu. Miestami bude hlad a zemetrasenie. Budú vás nenávidieť pre moje meno… Vtedy mnohí odpadnú…“ (Mt 24,4-14)

Možno je priskoro hodnotiť stále plynúce obdobie pandémie, ale niečo podobné zakusujeme aj v týchto časoch – zneistenie, polarizáciu, konfrontáciu, hnev až agresivitu. Tento čas ukazuje mnohé charaktery a odkrýva doteraz skryté a nepoznané postoje. Ale jednou z tých skutočností, ktoré pandémia odkryla, je aj kríza autority. Všímame si, ako ľudia obracajú svoj hnev na vodcov – nielen v bežnej spoločnosti, nielen v politickom živote, ale aj v duchovnom živote. Vidíme to v našich farnostiach, vnímame to aj v rámci kňazského presbytéria a aj v celoslovenskom rozmere.

Nie je to však nič nové. V dejinách Cirkvi sa počas turbulentných období hnev často obrátil na duchovné autority – či už išlo o hierarchicky postavených alebo jednoducho o prirodzených a medzi ľuďmi akceptovaných vodcov. Takto to bolo aj v čase, keď žili naši traja košickí mučeníci. Tu, v lokalite Košíc, boli medzi pravovernými ľuďmi uznávanými osobnosťami, pretože boli starostlivými pastiermi, ktorí neopustili svoj ľud ani vo chvíľach hrozieb a neistoty. A vedeli to aj tí, ktorí zanechali pravú vieru. A tak v čase militantného chaosu sa hnev nepriateľov obrátil práve voči ním – prirodzeným duchovným autoritám, za čo zaplatili svojím životom, ale zažiarili na košickom nebi ako hviezdy svätosti.

Ak ich dnes oslavujeme, je aktuálne pripomenúť si, že práve v turbulentnom čase, kedy sa prežíva kríza autority a mnohí sú dezorientovaní, potrebujeme byť skutočnými duchovnými autoritami. Kedy je kňaz skutočným vodcom? Kedy má prirodzený rešpekt u ľudí? Kedy je jeho hlas skutočným hlasom pastiera, za ktorým idú ostatní – nie z donútenia, ale z túžby?

Evanjelista Marek aj evanjelista Lukáš zaznamenali, že ľudia žasli nad Ježišovým učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc (Mk 1,21; Lk 4,31). Prirýchlo by sme však toto Ježišovo učenie s mocou odôvodnili iba tým, že robil zázraky. Ježiš nebol „divotvorca“, ale predovšetkým Boží Syn, poslušný Otcovi až na smrť, až na smrť na kríži. Jeho moc pramenila z lásky k Otcovi a z lásky k ľuďom. Ježiš bol s trpiacimi, s biednymi, s núdznymi, s apoštolmi. Moc jeho učenia bola mocou jeho lásky.

Kedy je kňaz skutočným vodcom? Kedy učí s mocou? Kedy má prirodzený rešpekt u ľudí? Kedy vie previesť ľudí cez čas neistoty a spochybnenia? Keď je s ľuďmi, keď sa obetuje pre nich, keď sa venuje chorým, trpiacim, núdznym, keď ich má skutočne rád… Keď nekalkuluje, ale svoju službu koná „z celého srdca…“ Vtedy nepotrebujeme byť ani veľkými rečníkmi, ani hviezdnymi kazateľmi, ani divotvorcami. Ľudia veľmi rýchlo z našich slov a predovšetkým životov vycítia, na „ktorej strane bije naše srdce“. Moc, ktorú sme dostali, je predsa moc lásky… Tomu chceme ostať verní, aby o nás neplatilo: „Vtedy mnohí odpadnú…“ (Mt 24,10)

Áno, tento turbulentný čas nám priniesol aj nejaké odchody z kňazskej služby a nemôžeme ich obísť len tak, bez povšimnutia. Každý dobrý a úprimný kňaz pocíti v takých chvíľach vnútorné záchvevy. Mohli by sme povedať, že tieto záchvevy sú Ježišovou otázkou, ktorú položil svojím učeníkom po tom, čo iní odišli od neho. Ježiš sa opýtal svojich: „Aj vy chcete odísť?“ (Jn 6,67) V našom vnútornom chvení sa aj nás takto pýta. Ale Peter mu za všetkých odpovedá: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života.“ (Jn 6,68)

Petrova odpoveď je jasná, ale je dvojstupňová. Bolo by nedostatočné, keby sme sa stotožňovali iba s prvou časťou Petrovej odpovede: „Pane, a ku komu by sme išli?“ Ak by to bolo len o tom, bolo by to vypočítavé. Keby niekto žil svoju kňazskú službu len preto, že by nemal kam inam ísť, že by nedokázal žiť inú životnú cestu, bola by to kalkulácia na spôsob slov sluhu z Lukášovho evanjelia: „Kopať nevládzem, žobrať sa hanbím…“ (Lk 16,3) Je to život na spôsob zotrvačnosti a práve vtedy naše slovo stráca silu, stráca moc a prestávame byť skutočnou duchovnou autoritou. V čase neistoty sme sami zneistení.

Ale Petrova odpoveď pokračuje ďalej: „Ty máš slová večného života.“ V týchto slovách Peter vyjadruje oddanosť, obdiv a lásku k Ježišovi. Zotrvať v Ježišovej službe bez tejto oddanosti a lásky by bolo trápením. Vtedy sa robia krátkozraké rozhodnutia. Avšak slúžiť s obdivom a láskou je pre kňaza vyznačením a pohľadom na život z perspektívy večnosti. Apoštol Peter nekalkuloval. A hoci aj on prežíval momenty krízy a osobnej slabosti, kedy zradil svojho majstra, nebolo to z vypočítavosti. Peter sa učil milovať a stal sa autoritou prvotnej Cirkvi.

A práve tento Peter k nám prichádza. V čase turbulencií v spoločnosti, v čase krízy autority k nám prichádza najvyššia autorita Cirkvi a zároveň prirodzená autorita uznávaná na celom svete. Prichádza k nám, do Košíc, na miesto, kde pre hnev obrátený na duchovné autority, obetovali svoj život naši košickí mučeníci. Je to čas výzvy pre nás všetkých, aby sme i v tejto chvíli boli skutočnými duchovnými vodcami. Aby sme v čase, kedy sa všetko spochybňuje, ukázali svoj pevný postoj a viedli ľudí k úcte k Petrovmu nástupcovi. Tu, na mieste, kde košickí mučeníci obetovali svoj život pre vernosť pápežovi, je to nielen príležitosť, ale priam povinnosť osobne stretnúť nástupcu apoštola Petra.

Svojím spôsobom je to výzva, pretože stretnutie s nástupcom Petra v Košiciach nebude spočívať v slávení svätej omše. Mnohí kňazi sa pýtajú, kde budú stáť alebo sedieť, ako je to zvyčajne pri slávení Eucharistie. Odpoveď je jednoduchá – spolu s ostatnými ľuďmi. Je to chvíľa, kedy každý duchovný vodca môže vo významnej chvíli byť so svojimi veriacimi a tak ešte viac posilniť silu svojej autority. Aby sme sa znova a znova stávali na obraz Ježiša tými, ktorí učia ako tí, čo majú moc – prameniacu nie z pozície nadradenosti, ale z jednoty s tými, ktorým chceme slúžiť.

Práve pápež František pri jednej príležitosti povedal: „Buďte odvážni, dôverujem vám!“ Či by sme práve tieto slová nemali počuť v čase pred jeho príchodom? A práve my, žijúci na miestach, kde pôsobili odvážni košickí mučeníci? Veď kam by sme šli, ak nie k tomu, kto ponúka perspektívu večnosti?

Je čas turbulencií, keď aj najodvážnejší stíchne, precíti vlastné chvenie a pridá sa k Petrovi…“

Pri svätej omši boli prítomní aj zástupcovia Hnutia kresťanských spoločenstiev detí eRko , ktoré si pri svojom vzniku vybralo za patrónov vtedy ešte blahoslavených Košických mučeníkov. Pri 30. výročí vzniku spoločenstva putovali relikvie Košických mučeníkov po slovenských farnostiach a spolu zavítali do viac ako 80 farností a filiálok, kde aktívne pôsobia eRkári. Počas svätej zástupcovia odovzdali relikvie späť Košickej arcidiecéze. V závere svätej omše sa kňazi a veriaci dozvedeli aj potešujúcu informáciu, že na stretnutie s pápežom Františkom sa môžu registrovať aj nezaočkovaní.

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.