Po druhej svetovej vojne spomedzi všetkých hlavných svetových mocností práve tieto dve neboli schopné formálne pristúpiť k žiadnej zmluve, ktorá by predpisovala normalizáciu bilaterálnych vzťahov . Kľúčovým sporným bodom v tomto neustále prebiehajúcom konflikte je otázka oprávneného domicilu štyroch ostrovov v oblasti Japonského mora – Kunaširí, Šikotan, Etorufu a Habomaj, ktoré sú v Rusku spoločne známe ako “južné Kurilské ostrovy” a v Japonsku ako “severné územia” .

Ešte pred prvou rusko-japonskou vojnou sa medzi nimi začali územné spory už v roku 1855, keď bola v Šimode v prefektúre Šizuoka uzavretá Zmluva o obchode, plavbe a delimitácii medzi japonským a ruským impériom, podľa ktorej bola zmluva pomenovaná. Táto zmluva umožňovala dovoz a vývoz tovaru v japonských prístavoch Nagasaki, Šimoda a Hakodate. Okrem toho bola na línii medzi Etorofu a Urupom stanovená línia označujúca vzájomnú hranicu. Podľa dodatočnej klauzuly mal ostrov Sachalin (alebo Karafuto) zostať “nerozdelený” Ďalší pakt v roku 1875 dal Japonsku možnosť vymeniť 18 území Kurilských ostrovov za Sachalinskú oblasť pod ruskou kontrolou. Okrem pocitu strategickej bezpečnosti, ktorý tieto ostrovy prinášajú, má more okolo nich naďalej veľký hospodársky význam pre námorný a rybársky priemysel.

V roku 1941, uprostred druhej svetovej vojny , podpísali Japonsko a Sovietsky zväz v apríli sovietsko-japonský pakt o neutralite, v ktorom sa obe strany zaviazali dodržiavať voči sebe neagresívne správanie. Na Jaltskej konferencii v roku 1945 sa Roosevelt, Churchill a Stalin dohodli, že “Sovietsky zväz vstúpi do vojny proti Japonsku” pod podmienkou, že “južná časť Sachalinu, ako aj ostrovy, ktoré k nemu priliehajú, budú vrátené Sovietskemu zväzu” a že “Kurilské ostrovy budú odovzdané Sovietskemu zväzu”. Po skončení druhej svetovej vojny bola podpísaná Sanfranciská mierová zmluva, podľa ktorej sa Japonsko malo vzdať všetkých nárokov na Kurilské ostrovy, ako aj na časť Sachalinu, ktorú si nárokovalo na základe zmluvy z roku 1875.

V roku 1956 sa Japonsko a ZSSR dohodli, že ukončia všetky vojnové agresie voči sebe a obnovia svoje diplomatické a obchodné vzťahy vyhlásením mieru. Táto deklarácia sa stala dôležitou, pretože bola základom, na základe ktorého sa mali uskutočniť budúce rokovania o územnej zvrchovanosti, ktoré prebiehajú dodnes. V článku 9 spoločnej deklarácie sa uvádzalo, že Sovietsky zväz “súhlasí s prevodom ostrovov Habomai a ostrova Šikotan na Japonsko, [pričom] skutočný prevod týchto ostrovov na Japonsko sa uskutoční po uzavretí mierovej zmluvy”.

Počas obdobia studenej vojny Stalin odmietal akúkoľvek možnú diskusiu týkajúcu sa sporného územia. Nikita Chruščov však ponúkol ostrovy Šikotan a Habomai Japoncom v snahe odkloniť ich od vplyvu USA, čo sa však pre americkú intervenciu neuskutočnilo.  To však nezmarilo začínajúce diplomatické vzťahy medzi ZSSR a Japonskom, ale zároveň nedošlo ani k veľkému pokroku či regresu. Možno sa ZSSR príliš sústredil na Ameriku a jej najmocnejších a strategických spojencov a Japonsko sa v priebehu toho stalo vedľajšou myšlienkou. V desaťročiach pred rozpadom Sovietskeho zväzu ZSSR zostával pevný vo svojom postoji územného sporu, ktorý ani nemal opodstatnené dôvody, a tvrdil, že tieto ostrovy sú právom súčasťou jeho územia. Sovietsky zväz vyhlásil, že táto záležitosť už nie je životaschopnou témou rokovaní, pričom sa odvolával na výsledky Jaltskej dohody (11. februára 1945), Káhirskej deklarácie (27. novembra 1943), Postupimskej proklamácie (26. júla 1945; Japonsko ju prijalo 14. augusta 1945) a Sanfranciskej mierovej zmluvy (8. septembra 1951), v ktorej sa Japonsko vzdalo južného Sachalinu a Kurilských ostrovov. Z japonského pohľadu je Jaltská dohoda nelegitímna, keďže Japonsko, hlavná zainteresovaná strana, nebolo účastníkom tohto dojednania medzi spojeneckými mocnosťami – USA, Spojeným kráľovstvom a Sovietskym zväzom . Japonci potom v rámci odvety opäť začali budovať užšie siete s Američanmi.

Až keď sa k moci dostal Michail Gorbačov, sovietsky štát uznal existenciu takéhoto sporu. Gorbačov sa prostredníctvom rokovaní s Japoncami usiloval o obnovu sovietskej ekonomiky tým, že laterálne rokoval aj o hospodárskych partnerstvách s Japoncami. To v čase Borisa Jeľcina narážalo na veľký domáci odpor a na rokovací stôl sa mu podarilo dostať len otázku niekoľkých ostrovov severných Kuril. Čoskoro nato odpor na sovietskom fronte vzrástol a rozhovory boli neplodné. Nový ruský štát, čerstvo po rozpade, sa tak teraz namiesto toho zameral na budovanie spojenectva so stranou, ktorá viac zodpovedala jeho strategickým záujmom: Čínou.

Na začiatku nového tisícročia sa hlavy štátov Moskvy a Tokia, Boris Jeľcin a premiér Hašimoto, unavení z krokov svojich tradičných spojencov (Číny a USA), opäť pokúsili posilniť vzťahy vyriešením tohto územného sporu. Japonci navrhli odovzdanie Kurilských území výmenou za poskytnutie hospodárskej pomoci, čo v Rusku opäť nenašlo veľa záujemcov a rokovania opäť stroskotali. V roku 2003 japonský premiér a Putin schválili desaťbodový “akčný plán”, ktorého agendy sa neobmedzovali len na bilaterálne vzťahy a riešenie územného sporu. Odvtedy Japonsko a Rusko zintenzívnili spoluprácu na viacerých frontoch vrátane rybolovu, stavby lodí a ďalších námorných činností. Ďalším dôvodom, prečo má Japonsko naďalej záujem udržiavať mierové vzťahy s Ruskom, sú nesmierne lukratívne príležitosti pre japonské technologické firmy v Rusku.

Ďalšou veľkou prekážkou na ceste k pokroku bola anexia Krymu Ruskom v roku 2014. Japonsko verejne odsúdilo Rusko a vyzvalo svojho hospodárskeho partnera, aby sa držal spôsobov svetového poriadku založeného na pravidlách. Pozastavilo “konzultácie o zmiernení vízových predpisov” a zmrazilo “rokovania o novej investičnej dohode”. Neskôr v tom istom roku na Ázijsko-tichomorskom hospodárskom samite v Pekingu si Šinzó Abe a Vladmir Putin opäť sadli za rokovací stôl s cieľom oživiť dvojstranné vzťahy.

Predchádzajúci japonský premiér Šinzó Abe v snahe oživiť dvojstrannú spoluprácu navrhol osembodový plán hospodárskej spolupráce, ktorého konečným cieľom bolo vyriešiť územný spor. Zdalo sa, že ide o neoddeliteľný krok, ktorý má zabezpečiť, aby Japonsko zostalo kľúčovým hráčom vo východnej Ázii vzhľadom na prehlbujúce sa čínsko-ruské vzťahy.

Prebiehajúca ukrajinská kríza sa opäť ukázala ako prekážka v prípadných rokovaniach medzi Ruskom a Japonskom o severných územiach alebo Kurilských ostrovoch, keďže Japonsko na zasadnutí skupiny G7 začiatkom roka 2022 opäť verejne odsúdilo Rusko za jeho bezohľadnú inváziu na Ukrajinu. V súčasnosti je Rusko s Putinom na čele štátu už rozrušené a predimenzované v dôsledku ruskej invázie na Ukrajinu a jej dôsledkov a odsudzujúcich trestných akcií, ktoré naň uvalilo NATO a jeho spojenci. Podobne vyjadrilo svoju paranoju a potrebu bezpečnosti aj vyslaním námorných flotíl do Japonského mora.

V dlhej histórii vzťahov medzi Japonskom a Ruskom, ktoré spája fyzická blízkosť, možno vidieť, že hospodárske príležitosti boli vždy spôsobom, ako posilniť bilaterálne väzby. V dnešnej dobe má Japonsko technológiu a Rusko zdroje, ktoré by mohli, ak sa spoja, priniesť ďalšiu veľkú vec v energetickom sektore. Ako v prípade mnohých iných starých územných sporov sú však s týmito územiami hlboko spojené pocity národnej hrdosti, čo ešte viac sťažuje dosiahnutie riešenia. Aj ľudia obývajúci sporné územie si želajú ukončenie tohto sporu, aby mohli využívať výhody potvrdenej politickej identity. Pôvodní obyvatelia tohto územia, Ainuovia, žili až do dvadsiateho storočia v izolácii a nemali žiadne dokumenty. Ľudia žijúci na Sachaline sa považujú za ľudí bez štátnej príslušnosti a chcú sa vrátiť domov. Vzhľadom na pretrvávajúcu a zhoršujúcu sa ukrajinskú krízu sa však nezdá, že by si Japonsko alebo Rusko chceli v dohľadnom čase sadnúť za rokovací stôl, a tak ako mnoho iných prípadov v medzinárodných vzťahoch, aj táto otázka zostane ešte niekoľko rokov nevyriešená.