„Stále sa tomu veľmi teším. Teší ma aj záujem médií, taktiež cítim, že slovenský národ sa teší tiež. Veľmi im za to ďakujem! Oni sú moja sila a desiate jubilejné zlato patrí aj im,” hovorí pre Sputnik slovenská reprezentantka v pretláčaní. Lucia Debnárová získala 19. októbra na MS v Turecku svoj desiaty titul majsterky sveta a patrí tak medzi absolútnu svetovú špičku. Napriek tomu zostáva skromná: svoje víťazstvá venuje bežným ľuďom na Slovensku, ktorých označuje za hrdinov.

K pretláčaniu ju priviedol otec

„Dnes viem, že za to, kto som a čo som dokázala, patrí vďaka hlavne otcovi,” spomína na svoje začiatky Debnárová. Jej otec bol nadšenec armwrestlingu, ktorý bol v tom čase na Slovensku len v plienkach. Svoju lásku k tomuto športu postupne preniesol aj na dcéru. „Môžete vystriedať a zaplatiť veľa trénerov, no to puto, ktoré má rodič k svojmu dieťaťu, je silnejšie ako hocičo iné. Láska medzi rodičom a dieťaťom je požehnaná zhora. Viem aj to, že otec ako rodič spravil pre mňa maximum. Vryl do môjho srdca šport tak veľmi, že dnes mi už nezáleží na počte medailí, na výhre či prehre, jednoducho to milujem bez rozdielu či vyhrávam alebo prehrávam,” hovorí mladá Senčanka. Ako ďalej dodáva, rodičovské puto bolo zároveň významným faktorom pri tréningoch: „Práve tým, že bol mojím sparingom úplne od malička, dokonale pozná moju ruku a neviem ako, ale vždy vedel rozanalyzovať moje súperky lepšie ako ja. Tým pádom sme sa vedeli na ne lepšie pripraviť. A úspechy začali prichádzať.”

V začiatkoch svojej kariéry sa, samozrejme, Lucia stretávala aj s predsudkami, no opäť pomohlo rodičovské puto. „Nič z toho ma ale neodradilo. Dá sa povedať, že to bolo hlavne rodinným zázemím, že kritika sa odo mňa odrážala ako bumerang,” dodáva slovenská reprezentantka, ktorá sa postupom času vypracovala nielen na slovenskú, ale aj svetovú špičku.

V súčasnosti je jej veľkou oporou okrem otca aj priateľ. Vďaka nemu mohla napríklad v novembri vycestovať na ďalšiu súťaž do Švajčiarska, z ktorej sa opäť vrátila zlatá.

Odmietla odísť do USA

V súvislosti s Luciou Debnárovou sa často spomína aj fakt, že odmietla ponuku od Američanov, aby reprezentovala USA. Pre Sputnik Debnárová hovorí, že ponuka reprezentovať USA prišla niekoľkokrát. Vždy však nasledovala rovnaká odpoveď: Zostávam reprezentovať Slovensko. “Američania nemajú ženskú hviezdu v tomto športe. Sama viem, že keby som vyhrala desiate zlato pre USA, tak by ma nosili na zlatých podnosoch! USA je biznis krajina. Pre ich médiá by bol veľmi zaujímavý titulok — žena v mužskom športe, navyše dobre vyšportovaná postava, žiadna 85 kilová slanina. Predalo by sa to tam. Tá všetka sláva by iste bola krásna. No ako sa hovorí, všetka sláva — poľná tráva. Veľa ľudí si povie — toto budem ľutovať. Ja ale nie som človek, ktorý uteká z bojiska,” hovorí armwrestlerka a dodáva: „Nie je všetko o peniazoch a sláve. Som hrdá Slovenka, som veľký vlastenec. A mám víziu. Zviditeľňovať našu malú krajinu mojím športom tak silno a tak húževnato, ako sa len dá.”

Ušľachtilý cieľ však nie je vždy ľahké napĺňať. A netýka sa to len fyzickej driny či psychického sebazapretia. Problémom sú častokrát financie. Ministerstvo školstva pred niekoľkými rokmi vyškrtlo armwrestling zo systému dotácií. V súčasnosti tak ministerstvo hradí najmä účasť reprezentantov na MS či ME. Na zvyšok musí zväz či jednotlivé kluby hľadať prostriedky inde — medzi sponzormi či zberom dvoch percent z daní. „Nie sú peniaze. Túto vetu počúvam odvšadiaľ a od malička a pomaly som jej začala veriť. Systém je zle nastavený,” povzdychla si Debnárová a vzápätí si kladie otázku, či má význam sa na takúto situáciu sťažovať.

„Navyše, mám právo sa sťažovať, keď napríklad olympijskej víťazke pani Kuzminovej “meškali” v marci peniaze od štátu? A to zďaleka nedostala najviac, no pritom mala tri olympijské medaily,” dodáva.

Ako vysvetľuje Debnárová, armwrestling nikdy nebude na takom mieste, ako napríklad olympijské športy, no zviditeľňovať ho na ich úkor ani nechce. Na druhej strane by si však želala pre armwrestling lepšie postavenie: „Armwrestling je napríklad rešpektovaným športom v Rusku. Prečo by nemohol byť aj u nás? Máme úžasné výsledky. Nie pre moje meno, ale pre môj šport! O to mi ide! Aby juniori a nová generácia po mne nemusela riešiť napríklad zlú finančnú situáciu, a aby sa v prvom rade plne ponorili do tréningov,” hovorí pre Sputnik a vzápätí dodáva: „Mojím veľkým želaním je, aby bolo pretláčanie uznávané konečne ako šport, nielen ako zábava. Je veľa zábavných programov a relácií, kam ma pozývajú. Áno, to, že žena porazí chlapa v pretláčaní je nevšedné, ale stále tam vidím tú nálepku „zábava”. Armwrestling je tvrdý a ťažký šport, ak v ňom chcete byť úspešní, musíte sa mu oddať úplne celý. Presne ako v iných vrcholových športoch.”

Do rozvoja armwrestlingu začali pred niekoľkými rokmi investovať také krajiny, ako Turecko či Švédsko, čo sa momentálne odráža aj na výsledkoch. „Zopár rokov dozadu boli na stupni víťazov väčšinou Rusky, Ukrajinky. Dnes sa ukazujú napríklad Švédky stále v lepšej a lepšej forme. Tam je armwrestling už dávnejšie štátom uznaný ako šport, nie ako hobby,” dodáva Debnárová.

Nestráca nádej

Napriek nelichotivej situácii v slovenskom športe je Debnárová odhodlaná zostať ďalej na Slovensku. Motiváciou sú pre ňu najmä bežní ľudia. „Keď poviem, že som hrdá Slovenka a medaila patrí aj Slovákom, myslím tým obyčajných ľudí. Tých, ktorí každé ráno vstávajú, denno-denne prerátavajú peniaze a po malých čiastkach šetria — napríklad na dovolenky. Pre mňa ste vy hrdinami! Navyše, mám pocit a cítim, že tam “hore” u tých neobyčajných ľudí si nikto vašu drinu ani len nevšimne, nie to ešte ohodnotí. Som z toho veľmi smutná a veľakrát sa mi tlačia slzy do očí,” hovorí desaťnásobná majsterka sveta, ktorá podľa vlastných slov dosiahla vo svojom športe úplne všetko a spolu s otcom vybudovali veci, ktoré sa zapíšu do histórie slovenského športu. „Nepovedala by som však, že som na niečo pyšná — som v prvom rade vďačná a šťastná,” uzatvára skromne svoje rozprávanie.

Tréningy sú rozdelené podľa súťažného obdobia. Všetkému predchádza silová príprava, ktorá sa potom, blížiac sa k súťažnému obdobiu, „pretaví” do špeciálnych cvikov na pretláčanie. Sú to cviky zamerané na silu chrbta, rúk, bicepsov, zápästia a prstov. Najdôležitejšou časťou tréningov je však „sparing” na pretláčacom stolíku. Všetku tú natrénovanú silu musíte vedieť preniesť a použiť ju na stole. Ja trénujem v našom seneckom klube spolu s mojím otcom a chalanmi. Tam máme spoločný „sparing”, cibríme techniku a riešime detaily pri zápasoch. Zjednodušene povedané — ako plavec musí veľa plávať, atlét behať, ja sa musím veľa pretláčať.