Pripomenula, že sýrska protivzdušná obrana pri odpaľovaní rakiet proti štyrom útočiacim izraelským stíhačkám omylom zostrelila ruské lietadlo Il20, ktoré s pätnásťčlennou posádkou zahajovalo pristátie na ruskú leteckú základňu Hmejmím. Stalo sa to len deň a niečo potom, čo izraelské rakety zničili iránské nákladné lietadlo na jednej z dráh damaského medzinárodného letiska a zabili pritom jedného z pilotov. Druhý útok mieril na sýrske vojenské zariadenia v Latakia a odohral sa hodiny potom, čo Putin s Erdoganom dospeli k dohode, v rámci ktorej odvrátili nielen bitku o Idlib, ​​ale aj súvisiace pravdepodobné zničenie sýrskych vojenských jednotiek a letísk.

Spencerová aj v tejto súvislosti uviedla, že “pozície na šachovnici sýrskej vojny sú jasné”. Už od oslobodenia juhu Sýrie, po ktorom sa Damask zameral práve na Idlib, podľa nej ​​dávali USA (a Západ všeobecne) stále hlasnejšie najavo, že budú bombardovať Sýriu, ak budú proti Idlibu použité “chemické zbrane” a napríklad Donald Trump už zo Sýrie nielen neodchádza, ale práve naopak – dokonca už ani nespomína žiadne “chemikálie” ako podmienku k útoku. Zničenie sýrskej protivzdušnej kapacity a tamojších letísk bolo na “programe dňa”. “A asi stále aj je, pretože inak sa asi nedá vysvetliť hra o čas – absencii akejkoľvek reakcie zo strany Ruska, Sýrie a Iránu na stále početnejšie izraelské provokácie. A hra o čas je napokon aj hlavným motívom samotnej “upokojujúcej” dohody s Tureckom o Idlibe.”

“Proti triu Ruska, Sýrie a Iránu stoja koalícia USA, Británie, Francúzska a Nemecka, ktorej sústredené bombardovanie by ruská alebo sýrska protivzdušná obrana v Sýrii len tak nevydržala. Je očividné, že v ruskom generálnom štábe si túto situáciu uvedomujú, tým skôr, keď Putin už niekoľkokrát zdôraznil, že je “prezidentom Ruska a nie Sýrie”, teda že ruská armáda neprišla do Sýrie, aby tam rozpútala tretiu svetovú proti Západu, ale aby tamojšiu vojnu naopak ukončila,” uviedla česká novinárka s dodatkom, že nie je v záujme USA prizerať sa, ako sa Sýria stavia na nohy alebo ako Rusko rozširuje svoj vplyv na Blízkom východe. “V terajšej fáze sa preto zdá, že je Západ v “bojovom móde” – okrem útočiacich izraelských stíhačiek vraj boli rakety odpálené aj z francúzskej fregaty FS Auvergne a niektoré zdroje hovoria aj o prípravnej aktivite na britských plavidlách. Akýkoľvek ruský zásah proti nim mohol Západ využiť k svojej premene v “obeť ruskej agresie” a následnému protiútoku…”

Uviedla, že sýrskej armáde trvalo tri roky, kým sprevádzkovala leteckú základňu Šajrát, americkým raketám trvalo tri minúty, než ho vlani v apríli znova vyradili z prevádzky, v rámci “kárnych” útokov po “chemickom útoku” v idlibskom Chán Šajchúnu. “Rusko, Sýria aj Irán sa preto snažia zo všetkého najviac predchádzať ďalšiemu možnému ničeniu sýrskej infraštruktúry a ekonomiky. Ak by Západ navyše znova a dôrazne zaútočil na sýrsku armádu a oslabil jej kapacity a pozície, je pravdepodobné, že by zhruba 70-tisíc radikálnych aj tých “umiernených” džihádistov z Idlibu prelomilo obkľúčenia a vyrazilo smerom k Aleppu, najbližšiemu veľkému sýrskemu mestu. Vojna by sa tak po siedmich rokoch vrátila prakticky do bodu nula, pričom by len vzrástla pravdepodobnosť rozbitia sýrskeho štátu a jeho územie.”

Aj preto teraz podľa Spencerovej Damask súhlasí s dohodou o Idlibe, ktorá poskytuje Turecku viac času na to, aby džihádistov buď odzbrojilo, vojensky porazilo alebo ich nejakým spôsobom “integrovalo” do radov svojich “spojencov”. “Pokiaľ bude totiž dohoda dodržiavaná (hoci ju prvé veľké džihádistické skupiny vrátane al-Káidy alebo čínskych Ujgurov už odmietajú “po dobrom”), zmiznú ťažké zbrane z dostrelu sýrskych vládnych pozícií a miest a súčasne sa výrazne zníži bojová kapacita džihádu v Sýrii.”

Turecko sa vraj Rusku, s ktorým bude postup v Idlibe koordinovať, navyše zaručilo, že výmenou za odklad ofenzívy proti Idlibu zaručí, že v provincii nikto nevykoná žiadny “Asadov chemický útok”, teda, že nevznikne zámienka k západnému bombardovanie Sýrie. A navyše, z geopolitického hľadiska zmluva ďalej udržuje Turecko, druhú najsilnejšiu armádu NATO, nablízku osi Rusko-Sýria-Irán, na dištanc Západu.

Samostatnou kapitolou sú izraelské útoky na Sýriu. Izrael po Rusku opakovane požadoval, aby zabránilo ďalším presunom iránskych zbraní do Sýrie alebo k libanonskému Hizballáhu, načo ale narazil na blízke záujmy, ktoré spája Rusko s Iránom, a tým aj na odmietavú odpoveď. “Dôležitým je pritom fakt, že rovnako záporne – a znova z dôvodov svojich záujmov – sa Rusko postavilo aj k analogickej požiadavke Iránu, aby Izrael prestal so svojimi útokmi. Inými slovami, Rusko sa ďalej odmieta nechať zatiahnuť do konfliktu medzi Izraelom a Iránom. Napriek tomu ale na izraelskú žiadosť odmietlo dodať Sýrii protivzdušné systémy S-300, aby ďalej neeskalovalo situáciu, načo svoje rakety do Sýrie teda dodáva Irán.” Práve to je podľa nej zrejme hlavný dôvod, prečo je Izrael pripravený okamžite útočiť na akékoľvek iránske nákladné lietadlá v Sýrii a na akékoľvek sýrske vojenské továrne, ktoré produkujú rakety, ako tomu bolo teraz v prípade útoku na Latakia. Avšak, podľa dostupných zdrojov je svojím spôsobom už neskoro, pretože Teherán doviezol do Sýrie dostatok technológií a rakiet, ktoré izraelské stíhačky už nie sú schopné svojimi raketami všetky zničiť.

“Vo výsledku tak ale vzniká situácia, v ktorej Rusko v Sýrii ďalej odmieta zaujať úlohu veľmoci, a tak nie je možné zabrániť vonkajším silám – či už je reč o Západe alebo Izraeli – v útokoch na území, na ktorom by práve Rusko malo dominovať. Túto taktiku vyhýbania sa stretom s “mocnými” už ale zaplatili životom napríklad ruskí žoldnieri tento rok vo februári u Dejrizore alebo teraz posádka špionážneho Iľjušinu. A medzitým nad ruskou leteckou základňou v Hmejmímu na svoje terče lietajú izraelské rakety a tiež americké rakety na Šajrát vlani lietali “Rusom nad hlavami”. Takýto postup Putinovi doma na popularite rozhodne nepridá a je veľkou otázkou, ako dlho môže súčasný Kremeľ takú “porazeneckú” politiku “ťahať”, bez toho, aby doma ohrozil sám seba. A uvoľnil cestu “tvrdej ruky”.

Spencerová v blogu napísala, že na druhej strane platí, že zostrelenie ruského lietadla, ku ktorému podľa ruského ministerstva obrany došlo potom, čo izraelská strana “akosi zabudla” ruskú stranu dopredu informovať o blížiacej sa vojenskej akcii, môže zmeniť “pravidlá hry”. Izrael bude odteraz a po príslušných “konzultáciách” najskôr informovať naozaj vzorne, čo Rusku umožní uchovať si neutrálnu pozíciu, ale súčasne ponúkne aj príležitosť Sýrii a iným jej spojencom pripraviť sa na izraelské rakety alebo skryť prípadné citlivé objekty. “Čiže, Rusko síce “zaplatilo”, ale Izrael stráca výhodu na úkor ruských spojencov. Izrael síce tvrdí, že bude na Sýriu útočiť ďalej, pretože z hľadiska židovského štátu žiadne mantinely dané medzinárodným právom neexistujú, možno ale predpokladať, že intenzita útokov “opadne”, prinajmenšom v najbližších dňoch a týždňoch, čo pre zmenu poskytne Iránu a jeho spojencom dostatok času, aby združovali svoje sily a obnovili svoje zničené kapacity.”

“Možno predpokladať, že Rusko, Sýria a Irán nespustia vojnu o Idlib, ​​kam sa už mimochodom vracajú davy obyvateľov, len aby sa Izraelom a Západom nechali vyprovokovať k vojne. Cenou za to je imidž slabosti. Ale súčasne i ďalšie otváranie “okna”, v ktorom môže sýrska ekonomika v relatívnom pokoji “vstávať z popola” bez rizika ďalších raketových útokov. A obnova ekonomiky je nevyhnutná, ak sa má Sýria (ale aj Rusko a Irán) postaviť na nohy, bez toho, aby museli svoje neveľké zdroje mrhať na nezmyselnú a nekonečnú vojnu o Sýrii.  Donald Trump má svoj ďalší ťah v Sýrii oznámiť už čoskoro, do Stredozemného mora vplávala eskadra na čele s lietadlovou loďou Harry Truman, Damask s Teheránom v posledných dvoch dňoch, okrem ľahko oneskoreného ospravedlnenia za zostrelené lietadlo, podivne mlčia, ako by sa pripravovali na najhorší scenár…”