Ani propagandisticky nemôže nikto povedať, že Fínsko sa stretlo s bezpečnostnou hrozbou zo strany Ruska. Zo strany NATO ide o akt nemotivovanej zlomyseľnosti voči Rusku, ktorý samozrejme vždy nesie imprimatur USA, pričom sa svetovej verejnosti predkladá ako suverénne rozhodnutie Fínska na pozadí ruskej intervencie na Ukrajine.

V podstate to možno považovať len za ďalší krok USA po sabotáži plynovodu Nord Stream v septembri minulého roka, ktorého zámerom je zámerne skomplikovať vzťahy Ruska s Európou a urobiť ich v dohľadnej budúcnosti neudržateľnými.

Na druhej strane, stačí povedať, že to tiež ešte viac zneistí bezpečnostnú situáciu v Európe a spôsobí, že Európa bude ešte viac závislá od USA ako poskytovateľa bezpečnosti. Všeobecne sa očakáva, že teraz bude nasledovať vstup Švédska do NATO, a to pravdepodobne v čase júlového summitu aliancie vo Vilniuse.

Spojené štáty v podstate zabezpečili, že hlavná otázka, ktorá stojí za patovou situáciou medzi Ruskom a Západom, a to rozšírenie NATO k hraniciam Ruska, je hotovou vecou bez ohľadu na neúspech ich zástupnej vojny na Ukrajine proti Rusku.

V reakcii na tento vývoj hovorca Kremľa Dmitrij Peskov v utorok varoval, že členstvo Fínska v NATO prinúti Rusko “prijať protiopatrenia na zaistenie našej vlastnej taktickej a strategickej bezpečnosti”, keďže vojenské prispôsobenie Helsínk je “eskaláciou situácie” a “zásahom do bezpečnosti Ruska”.

Ruské ministerstvo zahraničných vecí 4. apríla uviedlo, že Moskva “bude nútená prijať odvetné opatrenia vojensko-technického aj iného charakteru s cieľom zastaviť hrozby pre našu národnú bezpečnosť”.

Členstvo Fínska v NATO by predĺžilo frontovú líniu NATO s Ruskom o 1 300 kilometrov (dĺžka spoločnej hranice Fínska s Ruskom), čo zvýši tlak na severozápadné regióny Ruska. Nebuďte prekvapení, ak budú rakety NATO v určitom okamihu rozmiestnené vo Fínsku, čím Rusku nezostane iná možnosť ako rozmiestniť svoje jadrové zbrane v blízkosti Pobaltia a Škandinávie.

Stačí povedať, že vojenská konfrontácia medzi NATO a Ruskom sa bude ďalej zhoršovať a možnosť jadrového konfliktu sa zvyšuje. Ťažko si predstaviť, že by si Rusko nedokázalo za každú cenu zachovať schopnosť druhého úderu alebo zabrániť USA získať jadrovú prevahu a udržať globálnu strategickú rovnováhu.

Dôraz sa bude klásť skôr na modernizáciu obranných jadrových kapacít než na konvenčné sily, čo Rusko prinúti demonštrovať svoju jadrovú silu. Rusko už vopred posilnilo svoje odstrašujúce prostriedky rozmiestnením taktických jadrových zbraní v Bielorusku v reakcii na nezodpovedné rozhodnutie Spojeného kráľovstva poskytnúť Ukrajine muníciu s ochudobneným uránom. Je takmer isté, že Rusko zdvojnásobí svoje sily aj v konflikte na Ukrajine.

USA pritom už dlho rozmiestňujú taktické jadrové zbrane v európskych krajinách vrátane Belgicka, Nemecka, Talianska, Holandska a Turecka, čo znamená, že USA už dlho rozmiestňujú svoje taktické jadrové zbrane na prahu Ruska, čo predstavuje významnú hrozbu pre ruskú národnú bezpečnosť. Cieľom rozmiestnenia ruských jadrových zbraní v Bielorusku je odradiť USA od prípadných provokácií a predvídať, čo sa stane.

Geografická poloha Bieloruska je taká, že ak tam budú rozmiestnené ruské taktické jadrové zbrane, bude to mať obrovský strategický odstrašujúci účinok na viaceré krajiny NATO, ako sú Poľsko, Nemecko, pobaltské štáty a dokonca aj severské krajiny. Vzniká začarovaný kruh, ktorý stupňuje preteky v jadrovom zbrojení a nakoniec vyústi do situácie súdneho dňa, ktorú si nikto neželá.

Celkovo ide o to, že USA, ktoré dobre vedia, že situácia sa môže stať mimoriadne nebezpečnou, napriek tomu neúnavne vyvíjajú tlak na Rusko s cieľom zachovať svoj hegemonistický systém. Stratégia Ronalda Reagana použiť taktiku extrémneho nátlaku na oslabenie bývalého Sovietskeho zväzu a v konečnom dôsledku ho stiahnuť ku dnu opäť funguje.

Z bezprostredného hľadiska by to všetko malo negatívne dôsledky na konflikt na Ukrajine. Je jasne vidieť, že Washington sa už neusiluje o mier na Ukrajine. V strategickom kalkule Bidenovej administratívy, ak Rusko na Ukrajine zvíťazí, znamená to, že NATO prehrá, čo by trvalo poškodilo transatlantické vedúce postavenie USA a ich globálnu hegemóniu, čo je pre washingtonský establišment jednoducho nemysliteľné.

Snaha USA a NATO presvedčiť Fínsko (a Švédsko), aby sa stali členmi NATO, má nepochybne aj geoekonomický rozmer. Generálny tajomník aliancie Jens Stoltenberg nedávno vyhlásil, že “ak Fínsko a Švédsko vstúpia do aliancie, NATO bude mať viac možností kontrolovať situáciu na ďalekom severe”. Vysvetlil, že “obe tieto krajiny majú moderné ozbrojené sily, ktoré sú schopné operovať práve v drsných podmienkach Ďalekého severu”.

Spojené štáty dúfajú, že “odborné znalosti” na pôsobenie v arktických a subarktických podmienkach, ktoré môžu Švédsko a Fínsko priniesť do aliancie, sú neoceniteľné ako potenciálny nástroj na zmenu situácie, keď sa odohráva pochmúrny boj o kontrolu nad obrovskými nerastnými zdrojmi, ktoré sa nachádzajú na Ďalekom severe, kde Rusko doteraz ukrajovalo z náskoku.

Keďže polárny ľad sa v Arktíde topí nevídanou rýchlosťou, najväčší svetoví hráči sledujú tento región ako novú “krajinu nikoho”, ktorá je na odstrel. V niektorých nedávnych správach sa spomína, že sa pripravuje integrácia vzdušných síl štyroch severských krajín – Dánska, Nórska, Fínska a Švédska – s neskrývaným protiruským zameraním.

Z vojenského hľadiska je Rusko nútené znášať veľké finančné bremeno spojené s 360-stupňovým hodnotením svojho národného bezpečnostného programu. Rusko nemá žiadny aliančný systém, ktorý by dopĺňal jeho vojenské zdroje. Vo februári Kremeľ v dôležitom vyhlásení, v ktorom venoval pozornosť slamkám vo vetre, odstránil zo svojej arktickej politiky všetky zmienky o takzvanej Arktickej rade a zdôraznil potrebu uprednostniť ruské arktické záujmy a snahu o väčšiu samostatnosť svojich arktických priemyselných projektov.

Revidovaná arktická politika vyzýva na “rozvoj vzťahov so zahraničnými štátmi na bilaterálnej báze… s prihliadnutím na národné záujmy Ruskej federácie v Arktíde”. Stalo sa tak niekoľko dní po tom, ako predstaviteľ amerického ministerstva zahraničných vecí vyhlásil, že spolupráca s Ruskom v Arktíde je teraz prakticky nemožná.