Damask 16. júna 2017 (HSP/sputnik/Foto:TASR-Aamaq news agency via AP)

Minulý piatok oficiálny zástupca amerického ministerstva obrany Jeff Davis uznal, že americkí vojaci nemajú zákonnú právomoc pre to, aby bránili provládnym silám v Sýrii, aby konali v určených oblastiach krajiny

Ani nie 24 hodín pred týmto priznaním zaútočili koaličné jednotky tretíkrát za posledný mesiac na sýrske provládne sily v oblasti obce At-Tanaf.

A ako tento útok vysvetlil Jeff Davis? Uviedol: „Nebudeme atakovať nikoho, okrem IS, ak oni nezaútočia na nás. Budeme to robiť len v prípade obrany. “

Čo sa skrýva za obrannou taktikou Pentagonu v Sýrii

Všímam si, že sú americkí vojaci čím ďalej tým častejšie v konflikte s vládnymi jednotkami Sýrie. Ale ak sú sýrski vojaci zaneprázdnení oslobodzovaním svojho územia od teroristických skupín a prichádzajú k hraniciam svojho štátu a snažia sa vybaviť tieto hranice pre ich ďalšiu obranu, tak čo na území Sýrie robia americkí vojaci, ktorí predpokladajú, že na nich čas od času zaútočia jednotky sýrskej armády?

Domnievam sa, že chápanie príčin a zmyslu prepracovanej kazuistiky vysoko postavených osôb Pentagonu sa skrýva v objasnení zmyslu tých cieľov, ktoré chce dosiahnuť Washington na Blízkom východe. A tieto ciele má dnes ministerstvo zahraničných vecí zásadne iné ako pred pol rokom.

Pripomínam, že Damask hodnotí prítomnosť amerických vojakov jednoznačne ako agresiu vo vzťahu k Sýrii. Ako zasahovanie do vecí suverénnej krajiny hodnotí rokovania USA v Sýrii analogicky Rusko, Čína a Irán. Avšak hlavná dogma Washingtonu je v tom, že americké vojská majú právo na prítomnosť v akomkoľvek bode sveta jednoducho preto, že to oni považujú za možné a potrebné, bez toho aby sa zaoberali osobitnými právnymi argumentmi.

A tak deň pred útokom na križovatku v oblasti At-Tanaf USA údajne vyžadovali od sýrskych vojakov, aby sa nepribližovali k pozíciám takzvanej novej sýrskej armády, ktorú vytvoril Pentagon, ako všetci dávno pochopili vôbec nie pre boj s Islamským štátom a ďalšími teroristickými skupinami. A preto otázka, prečo sa nedá dohovoriť so sýrskymi vojskami na rozhraničení zón činnosti (ak sa bavíme práve o boji s teroristami) miesto ku všetkému spätnému dávania ultimát zákonnej vláde Sýrie nemá, priamu odpoveď.

Odpoveď na otázku, prečo Pentagon uprednostňuje dávať kazuistické a i úprimne lživé komentáre k svojmu trestnému rokovaniu post factum a nevedie otvorený dialóg (aj keby zvýšeným tónom) s vládou krajiny, ktorá nesie najväčšiu bremeno boja s medzinárodným terorizmom, uviedol v piatok na brífingu veliteľ skupiny ruských jednotiek v Sýrii Sergej Surovikin. Podľa jeho názoru „medzinárodná koalícia spoločne s Amerikou kontrolovaným „Zväzom demokratických síl“ uzavreli spojenectvo s vodcami IS. Vytvára sa dojem, že pod rúškom boja s terorizmom Američania využívajú IS, aby dali najavo protest proti pohybu vládnych vojsk.

Ešte jedna otázka: prečo Spojené štáty porušujú dohodu o zónach deeskalácie v Sýrii a jednostranne sa objavuje pojem ako „nekonfliktná zóna“, ktorým v skutočnosti maskujú okupáciu sýrskeho územia americkými vojakmi? Aj v tom prípade si myslím, že je odpoveď očividná: obsadenie časti sýrskeho územie je tým taktickým cieľom, ktorý chce dnes dosiahnuť Pentagon a ministerstvo zahraničia.

USA majú v úmysle obsadiť časť sýrskeho územia

Snaha o rozšírenie americkej vojenskej prítomnosti v Sýrii je čím ďalej tým viac očividná. A to je jedným z dôkazov toho, že sa stratégia Washingtonu na Blízkom východe s odobrením amerického prezidenta Donalda Trumpa skutočne mení. Ale v čom je základný rozdiel medzi súčasnou stratégiou USA a tou politikou, ktorú viedlo ministerstvo zahraničných vecí a Pentagon v období, keď bol prezidentom George Bush mladší a Barack Obama?

Rozdiel vidím predovšetkým v tom, že ministerstvo zahraničných vecí už len málo znepokojuje osud Bašára Asada.

Opakujem, že Trumpová administratíva je takticky zameraná na to, aby obsadila časť územia Sýrie. Tú istú časť na juhovýchode Sýrie, ktorá hraničí s Jordánskom a Irakom.

A tak je rozšírenie prítomnosti amerických vojsk v danom území pod zámienkou boja s terorizmom (ktorý podporujú) strategickým cieľom. A jeho dosiahnutie je nutné pre Washington preto, aby kontroloval najdôležitejšie centrum Blízkeho východu.

Prítomnosť amerických vojenských základní na juhovýchode a východe Sýrie je v súčasnej etape dôležité tiež pre zosilnenie svojho vplyvu nad Kurdmi a prejavenie tlaku na Irán. Nie náhodou oznámila vláda Irackého Kurdistanu minulý týždeň svoje rozhodnutie o vykonaní referenda o nezávislosti, ktoré tiež podporili USA. Intriga tu spočíva v tom, že myšlienku kurdského referenda podporilo tiež Turecko a Irán. Každý zo svojho dôvodu. A vytvorenie ešte jedného nového štátu Kurdistanu na území severných provincií Iraku je prakticky skutočným faktom.

Otázkou je len to, na koho strane budú Kurdi v prípade formovania Blízkeho východu dvoma veľkými znepriatelenými veľmocami?

Ešte jeden problém medzi veľkými koalíciami dnes zaznel Katarom, ktorý Washington zaradil ku komplicom Iránu. S ohľadom na to, že USA a Saudovia koordinovane zrušili katarsko-turecký projekt, ktorý predpokladal umiestnenie plynovej rúrky vedúcej do Európy cez územie Sýrie a Turecka, môžeme predpokladať, že nové strategické ciele zahraničnej americkej politiky sú spojené aj so stratégiou rozdelenia moslimského sveta na Blízkom východe na tri základné subcivilizačné zóny: arabsko-sunitskú, šiitsku a euroázijskú. Ako sa hovorí, rozdeľ a panuj.

Možné následky – rozdelenie Blízkeho východu

Arabsko-sunitská zóna, v súlade s úmyslom nadnárodných hráčov, musí byť partnerským (nevolnickým) územím Západu. Čo sa týka Číny, tá má za cieľ kontrolu šiitskej zóny v regióne. No a Turecku, ako euroázijskej veľmoci, je ponúknuté sa samostatne rozhodnúť vo vzťahu k EAHU a Rusku.

Washington je znepokojený kvôli kontrole územia bohatých na ropu a plyn na Blízkom východe (v súvislosti s tým bude Kataru pravdepodobne odpustené, len čo bude súhlasiť s partnermi zo strany USA), Čínu zaujímajú dopravné trasy do Európy a Rusko zaujíma bezpečnosť v južných oblastiach EAHU a rozšírenie objemu euroázijského trhu.

Pritom, ako sa domnievam, len ťažko povedie prerozdelenie Blízkeho východu vyvolané Trumpovou skupinou k veľkej vojne medzi vznikajúcimi koalíciami Severu a Juhu.

Garantuje skôr viac vojenských konfliktov pozdĺž hraníc vymenovaných koalícií, nekonečný trhový proces krajín zapojených do tohto konfliktu (za rozhodujúceho sprostredkovania USA) a zodpovedajúcich obchodov.

Ďalším príkladom motívu snáh Washingtonu kontrolovať križovatku ciest medzi Irakom, Sýriou a Jordánskom je rovnosť zabezpečenia kontroly realizácie čínskeho nadnárodného projektu Hodvábna cesta. A nevylučujem, že USA chcú vytvoriť podmienky na blokovanie cesty z Číny a juhovýchodnej Ázie do Európy cez Irán a Sýriu k Stredozemnému moru.

A preto Čína vychádza čím ďalej tým viac z tieňa. V prvom rade počas posledného mesiaca neraz deklarovala ochranu zákonnej vlády Sýrie. V druhom rade napomáhala rozšíreniu štruktúry Šanghajskej organizácie pre spoluprácu o Indiu a Pakistan. A podľa všetkého spolieha na to, že sa k tejto organizácii v blízkej dobe pripojí Irán, Turecko, Azerbajdžan, Arménsko, Sýria a rad ďalších krajín z regiónu.

Vladimir Lepechin