Pred 50 rokmi sa na Parížskej mierovej konferencii dohodlo stiahnutie všetkých amerických vojsk a poradcov z Vietnamu, čím sa ukončila americká bojová úloha v juhovýchodnej Ázii.

Táto udalosť má svoj význam, pretože dovtedy bola najväčšou katastrofou v dejinách americkej zahraničnej politiky.

Straty na majetku a životoch boli bezprecedentné.

Ministerstvo obrany odhadlo, že od roku 1961 až do pádu prezidenta Thieu v apríli 1975 minuli USA v Indočíne viac ako 141 miliárd dolárov – čo predstavuje 7 000 dolárov na každého z 20 miliónov obyvateľov Južného Vietnamu.

Straty na životoch boli ťažké.

Od smrti Jamesa Thomasa Davisa v roku 1961, ktorého Lyndon B. Johnson označil za prvého Američana, ktorý padol pri obrane slobody vo Vietname, až po Parížske dohody v januári 1973, dosiahli americké straty 350 00 osôb, z toho 58 000 padlých.

Vietnamské straty (severné a južné) presiahli dva milióny.

“Je to relevantné aj pre súčasnosť,” poznamenal Quincyho inštitút pre zodpovednú štátnu politiku, “pokiaľ ide o otázku ‘zrady’ spojenca – aplikovanú nielen na stiahnutie USA z Afganistanu, ale aj na angažovanie sa USA na Ukrajine a implicitný záväzok vytrvať.”

Význam a ponaučenie z vietnamskej vojny nám celkom jasne hovorí, ako Washington ukončí svoju zástupnú vojnu s Ruskom na Ukrajine a ako ju potom predá americkému ľudu.

USA nikdy nevyhrajú

Jedna vec týkajúca sa vietnamskej vojny zostáva nemenná: žiadny politik, tvorca politiky ani analytik nikdy vážne netvrdil, že USA mohli vyhrať vojnu vo Vietname.

V tom čase – a aj odvtedy – však ponúkali nespočetné množstvo dôvodov, prečo to tak bolo.

Už v roku 1970 sa rozvážni pozorovatelia, ako napríklad Walter Lippmann, nestor amerických novinárov, pustili do analýzy toho, čo sa pokazilo.

Lippmannovi sa tento návrh zdal trochu absurdný: “My sme tu, asi 200 miliónov z nás, s najväčšou výzbrojou, akú kedy ktorákoľvek krajina mala, a sú tu Severovietnamci, asi 20 miliónov z nich, s primitívnym priemyselným systémom. Napriek tomu sme ich nedokázali prinútiť robiť to, čo sme chceli.”

Lippmann si myslel, že pozná odpoveď na otázku, prečo k tomu došlo.

“Pretože,” uvažoval, “ozbrojení roľníci, ktorí sú ochotní zomrieť, sú rovnocenným súperom pre najsilnejšiu mocnosť.”

Uznávajúc za legitímne zábrany vyplývajúce zo zbytočného zatiahnutia Číny a Sovietskeho zväzu, armáda Spojených štátov sa podľa Lippmanna ocitla pred nesplniteľnou úlohou: “Náš neúspech vo Vietname teda pramenil z veľkej chyby. Žiadali sme od ozbrojených síl, aby robili to, čo pre ne nebolo možné urobiť.”

Ďalšie kritiky Vietnamu sa zameriavali na charakter angažovanosti USA, pričom osobitná pozornosť sa venovala povahe záväzku.

Louis J. HaIIe, bývalý dôstojník na ministerstve zahraničných vecí a historik, tvrdil: “Ak si len zmyjeme z očí prach polemickej rétoriky, uvidíme, že v Indočíne nebojujeme z imperialistických dôvodov, že tam nebojujeme preto, že by sme chceli zväčšiť svoje územné vlastníctvo alebo vybudovať impérium.

Prečo teda? “Bojujeme tam,” tvrdil, “pretože sme v okamihu národného vybočenia konali na základe falošnej predstavy o tom, aká je situácia.”

Popri tézach o “veľkej chybe” a “národnej aberácii” sa pridala aj nemenej významná téma nevhodnosti vývozu demokratických inštitúcií a praktík na niektoré zahraničné pôdy.

Chester L. Cooper, známy ázijský odborník a riaditeľ medzinárodného oddelenia Inštitútu pre obranné analýzy, tento argument prezentoval jednoznačne.

“V minulosti,” napísal Cooper priamo k veci, “sme mali byť obozretnejší a trvať na určitých minimálnych štandardoch stability, príťažlivosti a účinnosti predtým, ako sme vyčlenili veľké zdroje na pomoc Južnému Vietnamu – bez ohľadu na to, aký usilovný je premiér, bez ohľadu na to, aký príťažlivý je ľud.”

“Odvolajme celú vec”

Keďže bitka bola zjavne prehratá, prezident Gerald Ford dramaticky zmenil svoje stanovisko.

Na Tulanskej univerzite v New Orleanse po páde Saigonu Ford povedal prevažne priateľskému publiku: “Dnes večer žiadam, aby sme prestali znovu bojovať v bitkách a obviňovať sa z minulosti.

Na zdôraznenie tohto bodu minister zahraničných vecí Henry Kissinger na inom mieste opakoval rovnaké posolstvo.

Pred výročným stretnutím Americkej spoločnosti novinových redaktorov Kissinger požiadal Američanov, aby zabudli na vietnamskú vojnu:

“Diskusia o Vietname sa už skončila. Nastal čas na zdržanlivosť a súcit. Administratíva sa k tomu vyjadrila. Nech sa teraz všetci riadia verdiktom Kongresu – bez obviňovania a pomstychtivosti.”

Keď však bol minister na tlačovej konferencii koncom apríla dotlačený k otázke, aké ponaučenie by sa dalo vyvodiť z vojny, pokúsil sa vyhradiť si túto otázku na neskoršiu príležitosť, len povedal: “Nemyslím si, že problém, že sme do konfliktu vstúpili príliš ľahkovážne, môžeme vyriešiť aj tým, že z neho príliš ľahkovážne odídeme.”

O chvíľu neskôr, keď sa ho opýtali, či vojna natoľko neohromila národ, že by už nikdy nemusel prísť na hospodársku a vojenskú pomoc priateľovi, akým je Izrael, Kissinger pripustil: “Z tejto skúsenosti si musíme vziať ponaučenie, že musíme byť veľmi opatrní pri prijímaní záväzkov, ale že by sme mali tieto záväzky dôsledne dodržiavať.”

Ďalej vyjadril nádej, že “zo skúseností vo Vietname by si nepriatelia našich priateľov nemali brať žiadne ponaučenie”.

Vskutku žiadne ponaučenie.

Odstúpenie USA z nevyhratého konfliktu na Ukrajine sa bude odohrávať podobne.