Podľa oficiálnych vyhlásení malo ísť o kybernetický útok, podrobnosti nie je povolené zverejňovať. Podľa vyjadrenia predsedu Národnej rady Borisa Kollára (Sme rodina) ten útok na Národnú radu SR (NRSR) bol vraj veľmi vážny a zrejme sa nepodarí jeho následky tak rýchlo odstrániť. Kollár preto schôdzu odložil až na utorok 8. novembra, to už by malo byť jasné, čo sa stalo s hlasovacím zariadením.

Poslankyňa Anna Zemanová (SaS) však otvorene povedala, že podľa jej názoru je príbeh s hekerským útokom vymyslený, a že koalícia prerušila schôdzu účelovo, lebo v pléne nemala vo štvrtok dostatok svojich poslancov. Zemanovej vraj bolo povedané, že problém rieši Národný bezpečnostný úrad (NBÚ), ale keď kontaktovala riaditeľa NBÚ Romana Konečného, ten o ničom nevedel. „Je to konšpirácia, ktorú si ako opozičná strana môžem dovoliť,“ uviedla Zemanová.

Keď si to môže dovoliť opozičná poslankyňa zo SaS, tak si môžeme dovoliť aj my sa zamyslieť nad tým, či a prečo sa táto nehanebná banda amatérov, podvodníkov a plagiátorov už možno uchyľuje aj k takýmto zúfalým kriminálnym činom. A treba povedať, že koalícia by mohla mať naozaj dosť dôvodov spáchať sabotáž, pri ktorej by bol parlament znefunkčnený. Pozrime sa na to bližšie.

Kto robí všetko pre znefunkčnenie NRSR?

Náhoda sa samozrejme môže stať. Lenže v tomto prípade proti tomu hovoria viaceré skutočnosti. Tak najprv: koalícia odkladala to hlasovanie už nejaký čas. Už minulý týždeň sa malo konečne hlasovať o celom rade návrhov, medzi ktorými boli aj dosť ošemetné veci. Minulotýždňové hlasovanie sa z nejasných dôvodov opäť odkladalo, až sa napokon presunulo na tento týždeň. Vo štvrtok sa teda definitívne malo s celým tým obrovským balíkom pohnúť – a pre (údajný?) hekerský útok z toho zase nebolo nič.

Z parlamentných kuloárov sme sa dozvedeli, že jeden poslanec prišiel s teóriou, že NRSR má byť znefunkčnená na želanie istých síl, ktoré potrebujú, aby nebolo možné v parlamente teraz rozvíriť nepríjemnú debatu o tom, že jedna nemenovaná veľmoc spoza oceána plánuje do Európy priviezť nových 500 jadrových hlavíc. (Asi pre zvýšenie bezpečnosti v Európe, veď pre čo iné…)

Iný poslanec zase predpokladá, že dianie v NRSR sabotuje opozícia, ktorá chce dosiahnuť, aby parlament tri mesiace nebol schopný schvaľovať zákony, a aby ho prezidentka na základe toho musela rozpustiť a vypísať nové voľby.

Oveľa pravdepodobnejšie sa však zdá, že obštrukcie robí samotná koalícia, pre ktorú budú viaceré hlasovania, ktoré by mala absolvovať, veľmi nepríjemné. Nielen ako zdroj ich nekonečného hašterenia, ale tiež ako chvíľa, keď budú musieť ukázať farbu.

Napríklad má ísť vraj o snahu odložiť hlasovania, lebo parlamentné strany nie sú dohodnuté, ako budú hlasovať napríklad o odvolaní predsedníčky Výboru NRSR pre zdravotníctvo Jany Bittó Cigánikovej – a podobných vecí je v tom balíku viacero.

Ide o mandát byť v pevnom šíku podporovateľov vojny?

Hlasovať by sa malo aj o návrhu poslancov Juraja Blanára a Ladislava Kamenického (obaja Smer-SD) na prijatie uznesenia NRSR k mierovej stratégii riešenia konfliktu na Ukrajine (viď tu). Tento zmierlivý a konštruktívny návrh je však v ostrom kontraste s tým, čo momentálne v mene nás všetkých v zahraničí hovoria naši najvyšší predstavitelia.

V uplynulých dňoch bol podpredseda NRSR Peter Pčolinský v mene Slovenska a NRSR na samite tzv. „Medzinárodnej krymskej platformy“ (združenie členov parlamentov krajín priateľských k Ukrajine a nenávidiacich Rusko, ktoré založil ukrajinský prezident Volodymyr Zelenský), ktorá sa v prijatej deklarácii hlási k záverom pre Rusko neprijateľným.

Je otázka s akým mandátom od občanov tam šiel zástupca NRSR sľubovať Ukrajine veci ako opätovné pričlenenie Krymu navzdory vôli tamojších obyvateľov – keby však bola Blanárova a Kamenického mierová stratégia slovenským parlamentom prerokovaná a schválená v pôvodnom termíne, Pčolinský by sa pod uvedenú deklaráciu Krymskej platformy už nesmel podpísať. Áno, je pravda, že táto smerácka iniciatíva pravdepodobne nebude v NRSR prijatá, ale opäť sa ukáže kto ako hlasuje a prečo.

Najpravdepodobnejšie vysvetlenie

Z toho odsúvaného balíka materiálov na hlasovanie sú však asi najdôležitejšie dva návrhy ústavného zákona o možnosti skrátiť volebné obdobie a umožniť usporiadanie predčasných volieb – jeden od Borisa Kollára a druhý od nezaradeného poslanca Tomáša Tarabu. Aj tu by sa pri hlasovaní úplne jasne ukázalo kto za koho kope.

To však nie je jediný dôvod, ktorý by mohol koalíciu viesť k snahe odsúvať toto dôležité hlasovanie. Súčasne s tým sa totiž odsúva alebo aj zmenšuje možnosť konania predčasných volieb – a tie sú tým, čo dnešná reálna koalícia (teda pôvodná štvorkoalícia obohatená ešte aj o trojicu tzv. tarabovcov) nechce, hoci ich poslanci si navzájom niekedy nevedia prísť na meno. Pri dôležitých hlasovaniach sa však zdá, že napokon zväčša vždy u nich preváži spoločný záujem – a tým je v tomto prípade snaha „nevypustiť si spoločný parlamentný rybník“.

A oni vedia, že každý týždeň, o ktorý sa hlasovanie oneskorí, môže byť rozhodujúci pre úspech snahy usporiadať predčasné voľby. Najmä v prípade možnosti skrátiť volebné obdobie pomocou referenda: prezidentka bude totiž najprv čakať niekoľko týždňov, kým prebehnú všetky kroky a bude mať mandát vypísať termín referenda, potom stanoví termín jeho konania o nejaké tri mesiace, potom bude zratúvanie hlasov a ak by bolo referendum platné, tak by voľby mohli byť najskôr až o nejaké ďalšie cca tri mesiace…

Teda od momentu eventuálneho schválenia návrhu ústavného zákona o možnosti skrátiť volebné obdobie referendom po reálne nové voľby prejde minimálne pol roka. Do termínu konania riadnych volieb teraz chýba ešte jeden a štvrť roka. Teda vrátane všetkých obštrukcií a parlamentných čítaní by v optimálnom prípade, ak všetko dobre pôjde, mohli byť predčasné voľby pol roka pred riadnym termínom. A to je naozaj už veľmi „na hrane“: v prípade konania referenda by sa predčasné voľby reálne mohli konať už len naozaj „s odretými ušami“. A preto takéto naťahovanie času je jednoznačne možné vnímať ako koaličnú taktiku vyhnúť sa predčasným voľbám.

Čo nového na parlamentnom vŕšku? Nič. Alebo predsa niečo?

Škoda aj pripomínať, že odsúvanie hlasovania pod najrôznejšími zámienkami a tým postupné ničenie šance na predčasné voľby, je zradou voličov. Prieskumy, protestné mítingy, petície – ľudia dávajú všetkými spôsobmi najavo, že tejto najhoršej vládnej garnitúry v dejinách a jej nekonečných naťahovačiek majú naozaj už plné zuby a sabotovanie ich vôle je podrazom, ktorý by nemusel ostať bez následkov.

Takáto falošná hra s voličmi totiž môže byť pre niektoré koaličné subjekty smrtiaca: strana Za ľudí už má svoju klinickú smrť dávno za sebou, podľa najnovších prieskumov Sme rodina je práve na méte 5,0 percent a OĽaNO do tých vôd úspešne smeruje.

Keby koalícia chcela, tak by pritom mohla vec ľahko vyriešiť: poslanci by mohli v NRSR schváliť ústavný zákon, v ktorom by odhlasovali možnosť „samorozpustenia“ parlamentu hlasovaním v pléne NRSR. V takom prípade by mohli byť voľby už aj o dva mesiace.

Nateraz však platí jedna vec: koalícia, hoci rozhádaná, oficiálne čiastočne už aj opozičná (ponúka sa názov „opokoalícia“) so SaS, ktorá odišla, ale vlastne nikam neodišla, vlastne je vzácne stabilná a jednotná, pokiaľ ide o ich záujem udržať sa. Hoci mnohokrát popreskupovaní a pekelne rozhádaní, poslanci tvoriaci dnešnú opokoalíciu sú tí istí, ako tí, ktorí po voľbách 2020 vytvorili vládnu koalíciu, s tým, že k nim tentoraz pribudli aj traja tarabovci z dôvodov, ktoré nie sú celkom jasné. (Kšeft? Špekulácia? Vydieranie?)

Napokon je teda všetko vlastne takmer tak ako to bolo na samom začiatku. Takmer.

Ivan Lehotský