Keď Spojené štáty uvalia sankcie nie na vojnových zločincov, ale na tých, čo ich chcú postaviť pred súd, svet zažíva paradox. Izrael čelí obvineniu z genocídy v Gaze, no namiesto vyšetrovania trestajú oznamovateľov.

Donald Trump posunul hranice sankčnej politiky USA do sféry, ktorá sa ešte pred pár rokmi zdala nepredstaviteľná. Tentoraz nie sú na muške teroristi, zločinci či režimy porušujúce ľudské práva, ale palestínske ľudskoprávne organizácie – Al Haq, Al Mezan a Palestínske centrum pre ľudské práva. Čím sa previnili? Použili zákonné a mierové prostriedky na obhajobu – pred Medzinárodným trestným súdom (ICC).

Je to prvý prípad v dejinách, keď Washington sankcionuje niekoho nie za násilie, ale za to, že sa obrátil na medzinárodný súd. Ak bola sankčná politika doteraz aspoň predstieraním ochrany bezpečnosti, dnes je to už len otvorený politický nástroj: kto sa dotkne Izraela, dotkne sa ohňa. Aktivisti občianskej spoločnosti po celom svete reagujú šokom a obavami. Nie je to už len palestínska otázka – je to varovanie pre každého, kto by chcel použiť právne prostriedky proti záujmom Washingtonu a jeho spojencov.

Treba pomenovať veci priamo: cieľom týchto sankcií je ochrana Izraela pred akoukoľvek formou právnej zodpovednosti. Či už ide o zverstvá v Gaze, nezákonnú okupáciu, alebo systém apartheidu, Trumpova administratíva stavia hradby, aby sa tieto témy nedostali pred medzinárodnú justíciu.

Paradox je zarážajúci. Kým Izrael čelí obvineniam z genocídy, Spojené štáty sa namiesto toho sústredia na kriminalizáciu tých, ktorí tieto obvinenia prinášajú. Ako keby samotný čin genocídy bol menej nebezpečný než žaloba, ktorá naň poukazuje.

Kedysi ICC bol garantom “spravodlivosti pre víťazov”, keďže súd nebol schopný stíhať osoby zo silných západných štátov. Toto vnímanie do len  podporuje teóriu o jeho politickom zneužívaní. Pravdou je, že na zozname obvinených neboli doteraz žiadni vysokí západní predstavitelia. Súvisí to s tým, že jurisdikcia ICC je obmedzená na štáty, ktoré ratifikovali Rímsky štatút a na prípady, ktoré mu boli postúpené Bezpečnostnou radou OSN. Spojené štáty ani Izrael nie sú signatármi. Napriek tomu súd môže stíhať občanov týchto krajín, ak spáchajú zločiny na území signatárskeho štátu. Aktuálny prípad (Netanjahu) chce byť prvým náznakom zmeny. Dnešné udalosti oživili nádej, že ICC konečne mení svoju rétoriku a začína sa zameriavať aj na predstaviteľov so silnou podporou Západu.

Sudcovia Medzinárodného trestného súdu (ICC) už v júli odmietli žiadosť Izraela o stiahnutie zatykačov z novembra 2024 na premiéra Benjamina Netanjahua a bývalého ministra obrany Joava Galanta, podozrivých z vojnových zločinov počas vojny v Pásme Gazy. Sudcovia tiež zamietli žiadosť Izraela o pozastavenie širšieho vyšetrovania týkajúceho sa zločinov na palestínskych územiach.

Izrael neuznáva jurisdikciu súdu so sídlom v holandskom Haagu a odmieta obvinenia z páchania vojnových zločinov v Pásme Gazy. Pod krídlami USA taktiež nie sú signatármi, a to im dáva možnosť rozhodnutia ICC ignorovať. Ak teda Izrael aj spáchal zločin na území signatárskeho štátu – súd má právo postihovať ho – avšak musí rátať aj s tým, že to je tak všetko, čo môže urobiť. Izrael totiž v patovej situácii využil možnosť ignorovať a jeho veľký brat zašiel ešte ďalej a zahájil „obranu útokom“.

Sankcie nie sú izolovaným krokom. Nasledujú sériu útokov proti ICC – od sankcií na prokurátora, ktorý podpísal zatykače na Netanjahua a Gallanta, až po postihy voči sudcom, ktorí ich schválili. USA a Izrael pritom konajú v podozrivo identickej choreografii: 30. júna Izrael uvalil sankcie na ďalšie organizácie, ako Al Haq Europe či Law for Palestine, a zameral sa aj na jednotlivcov.

Takéto kroky sú v priamom rozpore s Rímskym štatútom, ktorý ICC zriadil. Článok 70 zakazuje marenie spravodlivosti – no presne to robia Spojené štáty a Izrael, keď sa snažia znemožniť trestné stíhania.

Sankcie zasahujú aj samotných Američanov. Rozširujú sa definície „materiálnej podpory“ a vytvárajú odstrašujúci efekt: kto sa bude rozprávať s ICC alebo so sankcionovanou organizáciou, riskuje stíhanie.

Federálne súdy už dvakrát rozhodli, že takéto opatrenia ohrozujú slobodu prejavu chránenú prvým dodatkom. No pokiaľ sankcie nebudú úplne zrušené, zostáva nad ľuďmi tieň strachu: môžeš byť potrestaný už len za rozhovor, za spoluprácu, za prejav.

Trumpova administratíva ukazuje, že americký sankčný arzenál je prakticky bez kontroly. Už nejde o terorizmus či porušovanie zákonov. Ide o čokoľvek, čo sa nepáči Bielemu domu.

Republikáni v Kongrese idú ešte ďalej. Marco Rubio otvorene hovorí o potrebe potlačiť propalestínsky aktivizmus „všetkými dostupnými nástrojmi“. Prvými obeťami boli študenti imigrantského pôvodu, ktorí sa ocitli v deportačnom konaní za prejavy o Palestíne.

Najnovšie prišiel návrh zákona umožňujúci zrušiť pasy Američanom, ktorých obvinia z „materiálnej podpory“ teroristickej skupine. A hoci najkontroverznejšie ustanovenie nakoniec padlo, jeho existencia ukazuje, kam až sú ochotní ísť.

Podobne aj pokus odobrať neziskovým organizáciám daňové výhody len na základe obvinenia z podpory terorizmu. To všetko sú dieliky v skladačke: kriminalizácia kritiky Izraela sa má stať súčasťou americkej legislatívy.

Sankcie sa môžu zdať menej brutálne než bomby na Gazu či vojenské útoky na iné krajiny Blízkeho východu. Môžu sa zdať aj menej závažné než umlčanie univerzít či študentov. No v skutočnosti otvárajú nový front – tichý, právny, finančný – ktorý má potenciál rozložiť globálnu občiansku spoločnosť.

Trump síce tvrdí, že chráni demokraciu a slobodu, ale jeho prax pripomína učebnicu autoritárskych režimov. A svet sa medzitým musí pýtať: kto ochráni tých, čo sa snažia ochrániť spravodlivosť?

Prečítajte si tiež:

• Izraelská armáda hrozí „bezprecedentnou silou“ v Gaze, obyvateľov posielajú na juh
• „On ma se*ie“: Trump po izraelskom útoku na Katar nadával na Netanjahua