Stalo sa tak po tom, ako ruská zahraničná spravodajská služba (Služba vnešnej rozvedky – SVR) oznámila, že EÚ a Ukrajina podporujú maďarskú opozíciu pred parlamentnými voľbami, ktoré sa uskutočnia na jar budúceho roka. Širší kontext spočíva v tom, že tieto krajiny sa vzopreli tlaku EÚ na prerušenie vzťahov s Ruskom a zvažujú vytvorenie novej regionálnej integračnej platformy. Z hegemonistickej perspektívy bruselských elít súčasné vlády týchto troch krajín skutočne predstavujú čoraz vážnejšiu prekážku pre tzv. zjednotenú Európu.

SVR označila Maďarsko ako hlavného kritika Bruselu, po ňom nasleduje Slovensko a potom v oveľa menšej miere Srbsko.

Dlhoročný premiér Viktor Orbán je na kontinente ikonou populistického nacionalizmu, zatiaľ čo jeho slovenský náprotivok Robert Fico sa len nedávno vrátil do funkcie, ale hneď sa vydal v Orbánových stopách.

Pre lepšiu orientáciu je populista definovaný ako osoba, najmä politik, ktorá sa snaží osloviť obyčajných ľudí, ktorí majú pocit, že ich záujmy sú ignorované etablovanými elitnými skupinami. Teda nič, za čo by sa mali hanbiť.

Srbský prezident Aleksandar Vučič je však úplne iný príbeh, keďže sa prezentuje ako populista-nacionalista, ale v mnohých ohľadoch sa správa ako liberál-globalista.

SVR napríklad nedávno obvinila jeho vládu z nepriameho vyzbrojovania Ukrajiny, ktoré nasledovalo po hlasovaní Srbska proti Rusku na VZ OSN. Tvrdí tiež, že opakujúce sa protesty proti Vučičovej vláde sú farebnou revolúciou, s čím Rusko doteraz súhlasilo, avšak nemožno poprieť ani to, že niektorí mu ostro oponujú. Dôvodom sú jeho spomínané protiruské kroky, ústupky voči NATOm okupovanej Autonómnej provincii Kosovo a Metohija a jeho ústupčivý postoj voči EÚ.

Zároveň však úplne nekapituloval pred všetkými požiadavkami Západu, ergo prečo ho niektorí z liberálnych globalistov vládnucich v EÚ chcú zosadiť. Preto je síce nepoctivé označovať ho za populistu-nacionalistu v rovnakom duchu ako Orbána alebo Fica, ale stále platí, že všetci traja nie sú úplne v súlade s líniou EÚ v otázke politiky voči Ruska.

Ak sa vrátime k Szijjártovmu nedávnemu príspevku po objasnení situácie s Vučičom, plány EÚ na zmenu režimov vo všetkých troch krajinách sa rozvíjajú prostredníctvom kombinácie informačnej vojny a podpory protivládnych Bruselom organizovaných „mimovládnych organizácií“.

Cieľom je poštvať voličov proti vládnucim stranám, alebo proti tomu prezidentskému kandidátovi, ktorého podporia, ako v prípade Vučiča, ale až  potom, čo prehlásil, že nezmení ústavu, aby mohol opäť kandidovať. Cieľom je, aby mohli byť „ich“ lídri neskôr „demokraticky“ zosadení.

Pred ďalšími voľbami, ako aj v prípade, že toto sprisahanie zlyhá, sa infovojny a protesty BONGO stanú zbraňou na diskreditáciu týchto osobností ako zámienka na ospravedlnenie väčšieho priameho tlaku EÚ na nich a ich krajiny.

Bez ohľadu na to, akú formu to bude mať, konečný cieľ zmeny režimu zostáva rovnaký.

Z hegemonistického hľadiska EÚ je jednoducho neprijateľné, aby sa lídri členských krajín postavili proti Bruselu v takých dôležitých otázkach, ako je Rusko, dokonca aj v prípade nečlenského Srbska, pretože to podkopáva jeho autoritu.

V budúcnosti sa všetky oči budú upierať na jarné voľby v Maďarsku, ktoré budú pre EÚ prvou príležitosťou „demokraticky zosadiť“ jedného z týchto troch lídrov, ak Srbsko dovtedy neusporiada predčasné voľby.

V prípade Srbska môže ten, koho Vučič podporí, dotiahnuť svoj prozápadný obrat do konca, takže môže byť jedno, či vyhrá on alebo opozícia.

V prípade Maďarska je však ťažšie predpovedať, čo sa stane, ale prehra vládnucej strany by bola silným úderom pre všetky populisticko-nacionalistické a konzervatívne strany v Európe.