Stanovisko ministerstva začína zaujímavo – a už tu vidíme problém. Ministerstvo píše, že reaguje na článok o príručke „Ako vychovať tínedžerov, ktorí sú v digitálnom svete zdatní a opatrní“. Lenže tak sa ten dokument ani nevolá. Na jeho obálke je jasne uvedené:

„Príručka pre rodičov & opatrovníkov: Ako vychovať tínedžerov, ktorí sú v digitálnom svete zdatní & opatrní.“

Samotné ministerstvo teda neuvádza presný názov materiálu, ktorý bráni. Možno je to detail, ale svedčí to o povrchnosti a neserióznosti celej reakcie. Ak niekto presne nepozná dokument, ktorého sa zastáva, sotva môže vážne tvrdiť, že kritici klamú. A to je len začiatok manipulatívneho stanoviska.

V stanovisku ministerstva komunikačný odbor uviedol:

Klamstvo: „Štát legitimizuje súkromné a cudzie projekty ako zdroje pravdy.“
Fakt: Príručka je dobrovoľný materiál. Učitelia a školy nie sú ničím a nikým nútení ju použiť.

Toto je ukážkový príklad manipulácie. My sme nikdy netvrdili, že príručka je povinná. Naša kritika znela, že ministerstvo spoluprácou a záštitou dodalo cudziemu projektu oficiálnu autoritu – legitimizovalo ho ako zdroj pravdy.

Ministerstvo teda neodpovedá na našu výhradu, ale podsúva nám výrok, ktorý sme nepovedali. Namiesto diskusie o legitimizácii cudzieho vplyvu sa bráni tvrdením, že príručka je dobrovoľná – čo je síce pravda, ale vôbec to nereaguje na jadro problému.

Ide o klasického „slameného panáka“: vytvoria si iné tvrdenie, ľahko ho vyvrátia a následne nás označia za klamárov. To je zavádzanie a manipulácia s verejnosťou.

Klamstvo: „Cudzia vláda podsúva pod logom ministerstva vlastné metodiky.“
Fakt: Materiály neboli vytvárané žiadnou cudzou vládou, boli vytvorené v spolupráci medzi školami a organizáciou IREX, ktorú využívajú vo viacerých krajinách a na Slovensku boli adaptované v spolupráci s odborníkmi. Školy sa zapojili dobrovoľne.

Pod záštitou cudzej vlády

Ministerstvo tvrdí, že sme zavádzali, keď sme hovorili o vplyve cudzích mocností. No v samotnej príručke sa doslova píše:

„Táto príručka bola vytvorená organizáciou IREX, ktorá sa zameriava na globálne vzdelávanie a rozvoj. Vznikla ako súčasť programu Bezpečne a rozumne: Tvoj digitálny život pod záštitou vlády Spojeného kráľovstva a v spolupráci s Ministerstvom školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky. Príručka je určená pre rodičov a opatrovníkov a dopĺňa učebný plán o digitálnom živote žiakov 7. až 9. triedy.“

To znamená, že projekt je pod patronátom britskej vlády. Nie je to výmysel ani „konšpirácia“, ale fakt čierne na bielom. My sme k tomu doplnili nezverejnenú informáciu o samotnej mimovládnej organizácii IREX, o jej sídle a zdrojoch financovania.

Spolupráca s ministerstvom

Rezort sa bráni, že projekt nerealizoval a nefinancoval. To môže byť pravda v úzkom zmysle slova. Ale príručka sama uvádza, že vznikla v spolupráci s ministerstvom školstva. Už len samotný fakt, že sa jej venovali úradníci ministerstva, znamená náklady pre daňových poplatníkov.

Zároveň je spolupráca ministerstva školstva oficiálnou pečiatkou, ktorá cudziemu projektu poskytuje legitimitu. Ministerstvo sa preto nemôže tváriť, že ide len o akýsi „dobrovoľný materiál“, ktorý sa ocitol na webe bez ich zodpovednosti.

Britský projekt v našich školách: Keď sa „nevinná príručka“ mení na nástroj vplyvu

Dopĺňanie učebného plánu a konflikt záujmov pri overovateľoch faktov

V stanovisku ministerstva je uvedené:

Klamstvo: „Príručka odporúča portály financované cudzou vládou – ide o konflikt záujmov.“
Fakt:  Príručka nie je súčasťou štátneho vzdelávacieho programu. Podľa zákona majú učitelia úplnú slobodu voľby metodík a zdrojov. Obsah vzdelávania určuje výhradne štátny vzdelávací program, garantovaný ministerstvom. Navyše, spomínané odporúčania sa nachádzajú v príručke pre rodičov, tvrdenia o zasahovaní do  vyučovacieho procesu sú teda absolútne  nepravdivé.

Klamstvo: „Cudzie mocnosti vstúpili do slovenského vzdelávania.“
Fakt: Ide o zavádzajúce, jasne nepravdivé tvrdenie. Obsah vzdelávania na Slovensku určuje štátny vzdelávací program podľa zákona. Príručky rôzneho druhu sú doplnkovým materiálom, ktoré učitelia môžu, ale nemusia využiť.

Ministerstvo tvrdí, že príručka nie je súčasťou štátneho vzdelávacieho programu. No jej vlastný text hovorí, že dopĺňa učebný plán. To je zásadný rozdiel. Nie je to neutrálna pomôcka, ale nástroj, ktorý má ovplyvňovať obsah vzdelávania, hoci bez riadnej odbornej a spoločenskej diskusie.

Ministerstvo tiež tvrdí, že odporúčané portály sú len dobrovoľné. To však nerieši kľúčovú otázku: prečo má rezort podporovať projekty, ktoré odporúčajú fact-checkerov financovaných cudzími vládami? To je konflikt záujmov. Dobrovoľnosť na tom nič nemení.

Naša kritika nikdy netvrdila, že štát sám vyhlasuje, čo je pravda. Upozornili sme, že ministerstvo poskytuje cudzo-financovaným projektom oficiálnu pečiatku. Keď takáto príručka odporúča konkrétnych overovateľov, a pritom nesie logo ministerstva, stáva sa v očiach verejnosti „štátom schváleným zdrojom pravdy“. A práve to je problém.

Distribúcia či legitimizácia?

Stanovisko ministerstva:
Klamstvo: „Ministerstvo distribuuje príručky bez transparentnosti.“
Fakt: Ministerstvo príručky nerozposielalo. Sú voľne dostupné na webe.

Ministerstvo nám vložilo do úst tvrdenie, ktoré sme nikdy nenapísali. Toto je učebnicový príklad manipulácie. My sme nepísali, že ministerstvo rozposielalo príručky netransparentne. Kritizovali sme netransparentnosť výberu odporúčaných overovateľov faktov, ktorí sú v príručke uvedení.

Ministerstvo teda účelovo posunulo význam našej kritiky: namiesto toho, aby vysvetlilo, podľa akých kritérií boli vybrané konkrétne portály, tvári sa, že sme sa sťažovali na technický spôsob zverejnenia dokumentu. To je zavádzanie.

Navyše rezort sa oháňa tým, že príručku „nedistribuoval, len zverejnil“. V praxi je to bezvýznamný rozdiel. Ak materiál visí na oficiálnom webe a samotný materiál nesie logo ministerstva, školy aj rodičia ho oprávnene vnímajú ako odporúčaný a overený štátom. Ide o distribúciu autority, nie iba o technické zverejnenie.

Potrebujeme diskusiu, nie nálepky

Rezort označil našu kritiku za „klamstvá“ a „hoaxy“ a nás zaradil medzi „konšpirátorov“. No pritom: spochybňuje fakty, ktoré sú priamo napísané v príručke, prekrúca naše tvrdenia, aby ich ľahšie vyvrátil a ignoruje jadro problému – že cudzie vlády a nimi podporované organizácie dostávajú priestor ovplyvňovať slovenské školstvo. Je to pohodlnejšie ako začať o probléme, na ktorý sme poukázali, vecne diskutovať.

Takýto spôsob komunikácie nás utvrdzuje v presvedčení, že útvar strategickej komunikácie obsadili kádre, ktoré sa etablovali ako štátni ‘overovatelia pravdy’ už v predošlom období – s podporou zahraničia aj domácich politických elít.

Zaujímavo do celého zapadá aj reakcia Dávida Púchovského, ktorý bol pohoršený skutočnosťou, že jeho súkromný projekt ministerstvo pod tlakom verejnosti v zozname overovateľov faktov zamenilo za rovnomenný ministerský. V komentári, pod príspevkom ministerstva so zverejneným stanoviskom k nášmu článku napísal:

„Súhlasím, Hlavné správy sú odpad. V tomto som s ministerstvom na jednej lodi.“

Ministerstvo sa teda namiesto odbornej diskusie spolieha na podporu ľudí, ktorí sami namietali netransparentnosť výberu projektov na overovanie faktov v príručke. Na rozdiel od komentárov kritických k stanovisku ministerstva, tento komunikačný odbor pod príspevkom ponechal. Prečo ministerstvo necháva urážky oponentov, ale maže vecnú kritiku?

Zároveň komunikácia, akú zvolilo ministerstvo vo svojom stanovisku, neposkytuje odpovede na otázky:

– Kto rozhodol o spolupráci s britskou vládou?

– Ako, na základe akých kritérií, bol zostavený ministerstvom odporúčaný zoznam overovateľov faktov?

– Ako je zabezpečená ochrana pred zahraničnými vplyvmi na školstvo?

– A nedostali sme odpoveď, či ministerstvo zoznam zreviduje.

Ministerstvo sa pokúsilo prekryť podstatu problému – že cudzie vlády a nimi podporované organizácie dostávajú priestor ovplyvňovať obsah vzdelávania na Slovensku. Očakávame od rezortu odbornú a transparentnú diskusiu. Verejnosť si zaslúži pravdu, nie propagandistické nálepky.

P.S., : Z našej strany je pritom záujem o vecnú diskusiu dlhodobo jasný. Ministra školstva sme opakovane pozývali do štúdia na rozhovor, aby sme mohli otvorene hovoriť nielen o tejto téme, ale aj o ďalších otázkach školstva. Stále nás (aj našich čitateľov, ktorí majú množstvo otázok) odignorujú. O to viac preto mrzí, že rezort namiesto odbornej debaty volí cestu nálepkovania a manipulácie.