Spojené štáty americké vypovedali memorandum o spolupráci s Českou republikou v oblasti boja proti dezinformáciám. Dohoda, ktorú v máji 2024 podpísali v Prahe ministri zahraničných vecí Antony Blinken a Jan Lipavský, bola zo strany Washingtonu v týchto dňoch ukončená. Podľa informácií českých médií USA medzičasom odstúpili od všetkých sedemnástich podobných memoránd.

Je pravdepodobné, že rovnaký krok sa dotkol aj Slovenska – hoci u nás podpis memoranda nebol nikdy oficiálne komunikovaný, verejne sa spomínalo, že Slovensko patrí medzi krajiny, s ktorými Američania túto spoluprácu plánovali. Na Ministerstvo zahraničných vecí sme preto zaslali infožiadosť, ktorá má objasniť, či sa podobný dokument u nás skutočne podpísal a či bol rovnako vypovedaný.

Krok správnym smerom

Rozhodnutie Washingtonu možno vnímať ako krok správnym smerom. Prečo? Pretože keď vláda alebo samozvaní „strážcovia demokracie“ začali určovať, čo je pravda a čo dezinformácia, stalo sa z toho politické kladivo. Boj proti dezinformáciám sa u nás premenil na nástroj potláčania nepohodlných názorov, umlčiavania kritikov a manipulácie verejnej debaty.

Videli sme to v praxi: Infosecurity.sk, financované zo zahraničných grantov, vystupuje ako arbitrážny orgán nad verejným diskurzom. Projekt konšpirátori.sk za zdroje z USAID zostavuje zoznam „zakázaných“ médií, aby odrezal kritické hlasy od inzercie. Demagog.sk s grantov cudzích mocností si prisvojil úlohu konečného posudzovateľa pravdivosti výrokov politikov, no jeho metodika je často selektívna. A Dávid Púchovský, známy „fact-checker“, sa prezentuje ako nezávislý expert, pričom jeho práca je ideovo jednoznačne vyhranená.

O bezprecedentnej spolupráci ministerstva školstva s tzv. strážcami pravdivých informácií sme písali (tu).

Politická ambícia Demokratov

Do tejto mozaiky zapadá aj ambícia strany Demokrati Jaroslava Naďa. Práve táto strana otvorene avizuje, že chce vo svojom inkvizičnom ťažení voči „šíriteľom dezinformácií“ nielen pokračovať, ale ho ešte posilniť. V praxi by to znamenalo ešte pevnejšiu sieť grantov, kampaní a regulácií, ktoré by mali občanom vysvetliť, čo je správna interpretácia reality – a čo už za hranicami povolenej diskusie.

Ak sa pozrieme na skúsenosti z posledných rokov, možno jasne povedať, že takto nastavený systém neslúžil na ochranu občanov pred klamstvom. Slúžil na ochranu politického a ideologického status quo.

Nový trik: „mal-informácia“

Zvláštnou novinkou, s ktorou prichádzajú strážcovia pravdy, je pojem mal-informácia. Čo sa pod ním rozumie? Pravdivá informácia, ktorá by podľa nich nemala byť verejnosti dostupná, pretože by „mohla poškodiť demokratické inštitúcie, bezpečnosť alebo verejný poriadok“.

Inými slovami: nie je to lož, nie je to dezinformácia, nie je to hoax. Je to čistá pravda. Ale pravda, ktorá je podľa týchto nových arbitrov nebezpečná, lebo by mohla oslabiť dôveru v ich systém. Takto otvorene sa priznalo, že cieľom nie je boj proti lži, ale proti nepohodlnej pravde.

Čo obsahoval rámec, na ktorom memorandum stálo

Samotné memorandum medzi ČR a USA sa opieralo o dokument The Framework to Counter Foreign State Information Manipulation, ktorý pripravilo americké ministerstvo zahraničia. Jeho garantom a vykonávateľom bola agentúra Global Engagement Center (GEC), založená ešte v roku 2016 na konci éry Baracka Obamu. GEC mala byť hlavným nástrojom USA v koordinovanom boji proti dezinformáciám – financovala projekty, budovala kapacity a vytvárala siete spolupráce s médiami a občianskou spoločnosťou. Memorandum s ČR tak nebolo novým začiatkom, ale skôr pokračovaním tejto spolupráce pod formálnym zastrešením.

Na papieri ide o vznešené slová o obrane demokracie, no pri bližšom čítaní rámca vyvstávajú vážne otázky.

Dokument napríklad hovorí, že „manipulácia s informáciami a zasahovanie zo strany cudzích štátov je bezpečnostnou hrozbou“. Ak sa však „manipulácia“ a „dezinformácia“ označia za bezpečnostnú hrozbu, vláda si otvára priestor zasahovať do informačného priestoru prakticky neobmedzene a kritický názor môže byť rýchlo zaradený do rovnakej kategórie ako nepriateľská propaganda.

Ďalšia pasáž zdôrazňuje potrebu rozvíjať „národné stratégie a politiky, riadiace štruktúry a inštitúcie, ako aj ľudské a technické kapacity“. Za takto široko formulovanými slovami sa môže skrývať vznik špecializovaných úradov, algoritmické monitorovanie sociálnych sietí či softvéry na sledovanie komunikácie – všetko s rizikom cenzúrneho zneužitia.

Rámec ďalej uvádza, že „občianska spoločnosť, nezávislé médiá a akademická sféra môžu zohrávať zásadnú úlohu pri podpore vládnych iniciatív“. Tu sa stráca hranica medzi nezávislosťou a štátnym dohľadom. Médiá a občianski aktéri sa tým menia na predĺženú ruku vlády, pokiaľ ich existencia závisí od grantov a programov riadených ministerstvami zahraničia.

Nemenej dôležité je aj ustanovenie o potrebe „podporovať nezávislé overovanie faktov a mediálnu a digitálnu gramotnosť“. V praxi to znamená financovanie samozvaných arbitrov pravdy, ktorí rozhodujú, čo je správne a čo nie – bez možnosti občana vstúpiť do diskusie.

Celý rámec nakoniec zdôrazňuje „multilaterálne zapojenie a budovanie odolnosti spoločností voči zahraničnej dezinformácii“. Tým sa diskusia posúva z národnej úrovne do medzinárodného rámca, kde má občan ešte menšiu možnosť ovplyvniť, čo je označené za „pravdu“.

Navyše, celý boj je explicitne namierený proti dezinformáciám z Ruska, Číny či Iránu. Už samotné pomenovanie nepriateľov ukazuje, že rámec je jednostranný: štát sa stáva bezbranným voči dezinformáciám, ktoré šíria spojenci – či už USA, Veľká Británia alebo samotná Európska únia. Informačná vojna sa tak mení na politický nástroj, nie na férový zápas o pravdu.

Úloha GEC a slovenský kontext

Global Engagement Center (GEC) nehralo v tejto schéme iba vedľajšiu úlohu. Od svojho vzniku v roku 2016 malo v rukách kľúčové kompetencie: financovalo granty, podporovalo technologické nástroje na odhaľovanie dezinformácií a budovalo siete spolupráce s médiami a občianskou spoločnosťou. Jeho úlohou bolo nielen reagovať na zahraničné kampane Ruska, Číny či Iránu, ale aj aktívne formovať informačný priestor v krajinách spojencov.

Nie je náhoda, že medzi príjemcami podpory GEC sa ocitol aj GLOBSEC, jedna z najvplyvnejších mimovládnych organizácií pôsobiacich v strednej Európe. GLOBSEC sám uvádza GEC medzi svojimi donormi za rok 2023. To znamená, že americká diplomacia mala priamy podiel na formovaní aktivít, ktoré sú u nás prezentované ako „nezávislý boj s dezinformáciami“. V skutočnosti však ide o jasne koordinovaný zahraničnopolitický projekt.

Americký obrat a jeho význam

Rozhodnutie administratívy Donalda Trumpa zrušiť agentúru GEC a vypovedať bilaterálne memorandá znamená zásadný obrat v americkej politike. Spojené štáty tým vysielajú jasný signál: vláda nemá byť rozhodcom pravdy a boj proti dezinformáciám sa nesmie zvrhnúť na štátnu cenzúru.

Nový minister zahraničných vecí Marco Rubio jasne povedal, že vláda nemá určovať, čo je pravda a čo lož. Ak má niekto šíriť svoj naratív, nech je to transparentné a priznané – ale nie je prípustné, aby štát určoval, ktoré názory sú prípustné a ktoré nie.

Tento prístup ostro kontrastuje s kurzom Európskej únie, ktorá naďalej investuje stovky miliónov eur do „strategickej komunikácie“ a podpory fact-checkerov. V Bruseli sa stále presadzuje predstava, že verejnú debatu je možné a potrebné moderovať – usmerňovať zhora. Washington sa naopak rozhodol, že cestou k slobodnej spoločnosti je viac transparentnosti a otvorený súboj názorov – nie kontrola obsahu.

Pre Slovensko to má dôležitý odkaz. Ak Spojené štáty, doteraz hlavný motor budovania „antidezinformačných“ štruktúr v Európe, od tohto modelu ustupujú, mali by sme sa pýtať, prečo by sme v ňom mali zotrvávať my. Prečo by sme mali pokračovať v systéme samozvaných arbitrov pravdy, platených zo zahraničia, keď aj samotní autori tejto politiky uznali, že vedie k potláčaniu slobody slova?

Príležitosť pre Slovensko pravdu hľadať, nie ju vlastniť

Rozhodnutie Washingtonu ukončiť memorandum s Prahou je príležitosťou aj pre Slovensko. Ak sa potvrdí, že podobný dokument existoval aj u nás a že bol vypovedaný, bude to dobrá správa. Znamenalo by to, že priestor pre slobodnú diskusiu sa môže znovu otvoriť a pravda si nájde cestu k občanovi sama – nie cez filter samozvaných arbitrov, ale v otvorenej súťaži názorov.

Otázka, ktorá zostáva, je jednoduchá: Chceme spoločnosť, kde občan slobodne hľadá pravdu, alebo spoločnosť, kde mu bude vysvetlené, ktorá pravda je správna?