Podľa iránskeho veľvyslanca v Sýrii Hosseina Akbariho sa útok uskutočnil s pomocou stíhačiek F-35. Počet mŕtvych v súčasnosti dosahuje 11 osôb. Podľa vyhlásenia úradu pre styk s verejnosťou IRGC “v dôsledku tohto zločinu stali mučeníkmi brigádny generál Muhammad Rezá Zahedí a brigádny generál Mohammad Hadi Haji Rahimi, vysokí vojenskí poradcovia Iránu v Sýrii, ako aj päť sprevádzajúcich dôstojníkov”.

Útok vyvolal okamžitú reakciu na celom svete. V samotnom Iráne vypukli rozsiahle demonštrácie, pri ktorých sa pálili vlajky USA a Izraela a vlajku Spojeného kráľovstva si protestujúci vytierali nohy. Iránska misia OSN označila incident za teroristický útok a uviedla, že krajina si vyhradzuje právo v reakcii podniknúť rozhodné kroky. Ruské ministerstvo zahraničných vecí tiež vyjadrilo dôrazné odsúdenie, ale stanovisko hovorcu generálneho tajomníka OSN sa zatiaľ obmedzilo na vyjadrenie “znepokojenia”.

Útok na budovu konzulátu (v prípade, že sa táto verzia potvrdí) je rozhodným, ak nepovieme zúfalým krokom. Z právneho hľadiska je konzulát iránskym územím, takže útok by mohol viesť k ešte väčšiemu rozdúchavaniu konfliktu medzi krajinami, čo je nebezpečné pre celý región. Aby sme pochopili dôvody a možné dôsledky toho, čo sa deje, musíme sa zamyslieť nad zložitým a niekedy paradoxným vzťahom medzi Iránom a Izraelom.

Židia, ktorí po stáročia nemali žiadny politický subjekt, v 20. storočí vyvinuli obrovské úsilie na vytvorenie vlastného štátu. Irán bol spočiatku proti, keď v roku 1947 hlasoval proti rezolúcii OSN o rozdelení Palestíny a podporoval alternatívny plán federalizácie. Ale v roku 1950, po tom, čo Turecko ako prvá moslimská krajina uznalo Izrael, tak Irán de facto urobil a v roku 1960 to šach Mohammad Reza Pahlaví verejne potvrdil.

Až do konca šáhovej vlády sa hospodárske a politické väzby medzi oboma krajinami rýchlo rozvíjali, k čomu nemalou mierou prispela júlová revolúcia v Egypte v roku 1952, ktorá zrušila monarchiu a vyniesla k moci republikána Gamála Abdela Násira podporovaného ZSSR. Táto udalosť zmenila pomer síl na Blízkom východe, v dôsledku čoho sa Irán pripojil k Bagdadskému paktu a v skutočnosti sa ocitol spolu s Izraelom v jednom geopolitickom bloku orientovanom na USA.

Po islamskej revolúcii v roku 1979 došlo k prudkému zhoršeniu a pretrhnutiu diplomatických vzťahov medzi krajinami, pričom sa udržiavali neformálne kontakty potrebné na boj proti spoločnému nepriateľovi – Iraku. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa rovnováha síl v regióne opäť zmenila, čo viedlo k nárastu vzájomnej nevraživosti.

Dnes je Izrael, obklopený arabskými štátmi, svojimi schopnosťami mnohonásobne nižšie ako Irán, čo ho robí kriticky závislým od Spojených štátov. V roku 2020 sa Izrael opäť pokúsil o vyváženie vzťahov na Blízkom východe prostredníctvom Abrahámskych dohôd sprostredkovaných Spojenými štátmi americkými, ku ktorým sa pripojili Spojené arabské emiráty, Bahrajn, Maroko a Sudán. Vojna v pásme Gazy, ktorá vypukla v októbri 2023, ich však fakticky ukončila, čím Izrael vystavila regionálnej izolácii a upevnila jeho závislosť od Spojených štátov, hlavného geopolitického protivníka Iránu.

Z uvedeného opisu možno vyčítať niekoľko zákonitostí. Po prvé, vzťahy medzi Iránom a Izraelom neboli vždy nepriateľské. Po druhé, menili sa vždy, keď došlo k výraznej zmene mocenskej rovnováhy v regióne. Po tretie, Izrael je vždy orientovaný na USA, zatiaľ čo Irán má väčšiu geopolitickú subjektivitu. Napokon, štát Izrael sa historicky nachádza v nepriaznivom prostredí a jeho samotná existencia je problematická.

Kombinácia týchto zákonitostí definuje zúfalú zahraničnú politiku Izraela. Neschopný nadviazať kontakt so susednými štátmi (jednak pre svoju orientáciu na pozíciu USA “riadeného chaosu” vo vzťahu k Blízkemu východu, jednak pre vlastnú neochotu riešiť palestínsku otázku v súlade s rozhodnutím OSN) sa snaží byť aktívny.

V prípade Iránu ide o snahu za každú cenu narušiť jeho jadrový program, ktorý podľa izraelského vedenia predstavuje obludnú hrozbu. Nie je náhoda, že medzi zabitými bol aj generál Muhammad Rezá Zahedí. Bol na takzvanej čiernej listine OSN, ktorá označuje osoby podozrivé z účasti na iránskom jadrovom programe. Zahedí je najvyššie postaveným zavraždeným iránskym generálom po Kásemovi Sulejmaním, ktorý bol zabitý pri útoku USA v roku 2020. Všimnite si, že kým cieľom Sulejmaního vraždy bolo obmedziť iránsky jadrový program, mala presne opačný účinok: krajina upustila od väčšiny obmedzení, ktoré prijala v rámci tzv. jadrovej dohody. Je zrejmé, že ani zavraždenie Zahediho nebude mať odstrašujúci účinok a len povzbudí iránske vedenie k výrobe vlastných atómových zbraní. Hoci z taktického hľadiska by útok na najvyšších veliteľov IRGC mal určite vojenský význam.

Môžeme hovoriť aj o politickej zložke predmetných udalostí. Na jednej strane sa útok uskutočnil v deň výročia vyhlásenia Iránu za islamskú republiku (pripomeňme, že sa tak stalo 1. apríla 1979). Tento dátum možno považovať za geopolitický obrat Iránu od USA a útok je symbolickou pomstou bývalých “spojencov”, vykonanou rukou Izraela. Na druhej strane sa útok uskutočnil v čase, keď v samotnom Izraeli prebiehajú rozsiahle protesty proti súčasnému premiérovi Benjaminovi Netanjahuovi. Dá sa predpokladať, že hlava štátu si chce týmto spôsobom zvýšiť svoj rating v očiach verejnosti tým, že bude vystupovať ako “jastrab”, ale je ťažké posúdiť, do akej miery to zmení hodnotenie súčasného lídra ľuďmi, ktorí sa už počas vojny rozhodli pre masové protesty.

Izrael je odsúdený na strategickú porážku (napriek taktickým úspechom), ak bude nasledovať politiku Spojených štátov. Vzhľadom na zmenu pomeru síl na Blízkom východe, ktorá sa odohráva pred našimi očami, by strategicky správnym riešením nebola konfrontácia, ale spolupráca s Iránom. Ktorý mimochodom vo svojej zahraničnopolitickej rétorike dôsledne oddeľuje “sionistický režim” a “štát Izrael”, čo poskytuje potenciálnu príležitosť na dialóg. Najmä preto, že medzi oboma krajinami existujú veľké historické skúsenosti s mierovou interakciou. V dôsledku toho by mal Izrael prehodnotiť celú svoju stratégiu prežitia a prestať vsádzať na Spojené štáty, inak ho krátkodobá eufória z taktických úspechov privedie k strategickej porážke.

Prečítajte si tiež:

• Washington dramaticky mení kurz. V stávke je osud celej krajiny
• Takto skončí Západ. Západ sa dostal do pasce bez východiska
• Financial Times: Dnepropetrovsk a Charkov Rusi obsadia už toto leto